V akého Boha verili a za koho považovali Ježiša Krista apologéti?

Po apoštoloch a　ich nasledovníkoch (apoštolských otcoch), je tu ešte tretia skupina kresťanov, ktorí sú známi pod názvom apologéti. Niektorí z　nich boli súčasníci apoštolských otcov, ako napríklad Ireneus bol žiakom Polykarpa. Apologéti pôsobili prevažne v　2. polovici 2. storočia a　v　1. polovici 3. storočia. Ich diela sa volali apológie, ktoré boli písané na obranu kresťanskej viery rímskym cisárom, ale aj ľuďom, ktorí sa od pôvodného kresťanského učenia odklonili. Boli to hlavne gnostici, ktorí pokladali Krista za bytosť rovnakej podstaty ako Boh Otec (Kurt Rudolph The Nature and History of Gnosticizm).

Najstarším apologétom bol Justín Martýr (asi 110 – 165), ktorý o　trojici nič ani len nenaznačil, ale práve naopak vo svojom diele Dialóg s　Tryfónomo　Kristovi napísal: „Písma vyhlasujú, že tento Potomok bol splodený Otcom predtým, ako boli stvorené všetky veci; a　každý pripustí, že to, čo je splodené, sa svojou totožnosťou odlišuje od toho, čo plodí“. Justín vyjadruje veľmi jasný rozdiel medzi Otcom a　Synom. Nie sú ani tie najmenšie pochybnosti o　tom, že by považoval Syna za večného, alebo rovného s　Otcom. Aj keď Justín už vo svojej Prvej apológii nazval Syna bohom: „Otec vesmíru má Syna, ktorý, keďže je prvorodeným slovom Boha, je tiež bohom“, nemyslel tým, že by bol Syn Bohom Všemohúcim. V　Dialógu s　Tryfónomvysvetľuje: „Existuje... ďalší boh a　Pán, ktorý je podriadený Tvorcovi všetkého, ktorý je tiež nazvaný Anjel, pretože on oznamuje ľuďom to, čo si Tvorca všetkého – nad ktorým niet žiadného iného Boha – želá oznámiť im... O　Synovi ďalej napísal, „že je odlišný od od Toho, ktorý všetko vytvoril - myslím totožnosťou, nie vôľou.“ Ďalej: „On je prvá sila po Bohu a　vládcovi všetkého...“ Justín teda zjavne neveril v　rovnosť Syna s　Otcom. Bol jasný subordinacianista, veril v　Syna Božieho, ktorý je podriadený, čiže subordinovaný Bohu Otcovi. Nazýva ho anjelom, teda poslom, ktorého posiela Tvorca všetkého. Tiež nikde nespomína Ducha svätého ako osobu rovnú Otcovi.

Justín Martýr podobne ako apoštoli a apoštolský otcovia pred ním, veril iba vo vzkriesenie a　neprijímal náuku o　nesmrteľnosti ľudskej duše. Už vtedy boli snahy naštepiť túto pohanskú náuku do kresťanského učenia. V　5. kapitole Dialógu s　Tryfónom Justín o　ľuďoch napísal: „Nie sú teda nesmrteľní? Nie, pretože svet sa nám zdá byť zrodený. Ale ja hovorím, že všetky duše zomierajú...“ K　tomu ešte o　kúsok ďalej dokladá: „Všetky ostatné veci vytvorené po ňom (Bohu) sú pominuteľné, z　toho dôvodu duše zomierajú...“ Inými slovami všetko čo povstalo po Bohu, teda aj Syn nevlastní nesmrteľnosť. V tomto sa Justín zhoduje s　tým, čo napísal Pavol v　1. Tim. 6:16, že iba Otec sám má nesmrteľnosť. Učenie o　nesmrteľnej duši šírili platónski a　stojickí filozofi, ktorí sa v　mnohých prípadoch stávali kresťanmi nie z　presvedčenia, ale z　vypočítavosti. Justín o　tejto skutočnosti vedel a v Dialógu s　Tryfónom v　50. kapitole k　tomu napísal: „Ak ste sa zoznámili s　takými ľuďmi, ktorí sa nazývajú kresťanmi a... popierajú vzkriesenie z　mŕtvych a　prehlasujú: ich duše budú prijaté do neba hneď po ich smrti, potom ich nepovažujte za kresťanov.“ Justín zakončil svoj život mučeníckou smrťou, keď sa vybral do Ríma, aby cisárovi osobne vysvetlil, že kresťania nie sú takí, ako sa o　nich hovorí.

Justínovým žiakom bol Tacián. Veril veľmi podobne ako Justín, čo vyjadril v　apológii Slovo pre Grékov. O　Bohu napísal: „Náš Boh nemá počiatok v　čase, lebo je jediný bez počiatku, ale je počiatkom všetkého.“ Z　tohto textu vyplýva, že Tacián musel veriť, že Syn má počiatok svojej existencie, preto aj ďalej napísal: „Slovo (Syn Boží) je prvorodeným dielom Otca...“ Ten, kto je dielom niekoho, samozrejme nemôže byť večný, a　už vôbec nie totožný s　tým, koho dielom je.

Neveril tiež v　nesmrteľnosť ľudskej duše, čo vyjadril slovami: „Duša je tak tesne spojená s　telom, že bez neho nemôže existovať, preto zomiera s　telom.“ Ježiš Kristus teda po smrti prestal existovať úplne a　privedený bol k　životu až vzkriesením.

Jedným z　ranných apologétov bol Theofilos z　Antiochie, ktorý prvý krát použil v　gréčtine slovo trias – trojica (okolo roku 180). To však neznamenalo, že by vyučoval trojosobného Boha, ale práve naopak veril v　jediného pravého Boha, ktorý je ako bytosť jedinečný. V　Rozhovore s　pohanom Autolykom o Bohu uviedol: „Je však Pánom, lebo On panuje nad vesmírom, Otcom, lebo bol skôr ako všetko, Tvorcom a　Učiniteľom, lebo On je Stvoriteľ a　Učiniteľ vesmíru. Najvyšším, lebo je nad všetkým a　Všemohúcim, lebo jedine On obsiahne a　obopne všetko.“ Theofilos hovorí, že Otec bol skôr, ako všetko, z　čoho potom jasne vyplýva, že bol skôr, ako jeho Syn. Theofilos teda veril, že okrem Otca má všetko svoj počiatok. Ďalej vyznáva, že Otec je Najvyšším nad všetkým, teda aj nad Synom. Záverečné slová, že jedine on je Všemohúcim, už len podporujú, že Boh Otec je skutočne jedinečný.

Apologétom, ktorý pôsobil v　Grécku, bol Athenagoras (127 -190). Tento napísal v　diele Prosby (rok 177) nasledovné slová: „Uznávame Boha a　jeho Syna – Slovo i　svätého Ducha, ktorí sú ozaj jedno podľa svojej moci: Otca, Syna i　Ducha, lebo Syn je um, Slovo, Otcova múdrosť i　Duch vychádza z　neho, ako svetlo z　ohňa.“(Prosby 24. kap.) Athenagoras uznáva, že Otec, Syn a　Duch neuplatňujú rozdielnu moc, ale čo sa týka moci sú jedno. To by Biblii neprotirečilo, pretože Syn dostal moc od Otca a　duch je vlastne Otcovou mocou. V　10. kapitole tohto diela napísal: Syn je prvé Otcovo vrodenie, ale nie v　tom zmysle, že by (Slovo) začalo existovať v　čase, lebo Boh, večný um a　večná rozumná bytosť má v　sebe samom Slovo od večnosti...“ Athenagoras neveril vo večnosť Syna, ale podobne ako iní apologéti veril, že Boh svoje Slovo (um), ktoré je večné preniesol do existencie ako bytosť, čo bolo vlastne zrodenie Syna. Všimnite si, že Syna považoval za prvého, ktorý sa zrodil. Po ňom teda nasledovali ďalšie bytosti. Že chápal Syna, ako bytosť, ktorá má počiatok, potvrdil tým, že cituje v　súvislosti s　ním Príslovie 8:22: „Naše slová potvrdzuje aj Duch proroctva: „Jahve ma stvoril na počiatku svojho diela, pred svojimi pradávnymi skutkami.“(Prísl. 8:22). Tvrdíme, že i ten istý Svätý Duch, ktorý pôsobil v prorokoch, pochádza od Boha, podobne ako slnečný lúč vychádza z Neho a vracia sa k Nemu.“

V　Athenagorasových dielach však značne badať aj grécku filozofiu, čo je zreteľné v　knihe o　vzkriesení. „V tomto diele zmiešal vieru vo vzkriesenie s　učením o　nesmrteľnosti duše. Snažil sa nesmrteľnosť duše dokladovať nie biblicky, ale argumentmi filozofie a　gréckej vedy“ (zdroj: Martino Tomasi Smrť a　vzkriesenie, nebo a　peklo).

Známym apologétom, ktorý pôsobil v　africkom Kartágu bol Tertulián (160 - 230). Bol to právnik, ktorý vo svojich apológiách nevedel byť nudný. V　úvode svojho listu Adversus Praxean (proti Praxeovi) opisuje, ako sa diabol prostredníctvom Praxea snaží pokaziť kresťanstvo. Praxeas sa pokúšal vzťah medzi Bohom Otcom a　jeho Synom vyriešiť učením, že Syn je iba iný prejav (modus) Boha a　že medzi nimi nie je žiadny rozdiel. Toto učenie známe ako modalizmus tvrdí, že Boh sa zjavil ako Otec, neskôr ako Syn a　na koniec ako Duch svätý. Modalizmus však nehovorí o　troch bytostiach, ale o　jednej bytosti, ktorá sa prejavila tromi spôsobmi. Tertulián ukázal, že Písmo zreteľne odlišuje Otca od Syna. Citoval 1. Kor. 15:27-28 a　vyvodil záver, že „Ten, ktorý (všetko) podriadil a　ten ktorému bolo (všetko) podriadené – nutne musia byť dve odlišné bytosti.“ Potom upozornil na slová samotného Pána Ježiša: „Otec je väčší ako ja“(Ján 14:28). Vyvodzuje teda, „...že Otec to nie je to isté čo Syn, keďže jeden od druhého sa odlišujú spôsobom bytia. Zatiaľ čo Otec je úplná podstata, ale Syn je odvodením a　časťou celku, ako on sám uznáva: „Môj Otec je väčší ako ja“ (Ján 14:28). V žalmoch je jeho nižší stav opísaný tak, že je „ o niečo nižší ako anjeli“ . Otec sa teda líši od Syna, pretože je väčší ako Syn. Rovnako ako ten, kto plodí je niekto iný, ako ten, kto je splodený, tak aj ten, kto posiela je niekto iný, ako ten, kto je poslaný a　ten, kto niečo tvorí je niekto iný, ako ten, ktorého prostredníctvom je niečo vytvorené“(Adv. Praxean 9. kap.) V　snahe vyvrátiť modalizmus však Tertulián zašiel nad to, čo je napísané. V　závere 2. kapitoly nazval Otca, Syna a　Ducha trojicou a　vysvetľuje: „... tri, avšak, nie v stave, ale v　stupni; nie v　podstate (substancii), ale vo forme, nie v　sile, ale v　aspekte; predsa len z　jednej substancie a　jedného stavu a　jednej sily vzhľadom na to, že On je jeden Boh, z　ktorého tieto tri stupne a　formy a　aspekty sú spočítané, pod menom Otca, Syna a　Ducha svätého“(Adv. Praxean 2. kap.). Tu dochádza k　zaujímavému momentu. Tertulián snažiaci sa odvrátiť otvorený gnosticizmus, možno nechtiac pomohol ľahšej forme gnosticizmu, k　prieniku do kresťanského učenia. Mnohí z　veriacich v　trojicu totiž nevedia, že gnostici považovali Krista čo do podstaty za rovného s　Otcom. Aj napriek tomu však treba povedať, že Tertulián neveril v　trojicu, kde sú si všetky osoby navzájom rovné a rovnako večné, ako verí väčšina cirkví dnes, pretože bol subordinacianista. V　spise Adversus Hermogenes, ktoré nie je ešte natoľko ovplyvnené montanizmom v 18. kapitole napísal: „Nemali by sme sa domnievať, že existuje nejaká iná bytosť okrem samotného Boha, ktorá je nesplodená a nestvorená...“ Z　toho môžeme vidieť značný rozdiel medzi samotným Bohom a　jeho Synom, ktorý mal počiatok. Hermogenovi ďalej napísal: „Ako by mohlo byť niečo okrem Otca staršie a　z　toho dôvodu vznešenejšie ako Boží Syn, jednosplodené a　prvé splodené Božie Slovo?“ Z　Tertuliánovej otázky jednoznačne vyplýva, že Otec je starší, ako Syn a　Syn je prvou bytosťou, ktorá sa zrodila. Ďalšou vetou potom vyjadril, čo z　toho vyplýva: „Ten, čo nepotrebuje tvorcu (Boh Otec), aby začal jestvovať, bude mať omnoho výsostnejšie postavenie ako ten, čo mal pôvodcu svojho bytia (Boží Syn)(Adv. Herm. 18. kap.).“ Vysvetlenie k　tomuto citátu je veľmi jednoduché, Boh Otec je pôvodca Synovej existencie. Veď Tertulián veril, že bol čas, kedy Syn Boží nebol: „Od toho času, keď začali existovať také veci, cez ktoré pôsobila sila Pána, Boh sa stal prístupnosťou tejto sily Pánom a　aj podľa toho dostal meno. Pretože Boh, je týmto spôsobom Otcom a　je tiež sudcom. Ale Boh nebol vždy Otcom a　sudcom iba na základe toho, že bol vždy Bohom. Lebo nemohol byť Otcom pred tým, ako bol Syn, ani sudcom pred tým, ako bol hriech. Bola ale doba, kedy s　ním neexistoval ani hriech ani Syn“(Adv. Hermogenes 3. kap.).

Aj v　liste proti Praxeovi to veľmi jasne vyjadril: „Pred všetkými vecami Boh bol sám, on sám, jeho vlastný svet a　umiestnenie a　všetko – sám, pretože nebolo ničoho vonkajšieho okrem neho“(Adv. Praxean 4. kap).Subordicianizmus (učenie o　podriadenosti Syna Otcovi) je u　Tertuliána naozaj jednoznačný. Hermogenovi v　4. kapitole napísal: „Preto aký iný predpoklad Boha je, než nekonečno? Akú inú podmienku má nekonečno, než to, že vždy existovalo a　bude jestvovať večne silou svojej výsady nemať ani začiatok a　ani koniec? Teraz, odkedy toto je schopnosťou Boha, bude to patriť Bohu samému, ktorého vlastnosťou to je, samozrejme na tomto základe, že ak by toto mohlo byť pripisované akejkoľvek inej existencii, tak by to viac nebolo schopnosťou Boha, ale bude to patriť , spolu s　Ním, tej existencii, ktorej je tiež pripisované.

V　tejto kapitole Tertulián tiež vysvetlil ako porozumieť tomu, keď by bol aj niekto iný označený titulom boh: „Pretože hoci je to nazývané božským“ menom, „či už v　nebi alebo na zemi, napriek tomu pre nás jestvuje ale jeden Boh Otec, ktorého sú všetky veci;“

Hermogenes veril nielen, že Syn je večný, ale aj v　to, že hmota je večná, čo ale Tertulián bravúrne vyvrátil. Z　jeho slov však môžeme poznať, že veril v　jedinečnosť Boha Otca, ktorý je naozaj sám Najvyšším z　jedinečnými vlastnosťami: „Teraz, pretože On je Boh, to musí byť nevyhnutne jedinečnou známkou tejto vlastnosti, že je to obmedzené na Jediného. Inak, čo bude jedinečné a　jediné, ak to nebude to, čomu nič nie je rovné? Čo bude základom, ak to nie je to, čo je nad všetkými vecami, pred všetkými vecami a　z　čoho je všetko vytvorené? Poznaním tohto On je Boh samotný, a　vzhľadom na to, že sú Jeho výhradným vlastníctvom, On je Jediný. Ak by iný tiež zdieľal toto vlastníctvo, bolo by tu tak veľa bohov ako vlastníkov týchto hodnôt Boha. Hermogenes, preto zaviedol dvoch bohov: Hmotu ako rovnú Bohu. Boh, avšak, musí byť Jediný, pretože je to Boh, kto je najvyšší; ale nič iné nemôže byť najvyššie než to, čo je jedinečné; a　to nemôže byť jedinečné, čo má čokoľvek jemu rovné; a　Hmota bude rovná Bohu, ak je pojatá za nekonečnú“(Adv. Herm. 4. kap.). V　17. kapitole opäť potvrdzuje, že nikto a　nič nemohlo byť rovnako staré, ako je Boh: „Toto pravidlo je vyžadované podstatou Boha Jediného, ktorý nie je Jediným žiadnym iným spôsobom než sám Boh; a　žiadnym iným spôsobom výhradný, než, že nie je nič iné (spolu existujúce) s　Ním. A　všetky veci sú po Ňom, pretože všetky veci sú prostredníctvom Neho, pretože sú z　ničoho. Tak sa tento dôvod zhoduje s　Písmom Svätým, ktoré hovorí: „Kto poznal myseľ Pána? Alebo, kto bol Jeho poradca? Alebo s　kým sa On radil? Alebo kto Mu ukázal spôsob múdrosti a　poznania? Kto sa prvý dostal k　Nemu, a　malo by mu to byť vynahradené opäť?“ Určite nikto! Pretože s　Ním nebola prítomná žiadna sila, žiadna látka, žiadna podstata, ktorá by patrila niekomu inému ako Jemu“.

Rozdiel medzi Bohom Otcom a　jeho Synom opísal Tertulián mnohými slovami, ale　s　tým istým výsledkom. Syna chápal ako podriadeného Bohu a　postavením nižšieho. Ako bytosť, ktorá je bez počiatku označil iba Otca.

Ako však vysvetliť, že Tertulián veril vo večné Slovo? Dr. Alvan Lamson v　knihe The Church of the First three Centuries (Cirkev v　prvých 3 stor.) o　tom hovorí: „Tento rozum čiže Logos, ako ho nazvali Gréci, bol potom – ako veril Tertulián – pretvorený na Slovo čiže Syna, to znamená skutočnú bytosť, jestvujúc tak od večnosti iba ako Otcova vlastnosť.“ Tertulián teda v　trojicu väčšiny dnešných cirkví neveril a　už vôbec nie v　rovnosť Boha Otca s　jeho Synom.

Ducha svätého Tertulián spočiatku nepovažoval za osobu, no potom keď odišiel k　Montanistom, zmenil názor v　tejto veci. A　tak sa stal Duch svätý treťou osobou jeho neskoršieho myslenia (zdroj: Michael F. Blume Historical Development of Trinity).

Podobne ani ďalší o　ktorých články ešte len pripravujem nevyznávali Boha v　troch osobách. Ireneus (r. 200) biskup z　Lyonu veril, že Syn Boží je nižší než Boh. Tiež vysvetlil, že Ježiš Kristus nie je rovný „jedinému pravému a jedinému Bohu“, ktorý je „zvrchovaný nad všetkým a　okrem neho nie je nijaký iný“. Boží Syn u　neho nemohol byť Všemohúcim Bohom pretože ho v　diele Proti bludným náukám spomína popri Všemohúcom, ako inú bytosť: „Cirkev, hoci je roztrúsená po celom svete až do najďalších končín zeme, prijala od apoštolov a　ich učeníkov túto vieru v　jedného Boha, Otca Všemohúceho, ktorý učinil nebo i　zem i　more i　všetko čo je v　nich a　v　jedného Krista Ježiša, Syna Božieho, ktorý sa vtelil pre naše spasenie;“(Ir. Proti bludným náukám 1:10).

Klement Alexandrijský, ktorý zomrel okolo roku 215, nazval Boha „nestvoreným a　nezničiteľným, jediným pravým Bohom“. Tiež napísal, že Boh Otec je „prvý a　Najvyšší“. Ďalej, že Syn „je najbližšie Tomu, ktorý jediný je Všemohúci“. Klement mnohokrát opisuje Otcovu nadradenosť Synovi. Je jasný subordinacianista. Z　jeho diel nie je ani náznak trojice.

Hyppolytos (r. 235) povedal o　Bohu, že je „jeden Boh, prvý a　jediný, Pôvodca a　Pán všetkého“, ktorý „nemal pri sebe nič rovnako staré... Ale bol jeden, sám osebe, a　keďže chcel, povolal do bytia to, čo predtým žiadne bytie nemalo“.

Posledným, ktorého chcem spomenúť je Origenes, ktorý zomrel okolo roku 250 na následky krutého mučenia. Origenes chápal, že „Otec a　Syn sú dve podstaty...“ a　tiež, že „v　porovnaní s　Otcom je (Syn) veľmi malé svetlo“. Syna teda považoval za nižšieho od Otca, ale Ducha svätého zase nižšieho od Syna. Tvrdil, že modlitby majú patriť iba Bohu Otcovi. Syna, ako aj Ducha tiež nazýva bohom, no ich božstvo považuje iba za odvodené. Dielom Origena je však aj najväčší odklon od pravdy, aký sa dá u　apologétov nájsť. Je to učenie o　tzv. večnom plodení Syna, ktoré sám opisuje ako „Večné a　navždy trvajúce plodenie je ako vytváranie zo svetla pochádzajúcej stálej žiary“(I. 2:4). Je to učenie, ktoré nemá logiku, ani Biblický základ. Origenes hoci bol už dosť ovplyvnený platonizmom, nebol ešte trinitár.

Vidíme teda, že ani apologéti nevyznávali trojicu, ktorá je hlavným vyznaním v　cirkvách dnes. Môžeme pri nich vidieť už zjavné náznaky odklonu, ale v　porovnaní s　väčšinou dnešných cirkví, by v　učení o　Bohu obstáli podstatne lepšie.