Je možné dokázať z Biblie, že Duch svätý je osoba?

Svedectvo hebrejských Písem je jednoznačné, Židia nikdy nechápali Božieho Ducha, ako ďalšiu osobu. Ani starí rabíni nikde nepopisovali dvojosobného, alebo trojosobného Boha. V　týchto článkoch označujem Božieho svätého Ducha veľkým D, nie preto, že by bol osobou, ale preto, aby bolo odlíšené, kedy sa hovorí o　duchu človeka, duchu iných bytostí a　kedy o　Duchu Božom. Pozoruhodné je aj to, že slovo duch je v　gréčtine „pneuma“ čo nie je mužský rod, ale stredný. Podľa toho by mal byť Duch označený, ako to a　nie ako ten. Keď je nazvaný tešiteľom, zástancom (Ján 16:7-8), je tam použité zámeno v　mužskom rode oprávnene, lebo slovo „parakletos“ je v　gréčtine v　mužskom rode. To však nedokazuje, že by bol Duch svätý osobou, pretože ani slovo Ježiša Krista, ktoré je v　slovenčine v　strednom rode, by nikto za osobou nepovažoval, aj keď　je nazvané sudcom, čo je titul v　mužskom rode. Pán Ježiš povedal: „Kto mnou pohŕda a　neprijíma moje slová, má svojho sudcu: slovo, ktoré som hovoril, bude ho súdiť v posledný deň“(Ján 12:48). Slovo teda môže súdiť a Duch môže potešovať, no ani slovo Kristovo, ani Duch Boha nie sú samostatnými osobami. Zaujímavé je tiež to, že vo väčšine prípadov je slovo „pneuma“ v　gréckom texte bez určitého člena. V Jánovi 14:17, je na Ducha dokonca tri krát použité zámeno v　strednom rode. Jedná sa tu o „Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať pretože to (gr. „auto“) nevidí, ani to („auto“) nepozná. Ale vy to („auto“) poznáte, pretože prebýva vo vás a　bude vo vás.“ Duch svätý je teda v　gréčtine to, čo vôbec nenahráva predstave, že by to mala byť osoba. Tiež nie je nikde zaznamenaný rozhovor medzi Bohom Otcom a　Duchom svätým. Apoštoli odovzdávajú pozdravy v　úvodoch svojich listov od Boha Otca a　Ježiša Krista, ale nikdy neodovzdávajú pozdrav od svätého Ducha. Ďalším dôležitým faktom je to, že Duch svätý nemá nikde svoje osobné meno a nikto sa k nemu ani nemodlí. Keď bol Štefan kameňovaný, mal videnie, v ktorom videl „Syna človeka, ako stojí po Božej pravici“(Sk. 7:56b pr. Dr. O.M.Petrů). No ani Štefan, ani žiadny z apoštolov nikdy neopísal, že by po Božej ľavici stál svätý Duch. Boh sám je Duch (Ján 4:24), ale vo videniach je opísaný, ako postava, ktorá sedí na tróne (Dan. 7:9; Iz. 6:1; Zj. 4:2-3) a　má tiež svoje vlastné meno. Keď Ján opisuje Ducha, vidí ho ako sedem horiacich faklí pred Božím trónom (Zj. 4:5). Je teda prirovnaný k　živlu a　rozdelený podľa počtu zborov, čo nám ukazuje úplné pôsobenie Božej moci podľa charakteru jednotlivých zborov. Peter napísal, že Duchom svätým hovorili svätí Boží ľudia (2. Pet. 1:21) a　týchto sedem Duchov má plne k　dispozícii Ježiš Kristus (Zj. 3:1; 5:6), aby nimi hovoril. Preto majú mať veriaci milosť a　pokoj aj od siedmych Duchov (Zj. 1:4). Je potrebné byť v　súlade s výrokmi všetkých siedmych Duchov, pretože nimi Kristus hovorí k　zborom a vyjadrujú tak celkové pôsobenie Božie v　jeho ľude. Ak by bol každý Duch osobou, týchto sedem Božích Duchov by bolo sedem osôb, a s　Bohom Otcom a　Ježišom Kristom by ich bolo 9, čo by už zástancovia trojice ťažko vysvetľovali. Žiadna bytosť však nikde nie je rozdelená na sedem bytostí. Pán Ježiš vystupuje v　Zjavení ako baránok, jazdec na bielom koni, mocný anjel, ale vždy je to jedna a tá istá bytosť. Keď aj má „sedmoro očí, to jest sedem Duchov Božích, poslaných na celú zem“(Zj. 5:6b), nikdy nie je rozdelený na viac bytostí. Siedmimi očami je znázornená plnosť Božieho Ducha, ktorá mu je daná, aby mohol vykonávať spravodlivý súd. Toto sedemnásobné videnie umožňuje Pánovi Ježišovi vidieť skutky všetkých ľudí a　mať dokonalú rozlišovaciu schopnosť. Ani Boh Otec nie je rozdelený na viac bytostí, je rozdeľovaná len jeho moc - jeho Duch: „a zároveň aj Boh vydal svedectvo o　ňom znameniami a　divmi a　všelijakými prejavmi moci („dinamesin“), ako aj udeľovaním (rozdeľovaním) Ducha Svätého podľa svojej vôle“(Žid. 2:4 ev. pr.). Takže Božia moc mala svoje prejavy a　bola rozdeľovaná, nie podľa vôle Ducha, ale podľa vôle Boha, ktorý svoju moc, svojho Ducha udeľoval. Apoštol Ján píše: „Podľa toho poznávame, že zostávame v　ňom a　on v　nás, že nám dal zo svojho Ducha“(1. Jána 4:13 pr. NT). V　gréčtine je to „ek tou pneumatos autou“ teda doslovne zo svojho Ducha. Ak by bol Duch osobou, viete si predstaviť, že by nám dával Boh (časť) z　nejakej osoby? Boh nedáva diel z　osoby, ale zo svojej moci. Podobne to povedal aj apoštol Peter na letnice, keď citoval proroka Joela: „V posledných dňoch, hovorí Boh, vylejem zo svojho Ducha na každé telo,“(Sk. 2.17 Jeruz. B.). Jednalo sa teda o　určité množstvo, pretože to nebol celý Duch. Tiež prorok Malachiáš keď varuje pred neverou v　manželstve, hovorí: „Ani jeden toho neurobil, kto mal čo len zbytok ducha“(Mal. 2:15 pr. J.R.). Zbytok je nejaká zrejme menšia časť – zostatok, čo už vôbec nesvedčí o　osobe. Duch svätý je viackrát prirovnaný k　niečomu, čo je vyliate (Iz. 32:15; Ez. 39:29; Joel 2:28,29; Sk. 2:32). Vyliaty môže byť prudký hnev (Žalm 69:25), zlosť (Jer. 14:16), potupa (Job 12:21), tiež láska Božia (Rim. 5:5), no nikde nie je vyliata nejaká kompletná bytosť. V　Iz. 44:3 je to isté hebrejské slovo použité pri vode, ako pri Duchu Božom: „lebo vylejem vody na smädnú pôdu a　bystriny na suchú zem, vylejem svojho Ducha na tvoje potomstvo“(Iz. 44:3 Ev. pr.). Dokonca v　Prísloviach hovorí múdrosť: „Vylejem na vás svojho ducha, dám vám poznať svoje slová“(Prísl. 1:23 ev. pr.). Duch, ktorého má múdrosť vyliať, samozrejme nie je samostatnou bytosťou. Skôr je tu myslené, že slová múdrosti, ktoré budú ľudia počuť, môžu v　nich zostať a byť v　nich činné. Tak ako boli ľudia naplnení Duchom svätým (Luk. 1.15; Sk. 4:8; 9:17; 13:9), naplnil Boh remeselníkov, ktorí zhotovovali Áronove rúcha „duchom múdrosti“(2. Moj. 28:3 pr. J.Roháček). Podľa malého d, ktorým tu prekladateľ J. Roháček ducha múdrosti označil vidíme, že ho zrejme nechápal, ako osobu. Tiež Chírama z　Týru, ktorý obrábal meď, naplnil Boh múdrosťou (1. Kráľ. 7.14), čo znamenalo, že mal podobné schopnosti ako tí remeselníci. No múdrosť, tu nepredstavuje osobu, pretože sa dá pri nej hovoriť podobne, ako pri svätom Duchu o　množstve. Ef. 4:30 Ako potom môžeme vysvetliť texty o　tom, ako Duch svätý „...zabránil hlásať slovo v　Ázii.“(Sk. 16:6b pr. NT), bude svedčiť o Kristovi (Ján 15:26), naučí všetko a　pripomenie všetko (Ján 14:26), a „...každému osobitne udeľuje ako chce“(1. Kor. 12:11)? Presne tak, ako bude Kristove slovo súdiť (Ján 12:48), voda a　krv, hoci zjavne nie sú osobami vydávajú svedectvo (1. Jána 5:7), hriech túžil po Kainovi (1.Moj.4:7), „...zármutok a　vzdychanie utečú.“(Iz. 35:10), „Božia zhovievavosť vyčkávala...“(1. Pet. 3:20), zákon bol vychovávateľom (Gal. 3:25), Ábelova krv kričala k　Bohu zo zeme (1. Moj. 4:10) a Božie slovo malo vykonať to, čo sa mu ľúbi (Iz. 55:11). Keď veci, javy, alebo vlastnosti vystupujú, ako by boli osobami, nazývame to personifikáciou, zosobnením. Duch svätý je často zosobňovaný, možno práve preto, že je to pôsobenie tej najvýznamnejšej osoby - samotného Boha. Duch má jasné znaky Božej osobnosti a　Božej povahy. Nie je to len nejaká energia, ale Božie pôsobenie v　nás. Anthony F. Buzzard a　Charles F. Hunting v　knihe „Doktrína o　trojici sebazranenie kresťanstva“ vysvetľujú, že Duch svätý je vlastne Boh v　akcii. Keď Šalamún postavil chrám, v　ktorom mal Boh prebývať svojím Duchom, povedal Jahveh: „Moje oči a　moje srdce tam budú po všetky dni“(1. Kráľ. 9:3b ev. pr.). Duch preto nemôže byť inou bytosťou, ako je Boh Jahveh, pretože Boh hovorí, že tam budú jeho oči a　jeho srdce a　nie nejakej inej bytosti.

Pavol v　liste do Korintu spomína Ducha svätého vedľa iných vlastností a životných situácií. Tento text nám hovorí, v čom „všetkom sa preukazujeme ako služobníci Boží, v mnohej vytrvalosti, v súženiach, v nedostatku, v úzkostiach, v ranách, v žalároch, v nepokojoch, v námahách, v bdeniach, v pôstoch, v čistote, v poznaní, v zhovievavosti, v dobrotivosti, v Duchu Svätom, v　nepokryteckej láske, v　slove pravdy,... (2.Kor. 6:4-6). Ak teda zostávame v　Duchu svätom osvojujeme si spôsob Kristovho myslenia a Božia sila je v　nás v činnosti. Podobne je svätý Duch spomenutý popri iných vlastnostiach a　javoch. Apoštoli navrhli vybrať „sedem osvedčených mužov, plných Ducha a　múdrosti“ a　ľudia si medzi inými „vyvolili Štefana, muža plného viery a　Ducha svätého“(Sk. 6:3,5). Viera ani múdrosť nie sú osoby, a　tak ani Duch spomenutý vedľa nich sa ako osoba nejaví. Zo slov Jána Krstiteľa, ktoré povedal o　Pánovi Ježišovi: „Ten vás bude krstiť Duchom svätým a　ohňom“(Mat. 3:11) sa Duch skôr javí ako nástroj, ktorým bude Pán Ježiš vykonávať krst. Ak by bol Duch osobou, nemusel by Pán Ježiš Duchom krstiť, ale svätý Duch by vykonával krst sám. Duch svätý sa preto javí skôr ako nástroj s　ktorým Pán Ježiš krst vykoná a　tiež ako Božia moc, s　jasnými znakmi Božej osobnosti. Lukáš ho nazýva mocou Najvyššieho (Luk. 1:35), alebo mocou Pánovou (Luk. 5:17). Pán Ježiš pri posledných slovách povedal učeníkom: „...ale prijmete silu, keď zostúpi na vás Duch Svätý“(Sk. 1:8a pr. NT). Učeníci teda nemali prijať ďalšiu osobu, ale silu (moc), tej najvyššej osoby – samotného Boha. Tiež v　závere svojho evanjelia opísal Lukáš Pánove slová: „A hľa, ja na vás posielam zasľúbenie môjho Otca; vy však zostaňte v　meste, dokiaľ nebudete oblečení mocou z　výsosti“(Luk. 24:49 pr. KMS). Tým zasľúbením bol samozrejme Boží Duch, ktorým boli kresťania zaodetí. Podobne bol zaodetý Božím Duchom aj Gedeon (Sud. 6:34), ktorého Boh zmocnil k　tomu, aby sa stal vodcom Izraela. Pán Ježiš nazval Božieho Ducha mocou z　výsosti, čo nám nedáva žiadny dôvod považovať ho za osobu, inú ako je sám Boh.

Tí, ktorí veria, že Duch svätý je osoba iná ako Boh Otec, popierajú že by Duch svätý bol Božou mocou. Obvykle argumentujú textami, z　ktorých sa nám môže javiť, že Duch je osoba, pretože má moc: „A v　moci Ducha vrátil sa Ježiš do Galiley“(Luk. 4:14 pr. NT); podobne to použil aj Pavol: „aby ste oplývali nádejou v　moci Ducha“(Rim. 15:13b pr. NT). Moc (gr. „dinamis“) môžu však mať aj iné neosobné vlastnosti, alebo javy. V　liste Židom sa píše o　hrdinoch viery, ktorí „...uhášali moc (gr. „dinamis“) ohňa,“(Žid. 11:34 ev.pr.). Pavol písal Kolosanom, aby rástli v　známosti Boha, „zmocňovaní každou mocou podľa sily jeho slávy...“(Kol. 1:11a pr. J.Roháček). Dokonca v　jednom verši použil obe tieto spojenia, keď hovorí o　Kristovi, ktorý „...priviedol pohanov k poslušnosti slovom a　skutkom, mocou („dinamei“) znamení a　mocou („dinamei“) Božieho Ducha“(Rim. 15:18b-19a Jeruzalem.B.). Tak ako môže mať moc Duch svätý, môžu mať moc aj znamenia. Je pri nich použité to isté grécke slovo, ako pri Duchu Božom. Takže ak má Duch svätý moc, nie je to dôkazom, že by bol zvlášť osobou oddelenou od Boha Otca.

Asi najsilnejším argumentom zástancov trojice na to, že je Duch svätý samostatnou osobou sa môžu javiť slová apoštola Pavla v　8. kapitole listu Rimanom: „No práve tak aj Duch sa ujíma našej slabosti. My totiž ani nevieme za čo sa máme náležite modliť, ale sám Duch sa za nás prihovára nevysloviteľným vzdychaním. A ten, ktorý skúma srdcia vie, aká je myseľ Ducha, pretože sa prihovára za svätých podľa Boha.” (Rim. 8:26,27 pr. NT). Z　týchto veršov sa nám môže zdať, že Duch svätý má svoju vlastnú od Boha Otca oddelenú myseľ. Pozrime si však verše z　úvodu tejto kapitoly. Pavol tu vysvetľuje: „Lebo myseľ tela je smrť, ale myseľ Ducha je život a　pokoj, pretože myseľ tela je nepriateľstvom naproti Bohu, lebo sa nepodriaďuje zákonu Božiemu, lebo sa ani nemôže podriadiť“(Rim. 8:6-7 pr. J.Roháček). Z　týchto veršov sa nám zase môže javiť, že nielen Duch má svoju myseľ, ale aj telo. Telo samozrejme nemôže mať svoju vlastnú myseľ, pretože je súčasťou človeka. Vidíme teda v　akom zmysle máme chápať slová myseľ Ducha. Presne tak, ako aj myseľ tela. Myseľ tela nie je samostatnou mysľou, ale je to vlastne myseľ telesne zmýšľajúceho človeka. Tak ani myseľ Ducha nie je zmýšľaním nejakej od Boha oddelenej bytosti, ale je to vlastne spôsob myslenia samotného Boha Otca, ktorý si môže človek osvojiť. V　súlade s　týmto výkladom je aj to, že Pán Ježiš, ktorý sa prihovára za svätých a ktorý skúma srdcia vie, aká je myseľ Ducha. Pán Ježiš vie ako zmýšľa Boh, pretože ho pozná. A　vie veľmi dobre ako zmýšľa človek, ktorý je vedený Duchom Božím, pretože sám chodil v　tomto Duchu, a　preto sa prihovára podľa Boha Otca, prebývajúceho svojím Duchom v　ľuďoch. Pavol napísal v liste Timotejovi 2:5, že je iba jeden prostredník a　tým myslel samozrejme Ježiša Krista. To znamená, že iba on sa môže prihovárať za veriacich u　Boha. Ako sa teda môže Duch prihovárať za nás nevysloviteľným vzdychaním? Duch samozrejme tieto zvuky – vzdychania nevydáva, ale vydávajú ich ľudia, ktorí sú pod pôsobením svätého Ducha. Uveďme si príklad. Ľudia, ktorí pri krste　Duchom svätým dostali dar hovorenia cudzími jazykmi, keď tento dar používali, nik im nerozumel. Veď ten, „kto vo vytržení hovorí jazykmi, nehovorí k ľuďom, ale k Bohu a nikto mu nerozumie. Je pudený Duchom, ale to, čo hovorí, zostáva tajomstvom“(1. Kor. 14:2 Český ekumen. pr.). Duch svätý teda nehovoril priamo k　Bohu, ale Boh svojím Duchom pudil týchto obdarených ľudí k　slovám, ktorým síce sami nerozumeli, ale tým, že ich vyslovovali, podriaďovali sa Duchu, ktorým ich Boh naplnil. Tiež celé Písmo je vdýchnuté Bohom (2. Tim. 3:16), takže má tohto istého Božieho Ducha. Ak si ho čítame s　úprimným srdcom, nevyhneme sa pôsobeniu tohto Ducha. Keď sme v　ťažkej situácii a　nevieme za čo sa máme modliť, prichádza nám pomoc skrze svätého Ducha. Boh nám vtedy svojím Duchom zjavuje určité myšlienky z　Biblie, ktoré by nám inak neprišli na rozum. Takto k nám Duch Písma môže priamo hovoriť. Naša modlitba k　Bohu je potom Duchom Božím ovplyvnená. Boh nám pomáha aj v　modlitbe k　nemu samému. Kráľ Dávid povedal: „Duch Jahveho hovorí skrze mňa a　jeho reč je na mojom jazyku“(2. Sam. 23:2). To čo hovoril Boží Duch skrze Dávida, neboli slová Ducha Božieho k　Bohu, ale ako hovorí 1. verš tejto kapitoly, boli to „posledné slová Dávidove.“ Duch Boží bol teda použitý pri Dávidovi, ako nástroj pomoci, ale hovoril to　Dávid. Podobne hovoril Pán Ježiš učeníkom, keď ich povzbudzoval: „A keď vás predvedú, aby vás vydali, nestarajte sa vopred, čo budete hovoriť, ale hovorte to, čo sa vám dá v　tú hodinu. Veď nie ste to vy, ktorí hovoríte, ale Duch Svätý“(Mar. 13:11 pr. NT). Tie slová mali hovoriť samozrejme učeníci, a　to pri plnom vedomí a　zmysloch. No to, že si spomenú na tie správne texty, alebo slová, už nie je ich schopnosť, ale nadprirodzená Božia pomoc, skrze jeho Ducha. Pri inej príležitosti Pán Ježiš povedal Židom: „Nemyslite si, že vás budem u　Otca obžalúvať ja; jesto kto vás obžalúva, Mojžiš, v　ktorého vy sa nadejete“(Ján 5.45b pr. M.Pavlík). Mojžiš samozrejme nemohol u　Otca nikoho obžalúvať, veď vzkriesenie ešte nenastalo (2. Tim. 2:17-18) a　podľa slov Pána Ježiša: „Nik nevystúpil do neba, iba ten, čo zostúpil z　neba, Syn človeka“(Ján 3.13 Kat. pr. NV). Ako ich potom mohol Mojžiš u　Boha obžalúvať? Ich žalobcom bolo Písmo, ktoré Mojžiš napísal, pretože svedčilo o　Kristovi, ktorého oni nechceli prijať. V　podobnom zmysle mohol aj Duch hovoriť za učeníkov, pripomenutím textov, ktoré boli zapísané pôsobením Ducha.

Keď som ešte veril, že Duch svätý je osoba, často som používal ako argument Pavlove slová: ,,A nezarmucujte Svätého Ducha Božieho, ktorým ste boli zapečatení pre deň vykúpenia!”( pr. NT). Teraz si postavte otázku: Keď niekto zarmúti vášho ducha, koho tým zarmúti? No predsa vás, pretože váš duch je vašou súčasťou. A tak keď zarmútime Božieho Ducha, zarmútime vlastne samotného Boha. Izaiáš o tom napísal: ,,Ale oni sa stavali na odpor a zarmucovali Ducha jeho svätosti,”(Iz. 63:10a pr. J.Roháček). Duch jeho svätosti, je vlastne Duch jeho osoby, pretože každá bytosť má svojho ducha, ako svoju súčasť. Podobne, keď bol smutný Achabov duch (1. Kráľ. 21:5), v skutočnosti bol zarmútený samotný Achab. Toto chápanie potvrdzujú aj Petrove slová Ananiášovi a Zafire: ,,Ananiáš, prečo ti Satan naplnil srdce, aby si klamal Duchu Svätému a odložil si z ceny poľa?” (Sk. 5:3). Následne však v 4. verši hovorí: “Veď nie ľuďom si klamal, ale Bohu!”

Klamať Duchu svätému, teda znamená klamať samotnému Bohu. Boh Otec a Duch svätý nie sú dve bytosti, ale jedna.

Zástancovia trojice tiež veria, že keď bol Syn na zemi, Duch bol s　Otcom v　nebi a pri krste Duch zostúpil od Otca z　neba na Syna. Takže po krste bol Duch v　Synovi. To samozrejme neznamená, že by dovtedy Duch v　Kristovom živote nepôsobil. Pôsobil, ale nie v　takej miere. V　súvislosti s　učením o　trojici to má však jeden vážny problém, pretože Pán Ježiš povedal: „Slová, ktoré vám hovorím, nehovorím sám od seba. Otec však, ktorý je vo mne, on koná tie skutky“(Ján 14:10 pr. NT). Ak je Boh v　troch osobách a　Syn je jednou z　nich, ktorá zo zostávajúcich dvoch v　ňom prebývala? Text, ktorý sme si uviedli hovorí, že Otec. Pán Ježiš však tiež hovoril, že Otec je v　nebi (Mat. 6:9). Veriaci v　trojicu už nemôžu povedať, že Boh v osobe Otca bol v　nebi a　Boh v　osobe Ducha bol v　Synovi, pretože Pán Ježiš povedal veľmi jasne: „...Otec, ktorý prebýva vo mne, on činí tie skutky“(Ján 14:10b pr. J.R.). Tento zdanlivý problém nemôžu veriaci v　trojicu nikdy vyriešiť, pretože nemôžu povedať, že svätý Duch je Otec. V　skutočnosti je to veľmi jednoduché, Otec, ktorý je v　nebesiach môže zároveň prebývať svojim Duchom aj v　ľuďoch. Preto Duch svätý, ktorý zostúpil na Syna bol Otcov Duch, a podľa vyššie uvedených Synových slov, to bol vlastne Otec a　nie nejaká iná osoba.

Takisto duch človeka sa nám môže z　niektorých textov javiť, ako by bol inou osobou, ako človek, ktorému patrí: „Až keď uvidel (Jákob) povozy, ktoré poslal Jozef, aby ho odviezli, pookrial duch ich otca Jákoba“(1. Moj. 45:27 Čes. ekum. pr.) Keď pookrial Jákobov duch, pookrial samozrejme aj Jákob, pretože jeho duch je jeho súčasťou. Keď vyšli Izraeliti od Mojžiša, „prišli každý jeden, ktorého ponúklo jeho srdce a　každý, koho učinil jeho duch ochotným,“(2. Moj. 35:21a pr. J.Roháček). Tu sú zosobnené srdce aj duch. Srdce sa tu javí, ako to, ktoré ponúka človeka a　duch ako ten, ktorý ho robí ochotným. Pritom ani srdce ani duch človeka nie sú zvlášť osobami. Žalmista spomína ako Izraeliti na púšti reptali proti Mojžišovi až　„...natoľko roztrpčili jeho ducha, že vyriekol nerozvážne slová“(Žalm 106:33). Ak bol roztrpčený Mojžišov duch, bol roztrpčený samotný Mojžiš. Keď bol kráľ Achab smutný pre Nábotovu vinicu, Jeho žena mu povedala: „Prečo je tvoj duch namrzený a　neješ chleba?“(1. Kráľ. 21:5b pr. J.Roháček). Z　kontextu môžeme vedieť, že sa jednalo o　Achaba, ktorý bol namrzený, takže jeho duch bol jeho súčasťou. Niečo podobné hovoril aj Azaf vo svojom žalme: „...úzkosťami zvieraný bol duch môj“(Žalm 77:4b Kralická B.). Ďalej keď mal Nabuchodonozor sen, Daniel o　ňom napísal, že „sa desil jeho duch a　jeho spánok utekal od neho“ (Dan. 2:1 pr. J.Roháček). Opäť sa jedná o　zosobnenie. Tentoraz sa nám javia ako osoby duch a　spánok, pričom je jasné, že osobami nie sú. Podobne Daniel hovorí o　sebe samom, že jeho „duch sa zhrozil“(Dan. 7:15a pr. J.Roháček). Tiež Šalamún v　knihe Kazateľ hovorí: „Ak by sa azda proti tebe pozdvihol duch vládcu, neopúšťaj svoje vlastné miesto“(Kaz. 10:4a pr. NsSP). Duch vládcu samozrejme nemôže jednať samostatne, oddelene od vládcu (človeka), ktorému patrí. Mária povedala: „môj duch sa rozveselil v　Bohu mojom Spasiteľovi,“(Luk. 1:47 Evan. pr.). Pavol vysvetľuje, že „duchovia prorokov sa podriaďujú prorokom“(1. Kor. 14:32a). Tu sa nám duchovia prorokov môžu javiť, akoby to boli iné bytosti, ako tí, ktorým sa podriaďujú. No my vieme, že tí duchovia patria tým prorokom a　sú ich súčasťou. Preto môžeme skonštatovať, že či sa jedná o　ducha človeka, alebo Ducha Božieho, nejedná sa o　inú osobu, či bytosť, ale súčasť človeka, alebo Boha.

Duch človeka je aj napriek mnohým personifikáciám neosobný. V　Žalme 146 je o　ľudskom duchu napísané: „Keď jeho duch vyjde, on vráti sa do zeme; jeho úmysly zaniknú v　ten istý deň“(Ž. 146:4 Ev. pr.). V　pôvodnom hebrejskom texte je tu slovo ESHTONAH, ktoré je tu v　perfekte, čo znamená dokončenú činnosť. Je možné ho preložiť aj ako: myšlienky, zámery, alebo nápady. Keď duch vyjde z　človeka jeho myšlienky („ESHTONAH“) už nepokračujú, ale podľa tu použitého hebrejského slova ABAD, ktoré znamená: zničenie, záhuba, zánik, prestávajú existovať. Tiež z　knihy Kazateľ, kde napísal Šalamún, že „prach sa navráti do zeme, ako bol prv, ale duch sa vráti k　Bohu, ktorý ho dal“(Kaz. 12:7pr. J.R.), sa snažia niektorí vyvodiť, že duch má vedomie. V　predošlom texte sme si ukázali, že človek, z　ktorého vyšiel duch už vedomie nemá. Navyše ak by duch vychádzajúci z　človeka k　Bohu mal mať vedomie, musel by ho mať aj pred tým, ako ho Boh dal. Dobre si všimnime, že duch sa vracia k　Bohu, ktorý ho dal, teda tam, kde bol pred tým. Ak dal Boh pri vzniku človeka ducha, ktorý sám osebe predtým nemal vedomie, nemohol by tento duch, keď vyjde z　človeka byť zrazu osobou, ktorá si uvedomuje. Potom by aj zvieratá, ktoré majú podľa kazateľa „...jedného a　toho istéhoducha,“(Kaz. 3:19b pr. J. R.) podobne ako aj človek, boli po smrti pri vedomí. Také niečo je neprípustné, preto duch človeka, ako aj zvierat je neosobný, je to životná sila, ktorá sa po smrti vracia k　tomu, ktorý ju zoslal.

Duch je v　Biblii často personifikovaný, ako aj Boží, tak aj ľudský, no ako som už prv uviedol, to ho ešte nerobí osobou. Ak duch človeka, ktorý nie je samostatne osobou vie, čo je v　človeku, tak aj Duch Boží, ktorý tiež nie je inou osobou, ako Boh, vie všetko čo je v　Bohu (1. Kor. 2:10-11).

Aby som bol pri tejto téme úplný, musím spomenúť aj dva texty zo Starého zákona, ktoré niektorí na dôkaz, že Duch svätý je osoba, používajú. Prvým je verš z　proroka Izaiáša, ktorého záver J. Roháček prekladá takto: „A teraz ma poslal Pán Hospodin a　jeho Duch“(Iz. 48:16b). Podľa tohto sa nám môže javiť Duch ako niekto iný, ako je Jahveh, ktorého meno, tu Roháčkov preklad nahrádza slovom Hospodin. Pozrime sa však aj na iné preklady, ktoré je tiež možné z　hebrejského textu preložiť: „A teraz Pán Jahve poslal mňa a　svojho Ducha“( Iz. 48:16b Jeruz. B.). Tu sa to dá veľmi jednoducho vyložiť spôsobom, že ten, koho Jahve poslal, išiel s　Duchom Božím, čo znamená, že Boh bol s ním. Preklad Nového sveta to prekladá: „A teraz ma poslal sám Zvrchovaný Pán Jehova, áno jeho duch.“ Z　tohto prekladu by sme mohli vyrozumieť, že ho poslal Boh svojím Duchom, teda svojou mocou. Podobne, ako keď Pána Ježiša „...pudil Duch na púšť“(Mar. 1:12 pr. NT), pričom na iných miestach je napísané, že v　ňom bol Boh (2. Kor. 5:19). Boh svojím Duchom prebýval v　Kristovi, nebola to teda nijaká iná bytosť (3. časť božskej trojice), ale Boh Otec sám (Ján 14:10b). Ďalším textom v　Starom zákone, ktorý sa snažia niektorí veriaci v　trojicu použiť ako dôkaz, že Duch svätý je osobou je Ezechiel 37:9: „A riekol mi: Prorokuj k　duchu, prorokuj synu človeka a　povieš duchu: Takto hovorí Pán Hospodin: Od štyroch vetrov prijdi, duchu a　vej na týchto pobitých, aby ožili“(Ez. 37:9 pr. J.Roháček). Keď Boh káže prorokovať Ezechielovi k　duchu, duch sa nám tu môže javiť ako iná osoba. Za povšimnutie stojí aj to, že Jozef Roháček, ktorý veril v　trojicu, tu preložil duch s　malým d, z　čoho vyplýva, že zrejme neveril, že sa tu jedná o　Božieho Ducha. Ďalším dôležitým faktom je, že väčšina známych anglických a　amerických prekladov tu prekladá hebrejské „RUACH“ ako vietor (wind: American Standard Version, Darby, Geneva Bible, King James with Strong´s, King James (1611/1769), Webster Bible 1833), alebo dych (breath: English Standard version, Jewish Publ. Society, New American Standard B., New Jerusalem B., New King James Version). Podľa toho by mal Ezechiel prorokovať k　vetru, alebo k　dychu, ktorý má prísť od štyroch vetrov. Preklad vietor, alebo dych prevažuje zrejme preto, že má viať, alebo zaduť na pobitých. Ak by mal byť predsa správny preklad: „Prorokuj k　duchu“, stále by to ešte nebol dôkaz, že Duch svätý je osoba iná ako Boh Otec. Ezechielovi tiež kázal Boh prorokovať k　horám: „Synu človeka, obráť sa tvárou k　vrchom Izraela a　prorokuj proti (v poznámke verzia „k“) nim. Povedz: Vrchy Izraela, čujte slovo Pána Jahveho. Takto hovorí Pán Jahve vrchom a　kopcom, potokom a　dolinám: Pozrite, pošlem na vás meč a　zničím vaše výšiny“(Ez. 6:2-3 Jeruzalem.B.). Tu sú vrchy, kopce, potoky a　doliny personifikované, ako by to boli nejaké bytosti. Sú tu dokonca vyzvané, aby počuli slovo Pána Jahveho. Je to niečo podobné, ako keď má duch (vietor, dych) prísť a zaviať na pobitých. Slovo k　vrchom, podobne ako k　duchu je samozrejme obrazná reč, ktorá predzvestuje zničenie a　spustnutie krajiny, pre neposlušnosť jej obyvateľov. Nie je preto namieste vyvodzovať z　textu, ktorý je podobne obraznou rečou, že Duch Boží je samostatná osoba.

Veľmi vážnym svedectvom ohľadom Ducha svätého je učenie Arménskej cirkvi. Jej zástupcovia neboli na koncile v　Konstantinopole (rok 381), kde bolo zavedené učenie o　trojici tým, že bol Duch svätý pridaný ako tretia osoba. Dovtedy ho však väčšina učencov za osobu nepovažovala. Arménska cirkev nechápe Ducha ako osobu, a tak odráža skutočnú pravdu o　tom, aké bolo pôvodné učenie o　svätom Duchu.