Ako chápať verše, kde je Pán Ježiš nazvaný bohom?

Asi najpoužívanejším veršom zástancami trojice na obhajobu toho, že Ježiš Kristus je ten istý Boh ako Otec je Ján 1:1 „Na počiatku bolo Slovo a　to Slovo bolo u　Boha a　to Slovo bolo boh.“ V dôsledku svojej viery veriaci v trojicu samozrejme prekladajú záver verša: „a to Slovo bolo Boh“ , aby čitateľ hneď pochopil, že Pán Ježiš je v tom istom zmysle Bohom ako Otec. Výraz „ELEJ GIBBORÍM“ je v　tzv. „status constructus“, alebo v genitívnom spojení, takže doslova znamená „bohovia mocných“ (2. pád-genitív). V Izaiášovi 9:5 je „EL GIBBOR“ v　nominatíve, teda ako podstatné meno s　prívlastkom, „boh mocný“. V　každom prípade však Ezechiel používa slovo „ELEJ“, ktoré je množným číslom od „EL“- boh, na ľudských vodcov mocných národov. Z　toho môžeme vidieť, že tak ako Boží Syn môžu byť takto nazvaní aj iní. Nikto však okrem Boha Otca nebol nazvaný Všemohúcim Bohom. Ježiš Kristus je Mocným bohom, ale s　tým, že mu bola každá moc daná (Mat. 28:18), teda musel mu ju niekto ešte väčší od neho dať. Keď Boží Syn dokoná kraľovanie a　súd, podrobí sa svojmu Bohu, ktorý mu tú moc dal (1. Kor. 15:27-28). To však vôbec nesvedčí o　trojici, alebo o　rovnosti Syna s　Otcom. Z　evanjelií nie je ani najmenší dôkaz o tom, že by Židia považovali očakávaného Mesiáša za niekoho, kto by mal byť totožný so　Všemohúcim Bohom.

Pozrime sa však na tento verš bližšie. Prvá časť verša nerieši ako vzniklo Slovo, z kadiaľ pochádza – z koho vyšlo, ale že na počiatku, vtedy keď Boh začal tvoriť všetky ostatné veci už existovalo. Je to dôležitá informácia, pretože Syn Boží – Slovo sa potom podieľal pri Bohu u　ktorého bol, na stvorení všetkého (Ján 1:3; Prísl. 8:30). Ako zosobnená Múdrosť hovorí: „bola som (Múdrosť – Boží Syn) pri ňom (Bohu Otcovi) majstrom (remeselníkom)v　diele.“ Samotné Slovo (Múdrosť) však tiež bolo nadobudnuté Bohom, ako prvý zo všetkých jeho skutkov (Prísl. 8:22).

Druhá časť tohto verša hovorí, že to „Slovo bolo u　Boha“. U　akého Boha? No predsa u　jediného pravého Boha. Veriaci v　trojicu ale tvrdia, že aj Slovo je tým istým Bohom a　že má spolu s　Bohom jedno bytie. Usudzujú tak podľa tretej časti tohto verša: „...a　to Slovo bolo boh.“ Podľa ich verzie „Boh“. Ich záver však nedáva zmysel, pretože Slovo bolo u　Boha a　keď je niekto u　niekoho iného, tak nemôže byť zároveň aj tou istou bytosťou. Musí byť logicky niekým iným. Alebo by nám chcel Boh prostredníctvom Jána zjaviť, že bol sám u　seba? To by predsa nedávalo žiadny zmysel. Správny výklad musí byť v　súlade aj s　inými veršami a　tiež s tým, ako sa modlil Pán Ježiš: „A teraz, Otče, osláv ma ty pri sebe slávou, ktorú som mal pri tebe skôr ako vznikol svet.“ (Ján 17:5). On mal slávu u　niekoho, alebo pri niekom inom. Tak ako sa podieľal pri Bohu na stvorení všetkého, tak mal pri ňom aj slávu. Nebola to však sláva akú mal Boh Otec. Ten má slávu, akú nemôže mať nijaká iná bytosť, inak by to bolo v　rozpore s Izaiášom 42:8. Bola to sláva jedinečného Božieho Syna, ktorý je svojho druhu naozaj jediný. Túto slávu mal Boží Syn už v　nebi predtým, ako sa stal človekom. Čo nám má potom povedať tretia časť verša Ján 1:1? Všimnime si najskôr gramatickú stavbu celej vety v　gréckom texte. Je tam dva krát „theos“ (prvý raz v　tvare „theon“) no týmto výrazom nie je označená jedna bytosť, ale dve. Ak by boli obe bytosti v　rovnakom zmysle Bohom, bolo by to v jasnom rozpore s　inými textami, ktoré hovoria, že Boh je jeden (5. Moj. 6:4; Rim. 3:30; Mar. 12:29,32). Keďže koiné gréčtina nepoužívala malé a　veľké písmená na rozlíšenie výrazov, odlíšil apoštol Ján prvé „theos“ (je v　tvare „theon“ „Boha“) od druhého tým, že dal pred prvý výraz určitý člen „ton“. A　tak „ton theon“ ukazuje, že sa jedná o　toho pravého Boha. Neobstojí ani námietka zástancov trojice, že na viacerých miestach Novej zmluvy je „theos“ vzťahujúce sa na Otca　bez člena. Záleží hlavne na tom, aká je štruktúra vety. V　tomto prípade určitý člen odlišuje toho, ktorý je tým pravým Bohom od toho, kto je bohom v　zmysle mocnej autority od pravého Boha ustanovenej (Prísl. 8:23). Ak by sme mali chápať, že Slovo bolo Boh, odporovalo by to predchádzajúcim slovám, ktoré hovoria, že „Slovo bolo u　Boha“. Odborníci na koiné gréčtinu tvrdia, že vety s　bezčlenným prísudkom pred slovesom, majú význam predovšetkým kvalitatívny. To znamená, že Slovo malo skôr povahu podobnú Bohu a　nie, že by bolo tým samým Bohom. Joseph Henry Thayer, teológ, ktorý pracoval na americkom štandardnom preklade sa vyjadril veľmi jednoducho: „Logos bol božský a　nie sama božská Bytosť“.Tiež niektoré miesta v　Starom zákone udávajú pred slovom Boh určitý člen „HA“, takže „HA ELOHIM“ potom vo veľkej väčšine prípadov označuje pravého Boha. Sú však aj prípady, kde je určitý člen použitý aj na iných bohov, ako napríklad v　5. Mojžišovej 10:17: „Lebo Jahveh váš Boh je Bohom (určitý člen) bohov a　Pánom pánov...“ Prečo sú členom označení bohovia? Z　najväčšou pravdepodobnosťou preto, že sa jedná o　určité bytosti – anjelov, ktorým je Jahveh Bohom a　nie o　nejakých vymyslených bohov, ktorí reálne neexistujú.

Podobný verš ako Ján 1:1 , kde je „theos“ dvakrát a　označuje dve rozličné bytosti je Ján 1:18: ,,Boha nikto nikdy nevidel, jednorodený boh, ktorý je v lone Otcovom, ten (ho) zobrazil.“ Práve tento verš nám môže dať viac svetla do celej veci. Po gramatickej stránke si môžeme všimnúť, že nie je určitý člen ani pred prvým ani pred druhým ,,theos“. Prečo tomu tak je? Ako som už prv uviedol určitý člen v　Jánovi 1:1 mal napomôcť čitateľovi správne rozlíšiť, kto je ten pravý Boh od toho, ktorého týmto titulom boh, pravý Boh označil. V　tomto verši taký problém nie je. Keď je napísané: „Boha nikto nikdy nevidel“ tak je jasné, že je to jediný pravý Boh, Otec Ježiša Krista. Keď verš pokračuje slovami: „jednorodený boh ktorý je v　lone Otcovom, ten (ho) vysvetlil“, tak môžeme veľmi ľahko rozpoznať, že sa jedná o　Božieho Syna – Ježiša Krista, pretože on bol Bohom splodený a　tak logicky nemôže byť tým istým Bohom z　ktorého sa narodil. Inak by to bolo v　Jánovi 1:1, ak by tam nebol člen ani pri jednom „theos“, čitatelia by mohli pochopiť, že sa obe „theos“ vzťahujú na Boha Otca. 　Slovo by potom mohli chápať, ako súčasť bytosti Otcovej a　nie ako zvlášť oddelenú samostatnú bytosť. Niekomu sa môže zdať zvláštne, že v　Jánovi 1:18 väčšina prekladov práve od zástancov trojice prekladá: „jednorodený Syn“. Je to zrejme preto, aby nemuseli priznať, že Pán Ježiš sa aj ako boh musel narodiť. Z　toho by vyplývalo, že aj v　nebi, kde bol ako nebeská, duchovná bytosť mal svoj počiatok. Túto pravdu podporuje aj svedectvo rukopisov. Výraz „jednorodený boh“ obsahujú: Sinajský kódex (4. storočie) a　papyrus 75 (3. storočie). Naproti tomu „jednorodený Syn“ obsahuje iba Alexandrijský kódex (5. stor.) a　Efraimský kódex (5. stor.), ale až tretí prepis, čo je veľmi slabé v　porovnaní s　tým, ako je podporená verzia „jednorodený boh“. Toto nám môže pomôcť správne pochopiť aj Jána 1:1, kde nenarodený Boh je prvý spomenutý. To je ten, ktorý je Najvyšším Bohom, Všemohúcim, naproti tomu jednorodený boh je Synom tohto Najvyššieho Boha (Luk. 1:32). Je bohom v　zmysle veľkej autority, ktorú mu jeho Boh a Otec dáva. Nie je však Bohom v　absolútnom zmysle, pretože má svojho Boha (Ján 20:17; Zj. 3:12; Žalm 45:8, Žid. 1:9). Jeho sláva je „ako jednorodeného od Otca...“(Ján 1:14), teda svojho druhu jediného. Nie je to však sláva, akú má Otec – Najvyšší Boh, ktorý je nesplodený a　bez počiatku. Veď Najvyšší Boh povedal, že ju nikomu nedá: „Ja som Jahveh, to je moje meno a　nedám inému svojej slávy...“(Iz. 42:8; 48:11). To znamená, že v　tomto ohľade sa mu nikto nebude môcť rovnať. Boh Otec ďalej hovorí: Komuže ma pripodobníte a　urobíte roveň, alebo　porovnáte, aby sme si boli podobní“(Iz. 46:5). V　súlade s　tým sa modlil aj jeho Syn, aby ho Otec oslávil slávou, akú mal on ako Syn u　neho v nebi a　nie takou, akú má sám Boh (Ján 17:5).

Slovo nemohlo byť tým istým Bohom, lebo Slovo - Ježiš Kristus „z　Boha vyšiel a prišiel“ (Ján 8:42). V　gréčtine je tam predložka „ek“ čo znamená, že vyšiel akoby z　jeho vnútra. Tiež 1. Korintským 8:6 o　tom hovorí: „my máme jediného Boha Otca z　ktorého je všetko.“ Slovo je teda zrodené z　Boha. Ale　prečo je nazvané bohom? Pretože ho Boh nadobudol (Prísl. 8:22) a　„ustanovil ...od veku, od počiatku, prv ako bola zem (Prísl. 8:23 pr. J.R.), ako toho, ktorý sa mal s　Bohom podieľať na stvorení všetkého. Tiež ako božskú – mocnú autoritu jedinečného Božieho Syna, ktorý má byť Bohom dosadený, ako budúci vládca sveta.

Napriek týmto všetkým dôkazom mnohí zástancovia trojice tvrdohlavo zostávajú pri svojej dogme. Keďže „koiné“ gréčtina nemala neurčitý člen, zostáva tento text naďalej predmetom sporov. Je tu však jeden dôkaz, ktorý by mohol úprimným ľuďom pomôcť správne porozumieť slovám z Jána 1:1. Existuje jeden preklad Biblie v　koptskom jazyku, konkrétne v　sahidskom nárečí, ktoré vo svojej gramatike používa aj určitý aj neurčitý člen. Koptčinou sa hovorilo v　Egypte v　prvých storočiach po Kristovej službe. Do tohto jazyka bola preložená Biblia oveľa skôr, ako bola uzákonená náuka o　trojici. Koptský preklad bol urobený (počas 3. stor. n. l.) na základe rukopisov, ktoré boli podstatne staršie, než veľká väčšina dnes známych a zachovaných rukopisov. Preto sahidský text vydáva veľmi závažné svedectvo pravde o Bohu, v　ktorú verili prví kresťania. Najrannejšie preklady Novej zmluvy boli urobené v　sýrčine, latinčine a　koptčine. Na rozdiel od koptčiny sírčina ani latinčina, podobne ako gréčtina tých čias, nemala neurčitý člen. Koptský preklad, ktorý používa aj neurčitý člen, nám preto poskytuje veľmi dôležitý dôkaz o　tom, ako rozumeli slovám z　Jána 1:1, kresťania v　rannom období ešte pred koncilmi, ktoré viedli k　trojici. Čo môžeme zistiť z　koptského prekladu v sahidskom nárečí z　Jána 1:1? Pred prvým slovom „theon“, ktoré sa vzťahuje na Boha Otca je určitý člen a　pred druhým „theos“, ktoré sa vzťahuje na Syna je neurčitý člen. Je teda zjavné, ako rozumeli prekladatelia tomuto textu. Tým neurčitým členom dali jasne najavo, že Slovo – Syn Boží, nie je tým istým Bohom, ako jeho Otec. Syn je bohom, ale nie Najvyšším Bohom. Je len obrazom Najvyššieho. Bytostne je však od Boha Otca jednoznačne odlišný.

Text z　1. listu Jána 5:20 sa tiež niektorí veriaci v trojicu snažia použiť ako dôkaz, že Ježiš Kristus je ten　pravý Boh. Aby sme si overili či je toto ich tvrdenie v　súlade aj s　kontextom iných veršov, pozrime sa na tento text bližšie. ,,Vieme však, že Syn Boží prišiel a　dal nám porozumenie (myseľ, um gr. „dianoian“), aby sme poznali toho pravého. A　sme v　tom pravom, v　jeho Synovi, Ježišovi Kristovi. To je ten pravý Boh a　večný život“. Hneď v　úvode si môžeme všimnúť, že Boží Syn nám dal k　tomu, aby sme poznali toho pravého „porozumenie“. Grécke slovo „diánoian“ znamená doslovne „rozlíšenie rozumom“ a　tak už z　tých prvých slov tohto verša vyplýva, že poznanie o　jedinom pravom Bohu môžeme získať veľmi jednoducho pomocou správneho rozlíšenia rozumom. Stačí pozorne sledovať biblický kontext a　ak premýšľame,　nemali by sme sa minúť　správneho porozumenia.

Ak by mal byť Pán Ježiš tiež pravým Bohom, boli by už dvaja praví Bohovia, čo by bolo v　priamom rozpore s　Jánom 17:3, kde je napísané, že máme poznať „jediného pravého Boha“. Také niečo by sme ani nemohli rozumom pochopiť. Apoštol Ján nám však pripomenul, že Syn Boží nám dal porozumenie (1. Jána 5:20). Keď uznávame, že Biblia si neprotirečí, musíme hľadať také vysvetlenie, ktoré je v　súlade aj s　inými veršami a　ktorému môže človek jednoducho porozumieť.

Z prvej vety je veľmi jasné, že ten pravý, ktorého máme poznať, je Boh Otec. Pán Ježiš nemôže byť tým pravým Bohom, pretože on nám dal porozumenie, aby sme toho pravého Boha (Otca) poznali. Druhá veta začína slovami: „A my sme v　tom pravom“... Pán Ježiš bol tiež v　tom pravom Bohu a　pravý Boh bol v　ňom, keď hovorí: „Ja som v　Otcovi a　Otec je vo mne“(Ján 10:38; 14:11). Neskôr sa Pán Ježiš modlil k Bohu: „...aby aj oni (učeníci) v　nás jedno boli“(Ján 17:21). Ako mali byť učeníci v　nich? Mali zostať v　Kristovom učení (2. Jána 1:9). A　keď si pripomenieme, slová Pána Ježiša: „Moje učenie nie je moje, ale toho, ktorý ma poslal“(Ján 7:16), môžeme vidieť, že ak zostali v　Kristovom slove (Ján 8:31) zostali vlastne v slove Otcovom, teda v pravom Bohu. Kedy sme teda v　pravom Bohu? Keď sme v　jeho Synovi Ježišovi Kristovi, čo znamená že zachovávame jeho slová. To je jediná cesta k　pravému Bohu (Ján 14:6). Ak prijímame Kristove slová, sme vlastne v Otcovi - pravom Bohu, pretože Pán Ježiš nehovoril nič sám od seba, ale iba to, čo sa naučil od Otca (Ján 8:28).

Niektorí oponenti sa snažia poukázať na to, že zámeno „houtos“ „tento“, alebo „ten“ sa vzťahuje na posledné podstatné meno. Tu je však treba jasne povedať, že to nebolo pravidlom v „koiné“ gréčtine. Uvediem príklady: „Lebo mnohí zvodcovia vyšli do sveta, ktorí nevyznávajú Ježiša Krista prišlého v　tele. To je ten zvodca a　antikrist“(2. Jána 1:7). Zámeno „houtos“ sa tu nevzťahuje na posledné podstatné meno (Ježiša Krista), ale na to ešte predchádzajúce. Podobný prípad môžeme vidieť v　Skutkoch apoštolov, keď Peter prehovoril ku kniežatám ľudu: „nech vám je všetkým známe aj všetkému ľudu izraelskému, že menom Ježiša Krista Nazaretského, ktorého ste vy ukrižovali, ktorého Boh vzkriesil z　mŕtvych, tým stojí tento (muž) tu pred vami zdravý. To je ten (gr. „houtos“) kameň, opovrhnutý vami staviteľmi,“(Sk. 4:10-11). Ani tu sa zámeno „houtos“ nevzťahuje ani na muža, ktorý bol uzdravený ani na Boha, ktorý vzkriesil Ježiša z　mŕtvych, ale až na tretieho predchádzajúceho Ježiša Krista. Tento argument zástancov trojice preto nemôže obstáť.

Ďalším dôležitým faktom je, že apoštol Ján tu zjavne nemal v　úmysle riešiť, či je aj Ježiš pravým Bohom ako jeho Otec. Chcel skôr pripomenúť, že pravý Boh stanovil jediný spôsob, ako je možné sa dostať do jeho priazne a　to cez Ježiša Krista. Toto potvrdzuje aj nasledujúci a　zároveň záverečný verš celého listu: „Dietky chráňte sa modiel“(1. Jána 5:21). Išlo teda skôr o　to, ako poznať toho jediného pravého Boha a　uchrániť sa pred uctievaním falošných božstiev.

Takže vtedy sme v　tom pravom Bohu, keď sme ho poznali skrze slovo, ktoré hovoril prostredníctvom svojho Syna. A Ján 17:3 hovorí vlastne to isté, nestačí poznať len Otca, ale aj Syna, pretože práve prostredníctvom neho, nám Boh Otec odhalil najviac zo svojej povahy.

Niektorí zo zástancov trojice si myslia, že silným argumentom v　tejto otázke sú slová Tomášove, ktorý povedal zmŕtvychvstalému Pánovi Ježišovi po tom, čo mu kázal vložiť prst do rany na svojom boku: „Môj Pán a　môj boh (Boh)!“(Ján 20:28). Osobne sa skôr prikláňam k tomu, že Tomáš obidva tituly adresoval Ježišovi Kristovi a　nie Bohu Otcovi. Potom slovo „theos“ „boh“ tu neznamená najvyššiu autoritu, ale silnú autoritu, ktorú Najvyšší Boh ustanovil pre veriacich, aby boli tejto autorite podriadení (Luk. 9:35). Inak by to nemohlo byť v　súlade s　tým, čo povedal Pán Ježiš Márii Magdaléne ešte v　tej istej kapitole: „Vystupujem k　svojmu Otcovi a　k　vášmu Otcovi, k　svojmu Bohu a　k　vášmu Bohu“(Ján 20:17). Tomášov boh – Ježiš Kristus má ešte aj svojho Boha, takže nemôže byť Bohom v　zmysle tej najvyššej autority. Podobne to chápal aj apoštol Pavol keď v　1. Kor. 11:3 vysvetľuje že „hlavou každého muža je Kristus ...a hlavou Krista Boh“. Ak by mal byť hlavou (autoritou) Krista trojjediný Boh, ktorého časťou (jednou z　osôb) je podľa zástancov trojice Ježiš Kristus, tak by nám z　toho vyšiel poriadny nezmysel. Pán Ježiš by potom mal byť hlavou sám sebe. Samozrejme, že tiež nemohol byť ani Bohom sám sebe. Pre Tomáša bol Pán Ježiš bohom, ale Boh Otec bol Bohom aj Ježišovi Kristovi. Text potom pokračuje ďalej „A Ježiš povedal Tomášovi: „Tomáš, uveril si, že si ma videl. Blahoslavení, ktorí nevideli a　uverili“(Ján 20:29). Čomu mal Tomáš uveriť? Že Ježiš je Najvyšší Boh? To určite nie, veď Pavol napísal, že „ak vyznáš Pána Ježiša svojimi ústami a　uveríš vo svojom srdci, že ho Boh vzkriesil z　mŕtvych, budeš spasený“(Rim. 10:9). Tomášov problém bol zjavne v　tom, že neveril v　zmŕtvychvstanie. Keď uveril, bolo to na základe dôkazov, o ktorých nielen počul, ale ich aj videl. Uveril, že Ježiša Krista poslal Boh, ktorý ho aj vzkriesil. Z　Tomášovho výroku je vidieť, že konečne pochopil vysoké postavenie zmŕtvychvstalého Mesiáša. Rozpoznal toho, kto sa má stať bohom (mocnou autoritou) budúceho veku a　nahradiť satana ktorý je „bohom tohto (súčasného) veku“(1. Kor. 4:4). Tomáš vedel, čo o　Mesiášovi hovorili Písma a naraz len tak z　ničoho nič nedospel k　novému revolučnému názoru, že Ježiš je vlastne sám Boh, ale skôr uznal autoritu a　majestát Mesiáša. Podobne mal mať Áron za autoritu Mojžiša keď predstupovali pred faraóna, pretože Mojžiš mu mal byť „bohom“ (2. Moj. 4:16). Tento výklad podporuje aj záverečný verš tejto kapitoly: „Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Kristus, Syn Boží a　aby ste mali život v　jeho mene“(Ján 20:31). Čo teda máme veriť, aby sme získali večný život? Že Ježiš je Bohom tak isto ako jeho Otec? To určite nie, ale to, že Ježiš je Kristus, je pomazaný Bohom Otcom. Tiež, že je Synom Božím a　nie samotným Bohom. Keď je Synom znamená to, že má Otca, ktorý ho splodil. Vierou v　tohto Mesiáša môžeme mať život v　jeho mene.

Ďalším veršom, ktorým sa niektorí snažia dokázať, že Pán Ježiš je Boh je Rimanom 9:5. Uveďme si ho v　kontexte najskôr podľa verzie zástancov trojice: „Veď sú to Izraeliti, ktorým prináleží synovstvo, sláva, zmluvy, zákonodarstvo, bohoslužby a　zasľúbenia; ich sú otcovia a　z　nich je aj Kristus podľa tela, ktorý je nad všetkým, Boh, požehnaný na veky“(Rim. 9:4-5 pr. NT). Pri tomto texte nám nepomôže rozhodnúť ani rozbor jednotlivých slov pôvodného gréckeho textu, ale biblický kontext. Väčšina najstarších rukopisov neuvádza interpunkčné znamienka, ale jeden predsa codex Ephraemi, tretí najvýznamnejší rukopis z　5. storočia dáva bodku za slovom „tela“(gr. „sarki“. Záver verša by teda vyzeral takto: „...z nich je aj Kristus podľa tela. Boh, ktorý je nad všetkým, nech je požehnaný na veky“(Rim. 9:4-5). Ešte pozoruhodnejší je fakt, že behom celej ariánskej kontraverzie, zástancovia trojice na podporu svojich tvrdení tento verš nikdy nepoužili. Aj napriek týmto faktom je rozhodujúci biblický kontext. Zamyslime sa preto. Ktorá z　verzií je v　súlade so slovami Pavla　z 2. listu Korinťanom 11:31? Pavol tu hovorí: „Boh a　Otec Pána Ježiša , ktorý je požehnaný na veky vie, že neklamem!“ Boha Otca tu Pavol spomína, ako toho, ktorý je Bohom aj Pánovi Ježišovi a　je požehnaný na veky. Alebo v　tom istom liste, ako je rozoberaný text Pavol písal: „...tí, čo pravdu Božiu zamenili za lož a　úctu (gr. „esebastesan) a　svätoslužbu (gr. „elatreusan“) preukazovali stvoreniu namiesto Stvoriteľovi, ktorý je požehnaný na veky. Amen“(Rim. 1:25). Tento verš hovorí tak isto o　Bohu ako o　stvoriteľovi, ktorým je tu jednoznačne myslený Boh Otec, pretože podľa slov Pána Ježiša iba jemu je možné konať svätoslužbu (uctievanie gr. „latreuseis“)(Mat. 4:10). Pavol opäť dodáva, že tento Boh je požehnaný na veky, ale na viac pridáva slovo „amen“ presne ako v　rozoberanom texte Rimanom 9:5. Apoštol Pavol aj na iných miestach starostlivo rozlišuje medzi Bohom a　jeho Synom: „Nech je požehnaný Boh a　Otec Pána nášho Ježiša Krista, Otec milosrdenstiev a　Boh všetkého povzbudenia,“(2. Kor. 1:3). Takže opäť Bohom Pána Ježiša je rovnako, ako aj v　liste Efezanom 1:3 ten, ktorý je požehnaný. „Milosť vám a　pokoj od Boha, nášho Otca a　od Pána Ježiša Krista, ktorý seba samého vydal za naše hriechy, aby nás vytrhol z　toho prítomného zlého veku, podľa vôle Boha Otca nášho. Jemu nech je sláva na veky vekov! Amen“(Gal. 1:3-5). Boh je tu jasne odlíšený od svojho Syna, ktorý to neurobil podľa svojej vôle, ale podľa vôle Božej (Luk. 22:42). Bohu preto patrí aj konečná sláva. Podobne je to aj v spomínanom liste kresťanom v Ríme: „...aby ste jednomyseľne, jednými ústami oslavovali Boha a　Otca Pána nášho Ježiša Krista. Preto sa prijímajte jeden druhého, ako aj Kristus vás prijal na slávu Božiu“(Rim. 15:6-7). Dôležitý je však aj priami kontext verša Rimanom 9:5. V　úvode 9. kapitoly hovorí Pavol ako veľmi ho to trápi, že Izraeliti podľa tela sú vzdialení od Krista. A hoci im „...prináleží synovstvo, sláva, zmluvy, zákonodárstvo, bohoslužby (gr. „latreía“) a　zasľúbenia, ich sú otcovia a　z　nich je aj Kristus podľa tela“(Rim. 9:5), vôbec im to nepomôže, ak neprijmú Kristove slová. „Ale to neznamená, že Božie slovo vyšlo nazmar“(Rim. 9:6), pretože Boh dáva zároveň zasľúbenie, že jeho ľud bude podľa viery a　nie podľa príslušnosti k　Izraelskému národu. V　nasledujúcich veršoch 7-13 hovorí Pavol, že uskutočnenie Božieho predsavzatia nezávisí od dedičstva podľa tela, ale od Božej vôle. Ďalej v　16. verši vysvetľuje, že to nad kým sa Boh zmiluje „nezávisí od toho, ktorý chce, ani od toho, ktorý s úsilím beží, ale od Boha, ktorý sa chce zmilovať.“ Potom vo veršoch 19-23 ukazuje na príklade hrnčiara, ktorý má moc nad hlinou z　ktorej vytvára nádobu, akú má Boh neobmedzenú moc nad všetkým. Takže bezprostredný kontext poukazuje skôr na Božiu zvrchovanosť, že Boh je nad všetkým, ako to, že by mal byť jeho Syn v　tom istom zmysle Bohom. Pavol sa od začiatku 9. kapitoly zaoberá Izraelom, ale od 5. verša, rozvíja popri tom aj ďalšiu tému o Božej zvrchovanosti. )

Ak by sme však zástancom trojice ustúpili, a　tým bohom „ktorý je nad všetkým, požehnaný na veky“, by bol Ježiš Kristus, nedokázali by tým ani jeho rovnosť, ani jednobytnosť s　Otcom. Ježiš Kristus dostal od Otca všetku moc (Mat. 28:18), čo by sme mohli chápať, že ho Boh ustanovil, ako mocnú autoritu nad všetkým. Pavol však napísal Korinťanom: „Lebo všetko mu podrobil pod nohy. Keď však hovorí, že všetko je podrobené, je zrejmé, že (všetko) okrem toho, ktorý mu všetko podrobil“(1. Kor. 15:27 pr. NT). Potvrdzuje to aj skutočnosť, že Pán Ježiš aj potom čo sa posadil po pravici svojho Otca, ho naďalej nazýva svojim Bohom (Zj. 3:12). Teda aj napriek vysokému postaveniu Pána Ježiša, Boh Otec je a　bude, stále nad ním.

Ďalší text, ktorý sa používa na dokazovanie Kristovho Božstva je verš z　listu Títovi 2:13. Pavol tu píše, aby kresťania „žili striezlivo, spravodlivo a　pobožne v　tomto terajšom veku, očakávajúc blahoslavenú nádej a　zjavenie slávy veľkého Boha a　spasiteľa nášho Ježiša Krista,...“ Zástancovia trojice samozrejme chápu tento verš, že veľký Boh je Ježiš Kristus. Je to však v　súlade s　kontextom? Už v　úvodných veršoch tohto listu Pavol spomína aj Boha aj Pána Ježiša, pričom medzi nimi jasne rozlišuje: „Milosť a　pokoj od Boha Otca a　od Krista Ježiša, spasiteľa nášho!“ Kdekoľvek v　tomto liste Títovi Pavol spomína Boha, myslí tým Boha Otca a　nie je tomu inak ani v　ostatných jeho listoch. Nie je preto dôvod domnievať sa, že by to v　tomto prípade malo byť inak. Pozrime sa však na tento verš bližšie. Kresťania majú očakávať zjavenie slávy veľkého Boha. Ale akým spôsobom Boh zjaví svoju slávu? Evanjelista Matúš o　tom napísal: „Lebo Syn človeka príde v　sláve svojho Otca so svojimi anjelmi a　vtedy odplatí každému podľa jeho skutkov“(Mat. 16:27). Porovnaním tohto verša s　veršom nad ktorým uvažujeme môžeme veľmi ľahko porozumieť, koho myslel Pavol tým veľkým Bohom. Ježiš Kristus príde v　sláve svojho Otca - veľkého Boha, ako kráľ, ktorého ustanovil Boh. Preto je dôležité nielen to, kto príde, ale kto ho tohto postavenia dosadil.

Niektorí zo zástancov trojice tu argumentujú, že pred slovami: „veľkého Boha a　spasiteľa nášho“ sa nachádza v　gréčtine určitý člen, ktorý sa podľa nich vzťahuje na obidva tituly. Potom im z　toho samozrejme vychádza, že tým veľkým Bohom a　našim spasiteľom je Ježiš Kristus. Pozrime sa preto či je ich tvrdenie opodstatnené, alebo je takáto gramatická stavba u　Pavla bežná. Tesaloničanom Pavol napísal: „aby bolo oslávené meno nášho Pána Ježiša Krista vo vás a　vy v　ňom, podľa milosti nášho Boha a Pána Ježiša Krista“(2. Tes. 1:12 katolícky preklad NV). V　gréčtine je pred slovom „theú“ - „Boha“ určitý člen (tú), no pred slovami „kyriú Jesú Christú“ - „Pána Ježiša Krista“, určitý člen nie je. Je to taká istá gramatická stavba ako v　Títovi 2:13, kde sú tiež výrazy spojené spojkou „a“ (kai). V 2. Tes. 1:12 však nikto nepochybuje o　tom, že Boh a　Ježiš Kristus sú dve oddelené bytosti. Či sa jedná o　zjavenie slávy Boha a Ježiša Krista, alebo o　milosť Boha a Ježiša Krista, ide tu stále o　dvoch, ktorých sa tieto veci týkajú. Pavol nepotreboval v　týchto veršoch označiť členom druhého spomenutého, pretože bolo jasné, že Ježiš Kristus je niekto iný, ako ten, kto je tu označený ako Boh. V　liste do Efezu to Pavol napísal obrátene, a　Krista spomína ako prvého: „...modloslužobník - nemá dedičného podielu v　kráľovstve Kristovom a　Božom!“(Ef. 5:5). V　gréčtine je určitý člen (tú) iba pred slovom „Christú“- „Kristovom“, ale pred slovom „theú“ - „Božom“ už člen nie je. Pavol vedel, že z　kontextu Biblie je jasné, že Kristovo kráľovstvo je vlastne Božie, pretože Krista ustanovil za kráľa Boh. A　tak tam kde spomína Boha aj Krista zúčastnených na jednej veci, tak druhý spomenutý nemusí byť označený určitým členom, pretože bolo zjavné kto je kto. Pavol napísal v　2. liste Timotejovi: „Pred Bohom a　pred Kristom Ježišom, ktorý bude súdiť živých a　mŕtvych zaväzujem ťa na Jeho zjavenie a　kráľovstvo“(2. Tim. 4:1 evanjelický pr.). Aj tu je určitý člen „tú“ len pred slovom „theú“ - „Bohom“, a　pred slovami „Christú Jesú“- „Kristom Ježišom“ sa už nenachádza. Tento spôsob Pavol používal aj v　iných textoch: 1. Tim. 5:21; 6:13, čo tiež svedčí o　tom, že argument zástancov trojice je neopodstatnený.

Podobný verš sa nachádza v　hneď v úvode　2. Petrovho listu: „Šimon- Peter, nevoľník a　apoštol Ježiša Krista, tým ktorým rovnocenná viera (ako) nám pripadla v spravodlivosti nášho Boha a　Záchrancu Ježiša Krista“(2. Pet. 1:1 pr. M.Pavlík). Tí čo dosiahli rovnakú vieru ako apoštoli, dosiahli ju vďaka Božiemu rozhodnutiu. Boh, aby učinil spravodlivosti zadosť, poslal svojho jednorodeného Syna, aby zniesol trest za nás. Preto v　spravodlivosti nášho Boha. Ale prečo aj v　spravodlivosti Záchrancu Ježiša Krista? Preto, že Pán Ježiš by nemohol svoj život dať ako dokonalú obeť, ak by nebol spravodlivý.

Peter tak isto ako aj Pavol rozlišoval medzi Bohom a　jeho Synom. Nasledujúci verš to jasne potvrdzuje: „Milosť a　pokoj nech sa vám rozhojňuje jasným poznaním Boha a　Ježiša, Pána nášho!“(2. Pet. 1:2) Peter tu spomína Boha a　Pána Ježiša, ako dve rozdielne bytosti. Boha je potrebné poznať preto, že je najvyšším vládcom a　Pána Ježiša preto, že nám dal príklad poslušnosti v tom, ako verne slúžil Bohu. Apoštol Peter podobne ako Pavol veril, že Boh Otec je Bohom aj svojmu Synovi, keď vo svojom 1. liste napísal: „Požehnaný Boh a　Otec Pána nášho Ježiša Krista,“(1. Pet. 1:3). Takže ani text z 2. Petra 1:1 nie je dôkazom, že by bol Pán Ježiš Bohom v　tom istom zmysle, ako jeho Otec.

V　1. liste Pavla Timotejovi je jeden verš ktorý používajú obvykle tí, ktorí toho veľa nevedia o　rukopisoch. Správna verzia znie takto: „A nesporne veľké je tajomstvo pobožnosti: on, ktorý sa zjavil v　tele, ospravedlnený bol v　Duchu, ukázal sa anjelom, hlásali ho národom, uverili v　neho na svete, vzatý bol v　sláve“(1. Tim. 3:16). Niektoré preklady tam však namiesto slova „on“ majú slovo „Boh“(theos), ktoré sa ale v　pôvodnom gréckom texte nenachádza. „theos“ sa nachádza iba v　niektorých neskorších prepisoch najstarších rukopisov, čo skôr dokazuje snahu dostať závery koncilov aj do Biblie. „Theos“v　tomto verši má tretí prepis Sinajského kódexu, takisto tretí prepis Alexandrijského kódexu a　druhé prepisy Efraemského a　Bezovho kódexu. Takže pri tých významnejších rukopisoch to nikdy nie je prvá ruka a　to je veľmi závažný nedostatok. Samozrejme verzia „Boh“nie je v　súlade ani s　kontextom. Zamyslime sa nad tým. Prečo by mal byť Boh ospravedlnený svojím Duchom? Pri Božom Synovi to však malo veľký význam. Keď Boží Duch na neho zostúpil Boh tým potvrdil jeho spravodlivosť a　Božie schválenie. Vnímali to aj anjeli, ktorým Boh týmto spôsobom jasne potvrdil, aký má zámer z　ľuďmi. Boh sa nepotreboval ukázať anjelom, jeho Syn však áno. Boh ukázal anjelom toho, ktorého vybral pre tú najdôležitejšiu úlohu. O Pánovi Ježišovi potom zvestovali národom, ako o　jedinej ceste k　Otcovi. Preto bolo potrebné veriť nielen v　Boha, ale aj v jeho Syna. Boží Syn bol potom vzatý v sláve do neba k　Bohu, čo vylučuje, že by bol tým istým Bohom, ku ktorému bol vzatý.

Známym textom ktorý sa používa, ako dôkaz, že Ježiš Kristus je Boh tak isto, ako jeho Otec je Židom 1:8: „Ale o　Synovi: Tvoj trón ó Bože (bože), je na veky vekov a　žezlo tvojej priamosti je žezlom tvojho kráľovstva“. Tento verš je citátom zo Žalmu 45:7, ktorý je kráľovským žalmom, čiže bol prvotne adresovaný kráľovi Šalamúnovi. Je teda dosť pravdepodobné, že Šalamún nebol nazvaný bohom, ale jeho trón Božím trónom. Takto prekladá Žalm 45:7 evanjelický preklad: „Tvoj trón je Božím trónom na večné veky“. Tento preklad plne zodpovedá hebrejskému textu: „KISAKA – tvoj trón; ELOHIM (bolo v　st. hebrejčine vždy v　základnom tvare) – Boh; OLAM – vek, veky; VAED – (na) stále, (na) vždy “. Preklad tohto verša v　evanjelickej Biblii je tiež v　súlade s biblickým kontextom, pretože o　Šalamúnovi bolo napísané, že sedel na Božom tróne (1. Par. 29:23). Ak by sa predsa ELOHIM vzťahovalo na Šalamúna a　potom následne na Syna Božieho, predstavovalo by titul. Šalamún by bol bohom Izraelu v　zmysle mocnej autority a　Syn Boží podobne, ale s　oveľa väčšou autoritou. Nie však v　zmysle Všemohúceho Boha, tým je predsa jeho Otec, ktorý je „...sám Najvyšší nad celou zemou“(Žalm 83:19).

Podobne je možné vysvetliť aj Izaiáša 9:6, kde je zvesť o　Mesiášovi, ktorý sa má narodiť: „Lebo dieťa sa nám narodilo, syn nám bol darovaný, kniežatstvo bude na jeho pleciach a　jeho meno je: Zázračný radca, Mocný boh, Večný otec (otec večnosti), Knieža pokoja“. Viaceré české preklady prekladajú „EL GIBBOR“ ako „Božský bohatýr“, teda ten, ktorý odráža Božskú majestátnosť. Aj to nám môže pomôcť, ako správne chápať, keď je Mesiáš nazvaný Mocným bohom. V　Ezechielovi 32:21 je to isté, ale v　množnom čísle: „ELEJ GIBBORIM“ použité na padlých kráľov. Evanjelický preklad to prekladá: „silní hrdinovia“ a　viaceré anglické a　americké preklady ako „silní medzi mocnými“.

Aby sme tieto štyri Synove mená správne pochopili je potrebné pozrieť si aj kontext. Pozrime si preto niektoré verše z　9. kapitoly tento krát z　Jeruzalemskej Biblie: „Ľud, ktorý kráčal v　tmách uvidel veľké svetlo, nad obyvateľmi pochmúrnej krajiny svetlo zažiarilo“(Iz. 9:1/2/). Tomuto veršu by celkom zodpovedalo pomenovanie pre Mesiáša ktorý bude tým svetlom: „Predivný radca“. Pán Ježiš predsa dával rady, ako sa zaľúbiť Bohu Otcovi a vojsť do jeho priazne. Jeho slovo je pre nás svetlom na ceste k　Otcovi.

„Lebo si dolámal ich ťažké jarmo, palicu, ktorou ich bili po chrbte, i　kyjak utláčateľa ako v　deň porážky Madiancov“(Iz. 9:3/4/). Pre tento verš je vhodný mesiášsky titul „Mocný boh“, alebo podľa niektorých prekladov „Božský bohatier“. On porazí všetkých, ktorí sa protivia svedectvu, ktoré vydáva jeho ľud.

„Lebo všetka obuv pochodujúcich vojakov a　každý odev nasiaknutý krvou budú hodené na oheň a　spálené“(Iz. 9:4/5/).

Okrem　predošlých vecí učiní Mesiáš aj pokoj zbraniam a　vytvorí tak trvalý mier, čo ho charakterizuje ako „Knieža pokoja“.Pokoj, ktorý Jahveh obnoví prostredníctvom Mesiáša bude trvať až na veky, preto je Mesiáš nazvaný Večným otcom, alebo otcom tej budúcej pokojnej večnosti. On sa postaral svojou zástupnou obeťou aby sme mohli získať večný život. Takto sa stal vlastne otcom toho, čo bude trvať už na veky, otcom večnosti. Za zmienku stojí, že tu nie je v　hebrejskom texte „OLAM“ ako sa bežne označuje večnosť, ale „ABI AD“ čo by sa dalo preložiť ako „otec na stále“ alebo „otec na vždy“. To ale nerobí Syna Božieho takým, ktorý nemá počiatok existencie, ale večným čo sa týka budúcnosti, ktorú vydobil.

„Veľká bude jeho ríša, trvalý pokoj zavládne na Dávidovom tróne a　jeho kráľovstve, ktoré on obnoví a　upevní právom a　spravodlivosťou odteraz až na veky. To bude dielo preveľkej lásky Jahveho Cebaot (zástupov)“(Iz. 9:6/7/).

Keď som bol ešte len na ceste k　pravde, dokazoval som, že Pán Ježiš je tým samým Bohom z　textu z　Izaiáša, kde Jahveh hovorí: „Predo mnou nebol utvorený Boh a　ani po mne nebude“(Iz. 43:10b Ev.pr.). Keďže je aj Ježiš Kristus nazvaný bohom (Ján 1:1,18; Iz. 9:6), mohlo by z　toho potom vyplývať, že nebol ani utvorený. To by znamenalo, že nemal počiatok, rovnako ako jeho Otec, a　tak by bol rovný Bohu. Logika, ktorú som vtedy mal sa môže zdať na prvý pohľad dobrá, ale z　omylu nás vyvedie opäť kontext. Jahveh hovorí v　ďalších veršoch: „Ja som to predpovedal, zachránil som a　rozhlásil som to; a　nebolo u　vás cudzieho boha. Vy ste moji svedkovia – znie výrok Hospodinov – a　ja som Boh. I　naďalej ten istý a　z　mojej ruky nikto nevytrhne; kto ju odvráti, keď ja konám!“(Iz. 43:12-13 ev. pr.). Čo chce Jahveh týmto Izraelu vlastne povedať? Že na ich záchranu nebol potrebný iný boh, a　ani na jeho diele s　nimi sa nijaký boh nepodieľal. Oni sú iba jeho svedkami, pretože iba on je pre nich Bohom. On zostáva stále rovnaký a　nemení sa. V　jeho priazni je úplné bezpečie a　jeho zámer nemôže nikto prekaziť. Takže v　10. verši im Boh vysvetľuje, že žiadny z　bohov nie je skutočný a　ani on žiadneho nevytvoril, aby bol Bohom tak ako on.

Na záver spomeniem ešte Izaiášov prorocký výrok (Iz. 7:14), ktorý cituje evanjelista Matúš: „Hľa panna počne a　porodí syna a　dajú mu meno Emanuel, čo v　preklade znamená: Boh s　nami“(Mat. 1:23 kat. pr. NV). Tento verš býva používaný ako dôkaz, že Pán Ježiš je tým Bohom. Zamyslime sa však nad celým veršom. V　úvode sa hovorí o　nadprirodzenom počatí a　narodení človeka. Keďže ho Boh splodil Pán Ježiš je jeho Synom, ale nemôže byť súčasne Božím Synom aj Bohom, ktorý Syna splodil. Nemôžu byť predsa Otec a　Syn jednou bytosťou, ale každý má zvlášť svoje bytie. Jedna bytosť splodila tú druhú a na tom nie je nič nezrozumiteľné. Tento Boží Syn mal potom zvestovať Izraelskému ľudu celú pravdu o　Bohu. Svoju úlohu zvládol tak verne, ako keby to bol samotný Boh. Ten bol samozrejme počas Synovho pozemského života na nebesiach a　Syn sa k　nemu modlil. Boh bol s　Izraelom pretože prehovoril k　nim v　Synovi (Žid. 1:1). Pán Ježiš o　tom povedal: „...nič nerobím sám od seba, ale hovorím, ako ma naučil Otec“(Ján 8:28b). Pán Ježiš teda nebol tým Bohom, ktorý mal byť s　nimi, ale bol jeho pokorným služobníkom a　tak svojho Boha oslávil. Boh k　nim poslal tú najbližšiu bytosť, akú pri sebe mal svojho jedinečného Syna. Prostredníctvom neho bol so svojím ľudom.

Zo všetkých týchto textov, ktoré sme si prešli môžeme skonštatovať, že potvrdzujú síce vysoké postavenie a　autoritu Božieho Syna, no ani jeden text nedokazuje, že by bol Bohom v　tom istom zmysle ako Boh Otec, teda Najvyšším Bohom.