V akého Boha verili a za koho považovali Ježiša Krista apoštoli?

Ani jeden z　apoštolov nepísal nikdy nič o　trojici, alebo o　trojjedinom, či trojosobnom Bohu. Rozpor medzi židovstvom a　kresťanstvom v prvých storočiach v　tejto otázke nebol nikdy zaznamenaný. Prísny monoteizmus židovských veriacich nebol nikdy narušený ani zo strany apoštolov, ani z　radov ich ranných nasledovníkov.

Začnime najskôr tým najhorlivejším z　učeníkov Petrom. Keď sa Pán Ježiš opýtal učeníkov: „A vy za koho ma pokladáte?“ Odvetil Šimon Peter: Ty si Kristus, Syn Boha živého. Odpovedal mu Ježiš: Blahoslavený si Šimon, syn Jonášov, lebo telo a　krv ti to nezjavili, ale môj Otec, ktorý je v　nebesiach“(Mat. 16:15-17 Ev. pr.). Petrove vyznanie je jednoduchou definíciou Ježišovej totožnosti. Jeho slová nám ukazujú, že si nebol vedomí nijakého trojičného hlavolamu, ale jednoducho vyznal pravdu, ktorú mu Boh zjavil. Peter nevyznal o　Ježišovi, že by bol samotným Bohom, alebo jednou z　troch osôb Boha, ale to, že je Synom živého Boha. Peter v　duchu tohto vyznania píše aj vo svojich listoch. V　úvode svojho 2. listu spomína aj Boha, aj Božieho Syna, pričom Bohom nazýva prvého a　Pánom Ježišom druhého: „Milosť vám a pokoj v　hojnosti v　poznaní Boha a　Ježiša, nášho Pána“(2. Pet. 1:2 Katolícky pr. NV). Vo svojom 1. liste Peter spomína Otca, Ducha i　Syna, no nič nenaznačuje, že by Peter vyznával trojosobného Boha. Peter píše rozptýleným pútnikom „ktorých Boh Otec vopred poznal a　Duchom posvätil, aby poslúchali Ježiša Krista a　boli pokropení jeho krvou“(1. Pet. 1:2 Jeruz. B.). Všimnite si, že Bohom nazýva iba Otca a　priraďuje mu predpoznanie, ktoré je znakom jeho vševedúcnosti. Ducha spája s posvätením, veď Duch je nástroj posvätenia: „...lebo vás Boh vybral od začiatku na záchranu tak, že vás posvätil duchom a　vašou vierou v pravdu“(2. Tes. 2.13b pr. NsSP). Samotné posvätenie, ako činnosť však priraďuje Bohu Otcovi. Synovi priraďuje skropenie krvou, čo je pre kresťanov v　súvislosti so Synom Božím veľmi podstatné. Peter teda veril v　Boha, ako toho, ktorý bol Otcom Ježiša Krista (1. Pet. 1:3). Tiež veril v　Syna Božieho a　svätého Ducha, ale nie ako druhú a　tretiu osobu trojjediného Božstva. V　Syna veril ako Bohu najbližšiu bytosť a　Ducha považoval za to, čo Syn po vstupe na nebesia na učeníkov vylial. Peter v　kázni na letnice povedal: „Tomuto Ježišovi dal Boh opäť vstať, čoho svedkami sme my všetci; súc teda vyvýšený Božou pravicou a　prijmúc od Otca prísľub Svätého Ducha, vylial toto, čo vy vidíte a　počúvate“(Sk. 2:32-33 pr. M.Pavlík). Duch svätý nám v　tomto texte (v strednom rode) vôbec nepripomína osobu. Je tým, čo je vyliate a　rozdelené na jednotlivých učeníkov (Žid. 2:4). Peter teda nevyznával trojicu, ani tri osoby v　jednom Božstve.

Apoštolom, ktorý napísal toho najviac bol Pavol. Jeho rabínsky výcvik mu vštepil to najpevnejšie presvedčenie, že Boh je iba jeden. Nikde v　Pavlových listoch nenájdeme žiadnu narážku na　to, že by sa s　rannými kresťanmi nezhodol o　osobe Boha, alebo Ježiša Krista. Jeho nepriateľstvo voči kresťanom ešte pred obrátením bolo zamerané proti tvrdeniu, že Ježiš je Mesiáš a　nie, že by mal byť Bohom na úrovni Boha Otca. Pavol napísal v　liste Efežanom jasné vyznanie: „Jedno telo a　jeden Duch, ako ste aj povolaní v　jednej nádeji svojho povolania. Jeden Pán, jedna viera, jeden krst, jeden Boh a　Otec všetkých, ktorý je nad všetkými, skrze všetkých a　vo všetkých vás“(Ef. 4:4-6 pr. J.Roháček). Vidíme, že Pavol jednoznačne veril iba v　jedného Boha, ktorého nazýva Otcom všetkých, teda aj Otcom predľudského Krista. Pavol tu nepíše, že je jeden Boh Otec, Syn a　Duch Svätý, ale Bohom je podľa neho iba Otec. Keď Pavol písal tieto slová Ježiš Kristus bol už dávno v　nebesiach po pravici Božej. Dobre si všimnime, že Pavol o　Bohu Otcovi píše: „ktorý je nad všetkými“. Stáť po pravici Boha teda neznamená, byť mu rovný, ale mať výsostné postavenie pred ostatnými bytosťami. Tak ako je Boh „vo všetkých“, to znamená aj v　Kristovi, je aj “ nad všetkými“, teda aj nad Kristom. Nie je to prechodný stav, ale je a　bude to tak stále. Keď si porovnáme Ef. 4:4-6 s　tým čo napísal Pavol v　1. Tim. 2:5, zisťujeme, že vychádza s　tých istých princípov. Boha Otca nazýva jedným Bohom v　oboch veršoch a　Syna jedným Pánom, alebo jedným prostredníkom. V　1. Korintským dokonca píše: „...niet Boha, okrem jediného“(1. Kor. 8:4b pr. NT). Ak si pozrieme kontext, kde Pavol v　5. verši píše: „lebo je veľa bohov a　veľa pánov“ je možné len jedno vysvetlenie. Len jeden môže byť Bohom v　absolútnom zmysle, teda žiadna iná bytosť označená titulom boh nemôže byť Bohom na tej úrovni, ako je ten jediný. Pavol to potvrdzuje v　nasledujúcom 6. verši: „pre nás je len jediný Boh, Otec,“(1. Kor. 8:6a pr. NT). Pavol teda veril iba v　jediného Boha (Rim. 3:30a; Gal. 3:20) a　podľa toho, čo sme si uviedli vyznával, že tým Bohom je Otec.

Tiež Lukáš, ktorý zapísal Pavlovu službu v　knihe Skutkov apoštolov sa ani slovom nezmieňuje, že by Pavol objavil novú pravdu -　trojjediného Boha. Pritom Pavol v　Sk. 20:27 hovoril, že oznámil celú radu Božiu a　nič nezamlčal. Ak by Pavol začal presadzovať učenie o　trojici, tak ako ho predkladá väčšina dnešných cirkví s　veľkou pravdepodobnosťou by rozhneval židovskú časť kresťanov, ktorí mali pevne zakotvenú vieru v　jediného Boha. Otázka ohľadom bytosti Boha by sa tak stala predmetom rozsiahlych sporov. Žiadne svedectvo o　nejakých takýchto debatách však neexistuje. Ježiša Krista považoval Pavol za Božieho Syna. Pri rozhovoroch „dokazoval Židom, že Ježiš je Pomazaný“(Sk. 18:5b pr. NT) a　nie že by mal byť samotným Bohom.

Ďalším apoštolom, ktorý bol zrejme najbližší Pánovi Ježišovi bol Ján. Ján žil najdlhšie z　apoštolov, a　preto jeho svedectvo o　Bohu a　Ježišovi Kristovi má osobitnú dôležitosť. Ján nazýva Krista bohom, hneď v　úvode svojho evanjelia (Ján 1:1,18), ale nie ako toho jediného pravého Boha (Ján 17:3), ktorý je jediný hodný uctievania (Mat. 4:10), ale ako toho, ktorý je „začiatkom vecí od Boha stvorených“(Zj. 3:14 pr. Dr.O.M.Petrů), je u　Boha a　je posielaný Bohom, aby zjavil jeho charakter. Veršami, ktoré som uviedol sa budeme ešte podrobnejšie zaoberať neskôr.

Ježiš Kristus bol pre Jána bohom – mocnou autoritou, ale nie tým Najvyšším Bohom. Vo svojom 1. liste ho Ján nazýva „život večný, ktorý bol u　Otca a　zjavil sa nám“(1. Jána 1:2b). Boh dal svojmu Pomazanému, ktorý bol pred tým u　neho úlohu, aby priviedol ľudí k　večnému životu. Po jej splnení je opäť u　Otca v　nebi (1. Jána 2:1), povýšený Božou pravicou (Sk. 2:33; 5:31) dokonca vyššie, než bol predtým (Fil. 2:9-10). Ján hovorí: „Kto je luhár ak nie ten, čo popiera, že Ježiš je Pomazaný?“(1. Jána 2:22a pr. NT). Keď je Ježiš Pomazaným, nemôže byť zároveň aj tým, ktorý ho pomazal. Správna viera je v　Pána Ježiša ako v　Pomazaného Bohom, nie ako v　Boha samotného. Ján potom pokračuje: „To je antikrist, kto popiera Otca i　Syna. Ktokoľvek popiera Syna, nemá ani Otca. Kto vyznáva Syna, má aj Otca. Čo ste počuli od počiatku, nech zostane vo vás“(1. Jána 2:22b-24a pr. NT). Proti Kristovi teda nie je ten, kto by popieral, že Ježiš je Bohom, ako jeho Otec, ale ten, kto by poprel jeho synovstvo. Ak by niekto popieral jeho synovstvo zaprel by tým aj Boha, ako jeho Otca. Ján nabáda veriacich aby zostali v　pôvodnom učení, ktoré dostali. Teda v　plnom poznaní Otca, ako „jediného pravého Boha, a　toho, ktorého poslal – Ježiša Krista“(Ján 17:3 pr. NT) ako Božieho Syna. Ján ďalej napísal: „Ktokoľvek vyzná, že Ježiš je Syn Boží, Boh zostáva v　ňom a　on v　Bohu“(1. Jána 4:15). Preto, aby mohol Boh trvale prebývať v　človeku, vidí Ján ako podstatné vyznávať Pána Ježiša ako Božieho Syna a　nie ako samotného Boha. Tento verš je vysvetlením aj slov Pána Ježiša: „Otec je vo mne a　ja v　Otcovi“(Ján 10:38), ktorými sa niektorí zástancovia trojice snažia dokázať jednobytnosť Otca a　Syna. Slová z 1. Jána 4:15 potvrdzujú, že aj iný človek môže byť v　Bohu a　Boh v　ňom. Nejedná sa teda o　nejakú jednobytnosť s　Bohom, ale o　prebývanie Boha skrze Ducha v　človeku a　poslušnosť človeka vedeniu Božiemu Duchom.

Ďalší dôležitý Jánov výrok je tiež v　jeho 1. liste: „Božieho Ducha poznáte takto: Každý duch, ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v　tele, je z　Boha. Žiaden duch, ktorý nevyznáva Ježiša, nie je z　Boha. Je to duch antikristov, o　ktorom ste počuli, že príde. Ten je už vo svete“(Jána 4:2b-3 ekumenický pr.). Tu si treba dobre všimnúť, kto prišiel v　tele. Viacerí z　veriacich v trojicu bežne hovoria, že Boh sa stal človekom. V　týchto veršoch však môžeme jednoznačne vidieť, kto sa stal človekom. Bol to Kristus – Pomazaný, ktorý bol v　nebi pri svojom Bohu a　Otcovi, ako jeho jedinečný Syn. Boh svojho Syna miloval ešte pred založením sveta (Ján 17:24b), čo nám jasne ukazuje, že Syn musel byť bytostne iný. Nedajme sa preto zaskočiť populárnym argumentom, že Ježiš musí byť buď blázon, podvodník, alebo Boh. Takáto obmedzená voľba by mohla chytro odvrátiť našu pozornosť od jeho pravej a　skutočnej totožnosti. Existuje však iná možnosť – možnosť, ktorá presne uspokojuje biblický popis. Jánove slová potvrdzujú túto možnosť, že Ježiš je Boží Syn, Pomazaný Boží, ktorý prišiel v　tele na príkaz svojho Otca. Ani Ján teda neveril v　trojicu, ani　v　Krista, ktorý by bol rovný Bohu.

Od Júdu sa nám zachoval len jeden jediný list. V　tomto liste však môžeme vidieť v　akého Boha Júda veril a　za koho považoval Ježiša Krista. Hovoril o　bezbožníkoch, ktorí „...premieňajú milosť nášho Boha na roztopašnosť a　zapierajú jediného Vládcu a　Pána nášho Ježiša Krista“(Júda 1:4b pr. Š. Porúbčan). Podobne, ako Pavol v　1. Kor. 8:6 rozlišuje medzi Bohom a　tým, ktorého nazýva Pánom, teda Ježišom Kristom. Júda síce spomína Otca, Syna i　Ducha svätého, ale nie ako Božiu trojicu, či tri osoby jedného Boha. Júda nabáda kresťanov: „modlite sa v svätom Duchu, zachovávajte sa v　Božej láske a　očakávajte pritom milosrdenstvo nášho Pána pre večný život“(Júda 1:22b-23). Ježiša Krista Preberme si to však postupne. Duch svätý je tu v　3. páde („pneumati“), čo sa dá vyložiť spôsobom, že sa máme modliť v　Božej sile (moci), ktorá je pri tých, ktorí chodia s　Bohom v činnosti. Tak ako máme byť v　Božom svätom Duchu, tak máme byť aj v　Božej láske. Oboje Duch aj láska patria Bohu. No milosrdenstvo máme očakávať už od inej osoby, od Ježiša Krista, ktorému Boh zveril vzkriesenie k večnému životu. Dôležité je všimnúť si, že iba Otec je v　tomto verši spomenutý ako Boh, v　ktorého láske sa máme zachovávať. Júda potom v　závere o Bohu hovorí: jedinému Bohu nášmu Záchrancovi skrze Ježiša Krista, nášho Pána, sláva, veličenstvo, vláda a　zvrchovanosť spred celého veku aj teraz aj do všetkých vekov. Amen“(Júda 1:25 pr. M.Pavlík). Z　toho môžeme vidieť, že Júda nenecháva nikoho na pochybách o　svojej viere　v Boha ako jednu osobu. Jediného Boha považoval za inú bytosť ako Ježiša Krista, pretože skrze Ježiša Krista patrí Bohu sláva, veličenstvo, vláda a　zvrchovanosť.

Ďalší, ktorého chcem spomenúť je apoštol Jakub. V　Biblii máme len jeden jeho list, ale o　trojici, či rovnakom Božstve Otca a　Syna tam nie je nič. Keď sa apoštoli v　Jeruzaleme zišli, aby rozhodli o　obriezke, Jakub prehovoril k　veriacim o　ich rozhodnutí čoho sa majú zdŕžať (Sk. 15:13-21), ale nič o nejakej zmene, čo sa týka prirodzenosti Boha. Tu Jakub zostal tak, ako iní apoštoli, vo viere len v　jediného Boha. Vo svojom liste napísal: „Ty veríš, že je jeden Boh. Dobre robíš! Aj diabli veria a　hrozia sa“(Jak. 2:19 Š. Porúbčan). Jakub tu vysvetľuje, že túto základnú pravdu poznajú aj démoni. Veď oni boli kedysi poslušnými anjelmi a　prichádzali do styku s　Bohom. Teraz samozrejme veria, že Boh je jeden, ale nie je im to nič platné, keďže stoja proti nemu. Tiež chce upozorniť, že ak aj niekto verí v　jediného Boha, neznamená to, že mu to stačí na záchranu. Viera v　jediného Boha je však dobrým základom, na ktorom sa dá ďalej stavať.

Z　toho čo sme si uviedli môžeme vidieť, že ani jeden z　apoštolov sa ani náznakom nepriblížil k　učeniu o　trojici, ktoré sa dnes všeobecne považuje za pravoverné. Historik Will Durant si všíma: „Kresťanstvo nezničilo pohanstvo; prijalo ho za svoje...“ Prijatím trojice sa tak otvorili brány pre ďalšie pohanské vplyvy. Jedným z　nich bolo uctievanie matky s　dieťaťom, ktoré bolo rozšírené, takmer u　všetkých národov. V　predhovore k　Dejinám kresťanstva od Edwarda Gibbona si môžeme prečítať: „Ak bolo pohanstvo kresťanstvom premožené, potom je rovnako pravdivé, že kresťanstvo bolo pohanstvom pokazené. Čistý deizmus ranných kresťanov... bol rímskou cirkvou zmenený na nezrozumiteľnú dogmu o　trojici. Mnohé pohanské poučky vymyslené Egypťanmi a　idealizované Platónom boli zachované ako hodné viery.“ Cirkev teda nezachovala apoštolské učenie, ale ako napísal evanjelický teológ Adolf Harnack v　knihe Dejiny dogmy: „V skutočnosti legalizovala vo svojom strede helénske špekulácie, poverčivé názory a　zvyky pohanských náboženských mystéríí.“ Toto potvrdzuje aj historik Andrews Norton, ktorý napísal o　trojici v　knihe Uvádzanie dôvodov: „sledovať históriu tejto náuky a　objaviť jej zdroj môžeme nie v　kresťanskom zjavení, ale v　platónskej filozofii.“ Ďalej napísal: „Trojica nie je náuka Krista a　jeho apoštolov, ale výmysel školy neskorších platonikov.“ Stalo sa teda to, čo apoštoli predpovedali, odpadnutie o　ktorom hovorili (2. Tes. 2:3; 1. Jána 2:17-18) sa stalo skutočnosťou. Je na nás, aby sme to rozpoznali a　boli nájdení, ako vyznávajúci pravdu aj napriek všeobecne rozšírenému názoru, ktorý je vo veľkej prevahe.