Podporujú niektoré verše rovnosť Syna s Otcom?

Asi najznámejším veršom, ktorý sa veriaci v trojicu snažia použiť ako dôkaz, že Otec a Syn sú si rovný je výrok Pána Ježiša: „Ja a　Otec sme jedno“(Ján 10:30).

Ak by mali byť Otec a　Syn jedným Bohom, teda jednou bytosťou (lebo Boh je bytosť), mali by sme neprekonateľný problém vysvetliť, ako je možné, že sa Pán Ježiš k　Otcovi modlil, ako k　niekomu, kto ho mohol vypočuť. Keď sa modlil na Olivovom vrchu povedal: „Avšak nie moja vôľa, ale tvoja nech sa stane!“(Luk. 22:42) Tým dal jasne najavo, že je samostatnou bytosťou a　tak môže mať vôľu odlišnú od Otca. Dokáže sa však vo všetkom podriadiť jeho vôli, aby dokončil dielo záchrany.

Pán Ježiš použil to isté slovo „jedno“ v　gréckom texte „hen“ aj v　Jánovi 17. kapitole, keď sa modlil: „aby všetci boli jedno, ako ty Otče si vo mne a　ja v　tebe, aby aj oni v　nás jedno boli, ...aby boli jedno, ako sme my jedno“(Ján 17:21-22). Pán tým určite nemyslel aby sa jeho učeníci stali jednou bytosťou v　jedenástich osobách, ale aby boli jednotní v　zámere tak, ako má jednotný zámer on so svojím Otcom. Dôležité je aj všimnúť si, ako sa Pán Ježiš modlil: „aby boli jedno“, to znamená, že učeníci nemuseli byť jedno, ale Pán Ježiš za to Otca prosil, aby v　tejto jednote zostali. Nejedná sa teda o　jednotu v　podstate, ale v　zmýšľaní, ktorú si mohli učeníci zachovať.

Podobne aj Pavol vysvetlil, že on „sadil a　Apollo polieval, ...Kto sadí a　kto polieva sú jedno“(1. Kor. 3:6,8). Nikto by tu však nepredpokladal, že Pavol a　Apollo sú dve osoby, v jednej bytosti, ale to, že majú pri záchrane človeka pre Boha síce rôzne úlohy, ale jeden zámer. Na všetkých troch miestach je na vyjadrenie jednoty použité v　pôvodnom texte to isté grécke slovo „hen“, ktoré je stredného rodu a　vyjadruje tu zhodne jednotu v　myslení, v zámere, alebo v　cieli.

Pre správne pochopenie je však dôležitý aj priamy kontext miesta, kde Pán Ježiš slová, že je jedno s　Otcom vyriekol. Najskôr farizejom vysvetlil, že jeho ovce mu nemôže z　ruky nikto vytrhnúť preto, že ich nevytrhne z　ruky jeho Otca, ktorý mu ich dal, pretože　Otec „je väčší ako všetci“(Ján 10:29). Nasledujúci výrokom „Ja a　Otec sme jedno“ potom už len potvrdil prečo ich nikto z　jeho ruky nevytrhne. Pretože rovnaký zámer ako Syn, má aj Otec a　Otcov zámer nemôže prekaziť už naozaj nikto. Keď potom „Židia znovu zdvihli kamene, aby ho ukameňovali“(Ján 10:31 pr. NT), vidíme, že si v　jeho slovách hľadali zámienku, aby ho mohli kameňovať. „Nekameňujeme ťa pre dobrý skutok, ale pre rúhanie že ty, hoci si človek, robíš sa Bohom“(Ján 10:33 pr. NT). Všimnime si, že Pán Ježiš ich vysvetlenie za správne neuznal. Vysvetlil, že aj ľudia (izraelskí vodcovia) boli nazvaní „bohovia“(Ján 10:34), no nie v　zmysle rovnosti Bohu, ale mali byť izraelskému ľudu mocnou od Boha ustanovenou, božskou autoritou. Potom porovnal tých, ktorí boli nazvaní bohovia a „ktorým bolo hovorené slovo Božie“ so　sebou samým, „ktorého Otec posvätil a　poslal na svet“, ako Božieho Syna. Potom sa ich opýtal, či to by malo byť rúhaním? Pán Ježiš tu vo svetle Písma ukázal Židom nezmyselnosť ich uvažovania. On netvrdil, že je Bohom, ale že Boh je v　ňom. Seba tu dáva do úzadia, len aby verili Bohu: „Ak nekonám skutky svojho Otca, neverte mi, ale tým skutkom verte, aj keby ste mne neverili, aby ste poznali a　uvedomili si, že Otec je vo mne a　ja v　Otcovi“(Ján 10:37-38 pr. NT). Čo majú poznať podľa tých skutkov? Že on je tým Bohom? To isto nie, ale že Boh Otec je v ňom skrze svojho Ducha. Tiež to, že on v　tomto Duchu poslušne chodí, a　preto robí tie skutky, aby bol Otec v　ňom oslávený. Ako inak by sme potom mohli chápať slová Pána Ježiša o učeníkoch: „aby aj oni v　nás jedno boli“(Ján 17:21). Učeníci mali byť v　Duchu Otca, ale aj v　Duchu Syna, pretože Syn si Otcovho Ducha už osvojil, tým, že sa mu úplne podriadil. Pôvodne to bol však Otcov Duch, pretože už cez proroka Izaiáša hovoril: „Dám svojho Ducha na neho, vynášať bude národom súd“(Iz. 42:1 pr. J.Roháček).

Niektorí sa snažia dokázať rovnosť Ježiša Krista s　Bohom z vyjadrenia Židov, potom čo Ježiš uzdravil chromého pri rybníku Betesda: „A preto prenasledovali Ježiša, lebo to urobil v　sobotu. Ježiš im však odpovedal: „Môj Otec pracuje až doteraz, aj ja pracujem!“ Preto sa teda Židia ešte väčšmi usilovali zabiť ho, lebo nielenže porušoval sobotu, ale aj Boha menoval vlastným svojím Otcom, a　tým sa robil rovným Bohu“(Ján 5:16-18 pr. NT). Nebeský Otec pracoval na tom, aby mnohí z　Izraela boli zachránení, ale na čom pracoval jeho Syn? Na tom istom čo aj Otec, len z　tým rozdielom, že jeho Otec poveril, ale Otca nikto nepoveril. On celý ten plán vymyslel a　tých ktorých stvoril, poveril rôznymi úlohami. Pán Ježiš ako prvorodený Syn mal samozrejme ako v　nebi, tak aj na zemi, úlohu najdôležitejšiu (Žalm 45:8). Takže Otec pracoval na svojom pláne a　jeho Syn tiež pracoval na tomto pláne, ale z　poverenia Otca. V　tomto prípade, ako aj v　iných Syn sprostredkoval od Boha uzdravenie pre toho chromého. Uzdravil ho však Otec Boh, pretože Syn používal jeho moc (Ducha). Židia vôbec nehľadali ako tomu správne porozumieť, ale ako nájsť niečo, z　čoho by ho mohli obžalovať a　následne odstrániť. Ich výrok preto nemôžeme chápať, ako taký, ktorý je v　súlade s　pravdou, ale ako zaujatý. Preto aj následná Synova reakcia ich vysvetlenie vôbec nepodporuje: „Syn nemôže sám od seba nič robiť, len čo vidí robiť Otca. Čo totiž tento robí, to rovnako robí aj Syn“(Ján 5:19). Inými slovami, ako môžete tvrdiť, že sa robím rovným Bohu, keď som mu úplne podriadený. Nasledujem ho vo všetkom a bez neho nemôžem robiť nič. Uveďme si príklad, Boh nasýtil izraelský ľud na púšti chlebom z　neba – mannou. Jeho Syn nasýtil zástupy chlebom a　rybami, ktoré rozmnožil (Ján 6:10-12). Syn v　podstate nerobil nič iné, ako jeho Otec. Pri rybníku Betesda to bolo obdobne, Otec posielal anjela, ktorý rozvíril vodu v　rybníku, aby ľudia ktorí vojdú do rybníka boli uzdravení. Syn teda nerobil nič iné, len to čo predtým robil Otec. Uzdravil človeka, ktorý túžil po Božom uzdravení, aké sa dostalo už viacerým pred ním.

Ďalej Pán Ježiš farizejom vysvetlil: „Veď Otec má Syna rád a　ukazuje mu všetko, čo sám robí a ukáže mu ešte väčšie skutky ako tieto, aby ste sa divili“(Ján 5:20). Tým väčším skutkom mohlo byť napríklad vzkriesenie Lazára (Ján 11:43-44). „Lebo Otec kriesi mŕtvych a　oživuje, tak aj Syn oživuje, koho chce. Veď Otec nikoho ani nesúdi, ale všetok súd odovzdal Synovi, aby všetci ctili Syna tak, ako ctia Otca. Kto nectí Syna nectí ani Otca, ktorý ho poslal“(Ján 5:22-23 pr. NT). Prečo Syn dostane od Otca právo súdiť? Pretože je spoľahlivý a　robí všetko podľa vôle Božej. Tak môžeme celkom jasne predpokladať, že jeho súd bude spravodlivý. Ďalej preto, že Otec chce, aby aj Syn dostal rovnakú česť ako on. Tento verš sa snažia niektorí z veriacich v　trojicu použiť ako dôkaz, že Otec a　Syn sú si rovní, čo sa týka uctievania. Mali by sme si všimnúť, že v　gréckom texte tu nie je použité ani slovo „proskineó“, ktoré sa používalo na označenie klaňania, ani slovo „latreuo“, ktoré vyjadrovalo uctievanie (svätoslužbu). Uctievaním sa však budem zaoberať podrobnejšie neskôr. Prečo bolo teda také dôležité, aby si ctili rovnako aj Syna? Pretože za jeho slovami stál Otec. Veď Syn bol jeho vyslanec a nehovoril nič sám od seba (Ján 5:19, 8:28, 14:10). Bol vo všetkom poslušný Otcovi a tak svojím vystupovaním dokonale zastupoval Otca. Ak by farizeji nebrali vážne Synove slová, nebrali by tým vážne ani Otca. Ak by pohŕdali Synom, pohŕdali by vlastne Otcom. Ak by nectili Syna, nectili by tak ani Otca. Je tu dôležité vidieť aj postupnosť, ako to Otec Synovi dáva. Najskôr uzdravenie, potom vzkriesenie a　potom súd. Presne toto zveril Otec Synovi v　1000 ročnom kráľovstve, keď bude vládnuť nad obnovenou zemou. Bude uzdravovať spravodlivých ktorí prežijú (Iz. 33:24, 35:5-6), kriesiť mŕtvych, ktorí majú žiť v　jeho kráľovstve (Ján 5:28-29; 11:24-26) a　bude uplatňovať vládu, teda vykonávať súd počas tohto obdobia (Iz. 11:3-5).

Ježiš potom farizejom vysvetlil: Lebo ako Otec má život v　sebe, tak dal aj Synovi aby mal v　sebe život. A　dal mu aj právomoc konať súd, pretože je Syn človeka“(Ján 5:26-27 pr. NT). Duch je život, ale „...telo bez ducha je mŕtve“(Jak. 2:26 pr. NT). Otec dal svojho Ducha Synovi, aby aj on mohol oživovať, hoci predtým túto schopnosť nemal. Ďalej ešte dodáva: „Ja nič nemôžem robiť sám od seba. Ako počujem tak súdim a　môj súd je spravodlivý, lebo nehľadám svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal“(Ján 5:30 pr. NT). Z　uvedeného teda môžeme vidieť, že Pán Ježiš neuznal obvinenia farizejov, ale jasne vysvetlil, že sa mýlia. A　tak sa mýlia aj tí, ktorí tvrdia, že závery farizejov potvrdzujú jeho rovnosť s　Bohom.

Veľmi dôležitým veršom pri tejto téme je Filipanom 2:6. V　tom je práve tá irónia, že text, ktorý jednoznačne vyvracia rovnosť Syna s Bohom Otcom, sa zástancovia trojice snažia použiť na svoju podporu. Ako je to možné? Väčšina prekladov je ovplyvnená názorom prekladateľov, ktorí sa snažili v　dôsledku svojej viery v　trojicu, upraviť tento text tak, aby podporil rovnosť Božieho Syna s　Bohom Otcom. Katolícky preklad uvádza tento text takto: „On hoci mal božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s　Bohom“(Fil. 2:6). Už prvá časť vety nie je presne preložená, ale neprotirečí pritom kontextu Biblie. Môžeme povedať, že Pán Ježiš mal božskú prirodzenosť, pretože jeho otcom bol Boh. Horšie je to však už s　druhou časťou vety, ktorá potom budí dojem, že mať božskú prirodzenosť, alebo podľa presného prekladu podobať sa Bohu, znamená byť mu rovný. Časť vety „úch harpagmon égésato“ – „nepovažoval za vytúženú korisť,“ je tu však preložená v úplne inom zmysle. V　texte nie je slovo, ktoré by sme mohli preložiť ako: „nepridŕžal sa“ a ani slovo „svojej“. Slovo „harpagmon“ aj podľa slovníkov neznamená, držať sa pridŕžať sa niečoho, ale skôr niečo negatívne: lúpež, korisť (Grécko-český slovník Václava Pracha str. 88 vyd. z　roku 1993). V　podobnom duchu hovorí Součkov Grécko-český slovník k　NZ: lúpež, korisť (vec už ukoristená i　vec po ktorej ukoristení sa túži). Foerster: zisk, ktorý treba využiť (Zv. I-II, strana 87, ods. 472). To všetko je v　súlade zo skutočnosťou, že podstatné meno harpagmos je odvodené od slovesa harpazein , ktoré znamená: uchmatnúť, potom lúpiť, plieniť, uchvátiť (Souček, str. 46; podobne Prach, str.88). Handkonkordanz zum Griechischen Neun Testament od Schmollera uvádza 14 výskytov slovesa harpazein a　nikdy vo význame: lipnúť držať sa, ale skôr: vytrhnúť, zmocniť sa, uchvátiť. Preto podst. meno odvodené od tohto slovesa musí mať logicky podobný význam: predmet lúpeže, vytúžená korisť, niečo čo je výsledkom zmocnenia sa.

Slovenský evanjelický a　tiež aj ekumenický preklad prekladajú Filipanom 2:6 takmer zhodne: „On hoci mal Božiu podobu a　svoju rovnosť s　Bohom nepovažoval za ulúpenú“(Fil. 2:6). Keď si to porovnáme s doslovným prekladom　gréckeho textu, slovo za slovom uvidíme, že slová „a svoju“ v　pôvodnom texte nie sú: „hos – ktorý, en – v;　morfe – podobe; hyparchón – súc, hoci bol (je to možné preložiť aj za pomoci spojky, pretože je to particípium bez člena); Theú – Boha; úch - nie; harpagmon – vytúžená korisť, zisk ktorý si nikto nenechá újsť; égésato - považovať, pokladať; to enai - byť, jestvovať; isa - rovný; Theó – Bohu“. Po lepšom preskúmaní môžeme vidieť, že doplnením slova „svoju“ tieto preklady vedú čitateľa k　tomu, že Ježiš bol rovný Bohu. Nesnažili sa teda upraviť text tak, aby nám urobil pôvodný text zrozumiteľnejším, ale aby neodporoval trojičnému chápaniu. Pridaním spojky „a“ spojili druhú časť vety s　prvou tak, akoby aj druhá časť vety bola pokračovaním opisu jeho vysokého postavenia v　nebi. Druhá časť vety je však podľa pôvodného textu úplným zvratom oproti prvej. Teraz uvediem preklady, ktoré v　porovnaní s doslovným prekladom jednotlivých slov tohto textu sa javia ako najpresnejšie: „Aj keď mal božskú podobu, nepokladal rovnosť s　Bohom za žiadúcu korisť“(preklad Žilka); „ktorý hoci bol v　podobe Božej, nepokladal rovnosť s　Bohom za vytúženú korisť“(preklad Bohuslava Košu - Nový Testament). Prvá časť tohto verša hovorí o　veľmi dobrom postavení v　ktorom bol Boží Syn v　nebi, podobal sa Bohu. Hovorí nám Biblia v　čom? Osobne verím, že sa tu nejedná o　podobu vo výzore, ale v　povahe, z　čoho vyplýva aj konanie. V　liste Židom je (citát zo Žalmu) o　Synovi napísané: „Miloval si spravodlivosť a　nenávidel si neprávosť, preto ťa pomazal Boh (bože), tvoj Boh olejom radosti väčšmi ako tvojich druhov“(Žid. 1:9). Syn Boží teda už v　nebi uplatňoval spôsoby, ktoré videl u　svojho Otca (Ján 8:38) a　tak mu bol podobný. List Filipanom je však písaný ľuďom. U ľudí je prirodzené, že keď majú vysoké postavenie, siahajú ešte po vyššom. Pán Ježiš však ukázal opak. Vysoké postavenie mal, ale to ešte vyššie ktoré mal Boh, nepovažoval za niečo, po čom by mal siahať, ale práve naopak ponížil sa, aby oslávil toho, kto bol od neho vyšší.

Správny preklad musí byť samozrejme v　súlade aj s　kontextom. Pavol píše Filipským kresťanom: „...nič nerobte z　hašterivosti a　márnej ctižiadosti, ale radšej v pokore iných pokladajte za hodnejších než seba a　nehľadajte každý len na svoj prospech, ale aj prospech iných.“ (Fil. 2:3-4). Pavol napomínal kresťanov vo Filipis, aby medzi sebou nesúperili, pretože snaha zdôrazniť seba je u　Boha márnosť. Povzbudzuje ich, aby radšej　považovali jeden druhého za vyššieho od seba, hoci niektorí z　nich, ktorí mali dobré postavenie mohli túžiť po ešte lepšom. Pavol im tu chce ukázať, že viac môžu dosiahnuť, keď sa pokoria a ako príklad použil Krista: „Tak zmýšľajte medzi sebou, ako aj Ježiš Kristus, ktorý hoci bol v podobe Božej, nepokladal rovnosť s　Bohom za niečo, čo by mal uchvátiť, ale vzdal sa hodnosti a　vzal na seba podobu služobníka“ (Fil. 2:5-6). Tak si všimnime zjavnú spojitosť. Filipania boli v　postavení, ako kresťania, Kristovi učeníci. Na základe svojej hriechom poškvrnenej ľudskej prirodzenosti mohli byť ctižiadostiví a　túžiť každý pre seba po väčšej sláve a　lepšom postavení. A　práve tu majú mať zmýšľanie, ako Ježiš Kristus. Ako však zmýšľal Ježiš Kristus? Nepovažoval svoju rovnosť s　Bohom za ulúpenú (ekum. preklad)? To by bolo predsa ospravedlnenie najvyššieho postavenia a　nie príklad pokory, ktorý potrebovali vidieť kresťania vo Filipis. Ak by bol preklad tohto verša z　ekumenickej Biblie správny, čo mali potom kresťania vo Filipis vlastne robiť? Nepovažovať svoje postavenie za lúpež? Im bolo predsa jasné, že ich ku kresťanstvu povolal Boh a o　nijakú lúpež z　ich strany sa pri tom nejednalo. Oni nepotrebovali ospravedlniť svoju pozíciu. Ich problém bol aby nedávali priechod „hašterivosti (straníckosti, svárlivosti) a　márnej ctižiadosti (sebectvu).“ To sú všetko postoje srdca a následné spôsoby jednania, pri ktorých ide o　dosiahnutie vyššieho postavenia a　nie o obhájenie svojej pozície.

V　texte potom nasledujú slová o　Kristovom ponížení, pri ktorých je dôležité si všimnúť, že začínajú slovom „ale“. Takže Pán Ježiš „nepovažoval rovnosť s　Bohom za niečo, po čom by mal siahať“(Nová Jeruzalemská Biblia), jeho „zmýšľanie“ nebolo teda smerom hore, „ale“ dole: „seba samého vyprázdnil, prijal podobu otroka, stal sa podobným ľuďom“(Fil. 2:7 preklad B. Košu Nový Testament). Ak by sme použili preklad tohto verša z　evanjelickej, alebo ekumenickej Biblie: „svoju rovnosť s　Bohom nepovažoval za ulúpenú“ potom by nasledujúce slovo „ale“ a　to čo je za tým, už nevytváralo kontrast, ako pri správnom preklade. Tak môžeme jasne vidieť, že nepresný preklad nie je v　súlade ani s　kontextom okolitých veršov.

Je tu ešte jeden aspekt ktorý stojí za pripomenutie. Nemôže byť ten, kto bol splodený, rovný tomu, kto ho splodil a tiež ten, kto má počiatok, nemôže byť rovný tomu, kto je bez počiatku. Už to, že Boh Otec preniesol Synovu existenciu　nebeskej duchovnej bytosti do tela Márie, aby sa narodil ako človek nám hovorí, aký je medzi nimi rozdiel. Napokon o　tom svedčí aj fakt, že pri sporoch medzi Áriom a　Alexandrom nepoužíval Filipanom 2:6 Alexander, ktorý obhajoval rovnosť Syna s　Otcom, ale práve Árius, ako dôkaz, že Syn je nižší ako Otec. Texty, ktoré používali títo dvaja učenci je možné si pozrieť v　knihe evanjelického teológa Adolfa Harnacka: Dějiny dogmatu (str. 166-169).

Zástancovia trojice často argumentujú, že ako Boh Otec, tak aj Ježiš Kristus sú označení rovnakými slovami: alfa i　omega, prvý a　posledný, počiatok i　koniec. Tieto dvojice výrazov v　podstate znamenajú to isté. Alfa je prvé písmeno gréckej abecedy, teda vlastne jej počiatok a omega je posledným písmenom, čo je vlastne koniec gréckej abecedy. Pozrime sa postupne na miesta v　Biblii, kde sú tieto slová použité. Prvý krát to použil Izaiáš: „Takto hovorí Jahveh, Kráľ Izraelov a　jeho vykupiteľ, Jahveh zástupov: Som prvý a　som a　okrem mňa niet Boha“(Iz. 44:6). i　poslednýZ　kontextu môžeme veľmi dobre vidieť o　čo sa tu jedná. Jehveh je prvý v　tom zmysle, že existoval najskôr sám. A　tiež posledný preto, lebo na konci bude mať on rozhodujúce slovo. Kontext jednoznačne svedčí, že v　tomto je Boh Otec jedinečný, pretože hneď za tým nasleduje: „a okrem mňa niet Boha“. Podobne je to v　Izaiášovi 48:12: „Počuj ma Jakob a　ty Izrael môj povolaný. Ja som ten istý. Ja som prvý a　ja som i　posledný.“ Opäť je tu dôležitý kontext. V　predošlom 11. verši Boh hovorí: „A svojej slávy inému nedám.“ Z　toho vyplýva, že nikto sa nemôže s　ním rovnať, pretože nikto iný nemôže byť v　tom istom zmysle prvý a　posledný. Tieto isté slová sú síce vztiahnuté aj na Pána Ježiša, ale podľa kontextu môžeme vidieť, že　v úplne inom zmysle: „Ja som prvý a　posledný a　živý. Bol som mŕtvy, a　hľa som živý na veky vekov a　mám kľúče smrti a　podsvetia“(Zj. 1:18). Pán Ježiš je prvý, ktorý bol priamo Bohom vzkriesený k　nebeskému životu, ale zároveň aj posledný, pretože ostatných už vzkriesi Otec prostredníctvom Syna.

Niektorí zástancovia trojice sa snažia priradiť Božiemu Synovi aj slová zo Zj. 1:8 „Ja som Alfa i　Omega“ – hovorí Pán Boh, ktorý je, ktorý bol a　ktorý príde, Všemohúci.“ Tvrdia, že ten ktorý príde bude predsa Syn. Sú však verše, ktoré hovoria, že príde Jahveh Boh: „...Hľa váš Boh príde s　pomstou a　s　odplatou Božou. On príde a　zachráni vás“(Iz. 35:4); „Hľa Pán Jahveh príde ako mocný a　jeho rameno mu bude panovať. Hľa jeho mzda ide s　ním a　jeho dielo pred ním“(Iz. 40:10). Je pravda, že príde Pán Ježiš, ale s　ním príde aj Božia vláda (Božie kráľovstvo). Takže Boh bude vládnuť prostredníctvom svojho Syna, ktorý je tu nazvaný, ako jeho rameno. Ak by mal niekto predsa pochybnosti o　koho sa v Zjavení 1:8 jedná, pretože bohom boli nazvané aj iné bytosti, tak je tu na záver označenie „Všemohúci.“ Tak bol označený len jediný Boh. Možno by stačilo si pozorne pozrieť Zjavenie. 1:4-5, kde sú Boh Otec a　jeho Syn, ktorý vydáva o　ňom svedectvo, zjavne odlíšení: „Milosť vám a　pokoj od toho, ktorý je, ktorý bol a　ktorý príde, aj od siedmych duchov, ktorí sú pred jeho trónom a　od Ježiša Krista, verného svedka, prvorodeného z　mŕtvych a　kniežaťa kráľov zeme.“ , Ten „ktorý príde“ je tu jednoznačne Boh Otec, pretože Syn je tu spomenutý ako niekto ďalší, kto veriacim prejavuje milosť a　pokoj a　je to Boží verný svedok. Aj v　Zjavení 4:8,10 je ten, „ktorý sedí na tróne“ predstavený ako: „Svätý, Svätý, Svätý Pán Boh Všemohúci, ktorý bol, ktorý je a　ktorý príde!“ Tento Boh nemôže byť nijakým spôsobom Syn, pretože ten je potom spomenutý až v　5. kapitole ako jediný, ktorý mohol zobrať „z　pravice toho, ktorý sedel na tróne (teda jednoznačne od Boha Otca) zvitok“ zo siedmimi pečaťami (Zj. 5:6-7). Veľmi dobre nám môže túto vec objasniť Zjavenie 11:17 keď sa 24 starší klaňali Bohu a　volali: „Vďaky ti vzdávame, Pane Bože Všemohúci, ktorý si a　ktorý si bol, že si sa ujal svojej veľkej moci a　kraľovania.“ Všimnite si už tam nie je „a ktorý príde“, ako v　predošlých prípadoch. Prečo? Pretože tu je Jánovi ukázané, ako to bude vyzerať keď sa Boh už ujal sa svojej kráľovskej moci. To znamená: „Kráľovstvo sveta stalo sa (kráľovstvom) nášho Pána a　jeho Pomazaného a　kraľovať bude na veky vekov“(Zj. 11:17).

Ďalším miestom kde sú použité tieto výrazy je Zjavenie 21:6: „Ja som Alfa i　Omega, počiatok i　koniec! Ja žíznivému dám zdarma z　prameňa vody života.“ Tu sa to však bez pochybností vzťahuje na Boha Otca, pretože to podľa 5. verša to povedal „ten, ktorý sedel na tróne.“ Tiež v　nasledujúcom verši hovorí: „Kto víťazí, dostane ako dedičstvo toto, a　ja mu budem Bohom a　on mi bude synom“(Zj. 21:7)

Posledným miestom, kde sa Boh takto predstavuje, je Zjavenie 22:12-13: „Hľa, prídem rýchlo a　odplata moja so mnou, aby som odplatil každému podľa jeho skutkov! Ja som Alfa i　Omega, prvý i　posledný, počiatok i　koniec!“ Je zaujímavé si všimnúť ako sa to stupňuje. V　Zjavení sú tri miesta kde sú tieto výrazy spomenuté. V　1. kapitole je iba Alfa i　Omega, v　21. je už aj prvý a　posledný a　v　22. sú už všetky tri, teda aj počiatok i　koniec. Zástancovia trojice však práve tie posledné slová (Zj. 22:12-13), kde sa Boh predstavuje všetkými tromi dvojicami výrazov prisudzujú Synovi. Svoje tvrdenie opierajú o　16. verš, kde už hovorí Syn: „Ja Ježiš som poslal svojho anjela dosvedčovať vám tieto veci po zhromaždeniach.“ Na prvý pohľad sa to tak môže zdať, ale pozrime si celý kontext. Zo Zjavenia 21:9 môžeme vidieť, že ten čo ukazoval Jánovi nebeský Jeruzalem bol „jeden zo siedmich anjelov, ktorí mali sedem čiaš...“ Po opise tohto svätého mesta je v　Zjavení 22:6 tento anjel znovu spomenutý: „A povedal mi (ten anjel): „Tieto slová sú verné a　pravdivé. Pán Boh prorockých duchov poslal svojho anjela, aby ukázal svojim otrokom, čo sa má čoskoro diať.“ Hneď za tým však nasledujú slová: „A hľa prídem rýchlo! Blažený, kto zachováva prorocké slová tejto knihy!“(Zj. 22:7) Koho sa tie slová „A hľa prídem rýchlo!“ týkajú? Určite nie toho anjela, ale toho, kto anjela poslal, aby ukázal svojim otrokom, čo sa má onedlho diať. Podľa 6. verša je to jednoznačne „Pán Boh prorockých duchov“, anjel len cituje jeho　slová. Bolo by dosť divné, že by anjel zrazu a bez vysvetlenia spomenul výrok niekoho iného, ako Pána Boha. Ján veľmi dobre vedel, že slová „A hľa prídem rýchlo!“ patria samotnému Bohu a to bol zrejme aj dôvod, prečo sa Ján začal tomuto anjelovi klaňať (Zj. 22:8). Hoci výraz „proskyneo“- klaňať sa je použitý aj pri ľuďoch (Zj. 3:9), Jánovi bolo dobre známe, že klaňať sa niekomu, ako Bohu, teda uctievanie (Luk. 4:8) patrí výlučne Bohu (Ján 4:22-23). Tiež mal už predtým skúsenosť, keď chcel anjela uctievať a　ten ho napravil, aby sa klaňal Bohu (Zj. 19:10). Ale keď sme pritom, všimnime si, ako sú tie dve situácie podobné. Keď sa chcel Ján klaňať anjelovi prvý krát bola to podobná situácia: „Potom mi povedal (ten anjel): „Napíš: Blažení, ktorí sú pozvaní na svadobnú hostinu Baránkovu!“ I　vraví mi: „Toto sú pravdivé slová Božie!“(Zj. 19:9) Hneď za tým nasledujú slová: „Tu som mu padol k　nohám, aby som sa mu klaňal,“(Zj. 19:10). Ako je to možné? Ján predsa nebol žiadny nováčik vo viere. Pravdepodobne si v　tej chvíli uvedomil, že sú to pravdivé slová Božie a　tak si zrejme pomyslel, že tie slová mohol povedať iba sám Boh a　začal sa anjelovi klaňať ako Bohu. V　22. kapitole je to veľmi podobné. Ján vedel, že tie slová „A hľa prídem rýchlo!“(Zj. 22:7) patria Bohu Otcovi, ale　neuvedomil si zrejme dostatočne, že ten ktorý tie Božie slová tlmočí je len Boží posol a　nie Boh sám. Preto začal anjela uctievať aj napriek predošlému napomenutiu. Aj po druhom Jánovom pokuse uctievať anjela, ho anjel poučil, aby to nerobil, ale aby uctieval Boha. Potom anjel pokračuje v　10. verši ďalej. Takže nebyť Jánovho klaňania sa anjelovi, nasledovali by zrejme slová 10. verša po slovách zaznamenaných v 7. verši. A　tak ten, ktorý hovorí „A hľa prídem rýchlo“ v　7. verši je s　najväčšou pravdepodobnosťou ten, ktorý hovorí tieto isté slová v　12. verši a　prestavuje sa ako „Alfa i　Omega, prvý i　posledný, počiatok i　koniec!“ Je to ten istý, ktorý hovorí tieto slová aj v Zjavení 1:8 a　v　Zjavení 21:6 „Pán Boh prorockých duchov“, ten „Všemohúci“. Všimnime si teraz pozorne slová Pána Ježiša, keď prehovoril potom, čo anjel dohovoril slová Božie. „Ja Ježiš som poslal svojho anjela dosvedčovať vám tieto veci v zhromaždeniach. Ja som koreň a　rod Dávidov, jasná hviezda ranná“(Zj. 22:16). To znamená, že Ján nemá mať obavy ako príjmu iní kresťania jeho videnie, ktoré zapisuje. Ježiš sa o　to postaral a　poslal iného anjela, aby　tieto slová dosvedčoval, že je to pravda od Boha. Nepredstavuje sa však pri tom ako Boh Otec, ktorý je absolútne zvrchovaný vo všetkom (Alfa i　Omega), ale ako ten, ktorý je z　rodu Dávidovho a　je koreňom tejto kráľovskej línie. Pán Ježiš je tiež hviezdou rannou a　hoci hviezdami rána boli nazvaní aj iní synovia Boží (anjeli) v knihe　Jób 38:7, on je „jasná hviezda ranná“. To je hviezda, ktorá vychádza ako prvá a　svieti najjasnejšie, čím pripomína, že sa zrodil ako prvý z　nebeských bytostí. Preto má aj jeho svedectvo veľkú váhu: „Ten, ktorý dosvedčuje tieto veci hovorí: „Áno prídem rýchlo!“(Zj. 22:20) Čo týmto dosvedčuje? Božie slová, ktoré povedal Boh prostredníctvom anjela. Pán Ježiš je verným Božím svedkom (Zj. 3:14) a　keď v závere hovorí: „Áno prídem rýchlo!“(Zj. 22:20) je len v　súlade s　Otcovým výrokom. Ako tomu však rozumieť, keď doteraz sme si dokazovali, že slová „Hľa prídem rýchlo“(Zj. 22:7,12) sa týkajú Boha Otca. Kto teda vlastne príde, Boh alebo Ježiš Kristus? Aby sme tomu lepšie porozumeli uveďme si príklad: prorok Malachiáš napísal: „A príde náhle do svojho chrámu Pán, ktorého hľadáte a　anjel zmluvy, po ktorom túžite,“(Mal. 3:1). Kto bol tým Pánom, ktorý mal prísť do svojho chrámu? Predsa Jahveh, Boh, ktorý tam bol uctievaný. A　kto bol tým anjelom zmluvy? Predsa Boží Syn Ježiš, ktorého Boh poslal, aby bol sprostredkovateľom zmluvy. Bol Ježiš Bohom, ktorého v　Jeruzalemskom chráme uctievali? Nie, ale „Boh bol v　Kristovi (prostredníctvom svojho Ducha), keď zmieroval svet zo sebou“(2.Kor. 5:19). Prišiel teda do chrámu Pán Jahveh? Áno, ale ako Duch prebývajúci v　Kristovi. Prišiel do chrámu aj anjel jeho zmluvy? Áno, tým anjelom - poslom bol sám Ježiš Kristus. Verím, že Pán Ježiš poprevracal tie stoly peňazomencom v　horlivosti za dom svojho Otca (Ján 2:14-17) práve pôsobením Otcovho Ducha, ktorý bol v　ňom.

Pán Ježiš teda nehovorí, že príde len on, ale dosvedčuje Božie slová. Keď príde Božie kráľovstvo (Božia vláda), príde vlastne ten, koho Boh za kráľa ustanovil. To sa zhoduje zo slovami z　proroka Izaiáša: „Hľa Pán Jahveh príde ako mocný a　jeho rameno mu bude panovať. Hľa jeho mzda ide s　ním a　jeho dielo pred ním“(Iz. 40:10). Kto bude dávať mzdu? Samozrejme ten koho tým Boh poveril. On vykoná Božie dielo a　to presne podľa Otcovho predsavzatia. Našou úlohou je nájsť tú čistú pravdu, byť s　ňou v　súlade a　uplatňovať ju v živote, aby sme mohli dostať od Boha tú sľúbenú mzdu. To vám z　celého srdca prajem.

Niektorí používajú ako dôkaz, že Syn Boží tak ako Otec nemá počiatok, verš z　listu Židom, kde sa hovorí o　Melchisedekovi, ktorý je „Bez otca, bez matky, bez rodokmeňa, jeho dni sú bez počiatku, jeho život bez konca, ale pripodobnený Synovi Božiemu zostáva kňazom navždy“(Židom 7:3). Pozrime sa na tento verš bližšie, aby sme porozumeli v　čom je Boží Syn podobný Melchisedekovi. Z　kontextu 7. kapitoly môžeme vidieť, že sa tu hovorí o　kňazstve. Melchisedek je k　Synovi Božiemu pripodobnený v　spôsobe kňazstva, ktoré nebolo založené na rodokmeni. Ďalej Melchisedek bol „kráľ Sálema“ a　zároveň aj „kňaz Najvyššieho Boha“(Žid. 7:1). Ani jeden kňaz z　Léviho pokolenia nebol zároveň aj kráľom. Pán Ježiš bol kňazom a　„pretože zostáva na veky,　jeho kňazstvo je nepremenné (neprechádza na iného)“(Žid. 7:24) a je tiež kráľom nastávajúceho Božieho kráľovstva. U　Melchisedeka nebol známi otec, matka ani deň jeho narodenia a　deň jeho smrti. Ak by sme to porovnali zo Synom Božím nasedelo by to úplne. Syn Boží ako duchovná bytosť nemal síce matku, ale mal Otca, ktorý ho splodil (utvoril), ako prvú zo všetkých nebeských bytostí. Ako človek nemal síce ľudského otca, ale mal matku. Tiež počiatok Ježiša Krista ako nebeskej bytosti, ale aj ako človeka bol dobre známi z　proroctva Micheáša 5:2. Podobnosť je teda skôr v　tom, že ani Melchisedek, ani Pán Ježiš nepochádzal z　kňazského rodu. Prečo teda Melchisedek zostáva kňazom navždy? Pretože Melchisedekov spôsob kňazstva, ktorý nebol založený na rodokmeni bol obnovený v　Kristovi. Ježiš Kristus priniesol dokonalú obeť, ktorá má neobmedzenú platnosť. On sa kňazom „nestal podľa zákona fyzického príkazu, ale mocou nerozlučiteľného života“(Žid. 7:16 pr. NT). Po vzkriesení získal nesmrteľnosť, pretože ho vzkriesil ten, ktorý mal nesmrteľnosť vždy. Jeho kňazstvo je večným kňazstvom (Žid. 7:17) „keďže je stále živý“(Žid. 7:25). Nič však nedokazuje, že by Syn Boží nemal počiatok.

Veľmi závažným argumentom z　pohľadu niektorých zástancov trojice sú slová Pána Ježiša, keď povedal: „ja som“(grécky„égo eimi“). Spájajú to so slovami Jahveho v　2. Mojžišovej 3:14, kde sa predstavil Mojžišovi ako „Som, ktorý som“. Tiež som týmto argumentoval, keď som ešte zastával trojicu. V　Septuaginte (v gréckom preklade starého zákona) sú slová Jahveho z 1. Mojžišovej 3:14, preložené slovami „ego eimi hó ón“, čo v　porovnaní so slovami Pána Ježiša farizejom: „Skutočne, skutočne hovorím vám, skôr než sa zrodil Abrahám, ja som („égo eimi“)“(Ján 8:58), sa nám javí ako veľmi podobné. Septuaginta však obsahuje viaceré nepresnosti a　v　porovnaní s hebrejským textom má v　niektorých veršoch úplne iné slová, čo potom dáva úplne iný význam napríklad (Dan. 12:4). Tak aj Jahveho slová „EHJE AŠER EHJE“(2. Moj. 3:14), prekladá Septuaginta nepresne, no Aquila a　Theodotion túto chybu napravili. Je zrejmé, že hebrejská veta: „EHJE AŠER EHJE“ obsahuje sloveso HAJA v　imperfekte, ktorému mnohí odborníci a　prekladatelia (židovskí i　kresťanský) rozumejú ako „budem“ a　nie „som“. Preto aj väčšina židovských prekladov prekladá toto miesto v　súlade s　Rašim ako: „Budem, ktorý budem“(2. Moj. 3:14). Preklad Dr. Isidora Hirscha Pět knih Mojžišových 1935 prekladá: „Budu, který budu“, Isaac Leeser Twenty- Four Books of the Holy Scriptures 1853: „I will be that I　will be“, Nosson Scherman Tanach angl. The Stone edition 1996: „I　shall be as I　shall be“, Dr. Ludwig Philippson Die Israelitische Bibel 1858: „Ich werde sein, welcher ich werde sein!“ Aquila a　Theodotion prekladajú „esomai os esomai“ čo je v　slovenčine „budem, ktorý budem“.

Pozoruhodné je tiež, že ten istý tvar „EHJE“ sa nachádza aj v　2. Mojžišovej 3:12, kde ho všetky preklady prekladajú zhodne: „budem“. Ak teda toto slovo znamená v　12. verši „budem“, prečo by v　14. verši malo znamenať niečo iné? Samozrejme, že všade znamená to isté a　potvrdzujú to aj iné miesta, kde je toto hebrejské slovo použité: 2. Moj. 4:12; Joz. 1:5; 3:7; Sud. 6:16; 2. Sam. 7:14; 16:19; 1. Par. 17:13; Iz. 47:7; Hoz. 14:5(6); Zach. 2:5(9). Dôsledné rozlíšenie slova „budem“ od slova „som“, má veľký význam a　nejde tu len o　nejakú hru so slovami. Mojžiš nepotreboval počuť aby mu Boh povedal: „som“, existujem, to bolo Mojžišovi už dávno známe. Mojžiš sa pýtal Boha: „Keď sa ma spýtajú aké (hebrejsky „MAH“) je jeho meno, čo im poviem?“(2. Moj. 3:13). Pri normálnej otázke na meno by sa v　hebrejčine bežne použilo zámeno „MI“. Použitie slova „MAH“ predpokladá v odpovedi skôr podstatu mena. A Božia odpoveď tomu presne zodpovedá. Boh oznámil Mojžišovi vnútorný význam - podstatu mena, čo dáva jemu aj izraelskému ľudu zasľúbenie. Veľkí vykladači už od staroveku chápu túto odpoveď nie v　ontologickom zmysle, ale v　zmysle soteriologickom (spasiteľnom, pretože „sotér“ je spasiteľ) čiže „Budem, ktorý budem“ – budem vaším Záchrancom a　Spasiteľom, Otcom i　Kráľom. Slovo „EHJE“ - „budem“, teda pripomínalo Izraelu Boha vždy blízkeho, ktorý bude vždy s　nimi a　nezanechá ich ani vtedy, keď by sa im už zdalo, že ich zanechal. V　slove „budem“ mali zasľúbenie, že Boh sa ani v　budúcnosti nezmení, bude ich stále zachraňovať čo potvrdil tým, že pre ich záchranu poslal tú najbližšiu bytosť, ktorú pri sebe mal, svojho Syna. Tento soteriologický aspekt zjavenia Božieho mena je však prekladom „Som, ktorý som“, zastretý. A　hoci v　biblickej hebrejčine nemožno hovoriť o　slovesných časoch v　našom ponímaní, predsa sa uznáva, že imperfektum má význam bližší k　nášmu budúcemu času, a　nie prítomnému. Vidieť to aj z　rôznych starohebrejských modlitieb a　z　Maimonidových 13 článkov viery, kde je Boh opisovaný slovesom „HAJA“ v　troch slovesných tvaroch: perfekte (vyjadrujúcom minulosť), particípiu (vyjadrujúcom prítomnosť) a　imperfekte (vyjadrujúcom budúcnosť). To je „HAJA HÓVE VEJIHJE“, čo sa (správne) prekladá: „bol je a　bude“. Tento citát z　13. článkov viery od Maimonida je len jeden z　mnohých dôkazov toho, že imperfektum už v　staroveku, ako aj v　stredoveku nieslo vo svojom význame čosi, čo ho odlišuje od nášho prítomného času, lebo ten je vyjadrovaný príčastím (particípiom). Výraz „ja som“ by bol v　hebrejčine buď „ANÍ HU“, ako je použitý na príklad v　1. Paralipomenon 21:17a: „A Dávid povedal Bohu: „Či nie ja som („ANÍ HU“) rozkázal spočítať ľud?“, alebo ANÍ HÓVE (Maimonides a iní). Ďalej by mohol byť HAJÍTÍ, ako perfektum s　následkom vedúcim k　prítomnému stavu (takéto použitie perfekta je v　hebrejskej Biblii bežné). Tieto tri formy by teda mohli zodpovedať nášmu „ja som“, no určite to tak nie je v　prípade imperfekta. Ale čo potom znamenali slová Pána Ježiša, keď odpovedal: „skôr než sa zrodil Abrahám, ja som“(Ján 8:58) farizejom? Pán Ježiš im poukázal na to, že existoval už pred Abrahámom a　jeho existencia pokračovala až do prvého storočia, keď tie slová vyslovil. Keby hovoril o　Adamovi, povedal by: „skôr než bol Abrahám, Adam bol“ – a　grécky minulý čas by poukázal, že Adam existoval a　prestal existovať ešte pred Abrahámom. Pán Ježiš však neprestal existovať, takže keby v　gréckom texte bolo: skôr než bol Abrahám ja som bol, znamenalo by to, že pred Abrahámom existoval, ale potom existovať prestal. To by však nebola pravda, pretože Pán Ježiš výnimočne existoval pred Abrahámom, i za čias Abraháma, i　po ňom. Gréčtina výrazom „égo eimi“ zahrňuje aj minulý aj prítomný čas, hovorí vlastne: skôr než bol Abrahám ja už som existoval a　existujem až dodnes. Tento pohľad je potvrdený odborníkmi na gréčtinu: Grammar of the idiom of the New Testament – od G.B.Winera, A Grammar of New Testament Greek – od J.H.Moultona a　ďalších. Nič v　tomto verši nepoukazuje na večnosť Pána Ježiša. Hovorí len to, čo hovorí, že už bol dávno pred svojimi pozemskými súčasníkmi a　existoval aj naďalej. Slová „ja som“ však neznamenajú ani večnosť, ani neprítomnosť začiatku jeho existencie. Je to v　súlade s　tým čo hovorí prorok Micheáš: „jeho pôvod je v　časoch dávnych, v　dňoch veku“(Mich. 5:2). Boží Syn začal existovať ešte pred všetkým stvorením. Slová „ja som“ by sme mohli preložiť do hebrejčiny ako „ANÍ HU“ ale určite　nie „EHJE“, či „EHJE AŠER EHJE“.

Ako je to s　inými textami, kde je „ja som“ použité? Viera v to, že Ježiš existoval pred tým u　Otca v　nebi a　neprestal existovať, bola aj podmienkou pre záchranu: „Tu im povedal: „Vy ste zdola, ja som zhora. Vy ste z　tohto sveta, ja nie som z　tohto sveta. Preto som vám povedal, že zomriete vo svojich hriechoch, lebo ak neuveríte, že ja som, zomriete vo svojich hriechoch“(Ján 8:23-24 NT). V　čo mali vlastne uveriť? Mali uveriť, že on je zhora, teda existoval už predtým v　nebi. O　niekoľko veršov ďalej im povedal: „Keď vyzdvihnete Syna človeka, potom si uvedomíte, že ja som a　že nič nerobím sám od seba, ale hovorím ako ma naučil Otec. A　ten, ktorý ma poslal, je so mnou“(Ján 8:28-29 NT). Čo mali učeníci spoznať po ukrižovaní? Mala sa potvrdiť pravdivosť jeho slov, čiže mali spoznať, že on je ten, ktorého Otec z　nebies poslal.

Ďalší text, kde sú tieto slová použité je Ján 13:18b-19: „Ten čo je z　môjho chleba, pozdvihol proti mne pätu. Už teraz vám to hovorím, skôr ako sa to stane, že ja som“(pr. NT). Opäť mali poznať, že on je ten od Otca poslaný, na základe splnenia jeho proroctva, že jeden z　nich ho zradí. Ani jeden z　týchto textov však nedokazuje, že by bol ten, ktorý bol poslaný, totožný s　tým, ktorý ho poslal.

Ďalší text, ktorý sa veriaci v　trojicu snažia použiť ako dôkaz, že Otec a　Syn sú jeden a ten istý Boh je Izaiášovo videnie: „Roku, ktorého zomrel kráľ Uziáš, videl som Pána sedieť na vyvýšenom tróne povznesenom a　podolok jeho . Serafíni stáli nad ním. Každý mal šesť krídel; dvomi zakrýval svoju tvár, dvomi zakrýval svoje nohy a　dvomi lietal“(Iz. 6:1-2 rúcha naplňoval chrámpr. J.Roháček). Že to bol samotný Jahveh je evidentné nielen z　toho, že si pred ním serafíni zakrývali tvár, ale tiež z　nasledujúceho verša: „A vzájomne si privoláli tieto slová: Svätý, svätý, svätý je Jahve Cebaot, celá zem je plná jeho slávy“(Iz. 6:3 pr. Jeruz.B.). K　týmto veršom citujú veriaci v　trojicu Jánove slová, keď cituje Izaiáša: „Zaslepil im oči a　zatvrdil im srdce, aby očami nevideli a　srdcom nepochopili, a　neobrátili sa, a　aby som ich neuzdravil. To povedal Izaiáš pretože uzrel jeho slávu a　hovoril o　ňom“(Ján 12:40-41 pr. NT). Z　ďalšieho kontextu sa zdá, že Ján hovoril o　Ježišovi Kristovi, čo by potom znamenalo, že Izaiáš videl Kristovu slávu. Veriaci v　trojicu sa tým snažia dokázať, že Izaiáš videl na tróne Ježiša Krista, čo by znamenalo, že Ježiš je vlastne Jahveh. Ale koho slávu to Izaiáš skutočne videl? Videl slávu Božiu, ale aj Synovu, pretože Syn Boží mal dostať trón svojho Otca (Žid. 1:8; Zj. 22:3) a tiež Otcovu slávu: „Lebo Syn človeka príde v　sláve svojho Otca so svojimi anjelmi...“(Mat. 16:27). V　akom zmysle teda uvidel Izaiáš slávu Ježiša Krista, keď videl vo videní Jahveho na tróne? Otcova sláva sa stáva slávou Synovou. Izaiáš tak videl Boží trón, ktorý mal dostať Ježiš Kristus: „Keď však príde Syn človeka vo svojej sláve a　všetci anjeli s　ním, vtedy zasadne na svoj trón slávy“(Mat. 25:31). Izaiáš 6:1-3 a　Ján 12:40-41 teda vôbec nedokazujú, že by boli Otec a Syn tou istou bytosťou, alebo tým istým Bohom.