Je Pán Ježiš tým istým Bohom ako Otec?

Pán Ježiš je priamo nazvaný bohom asi na 5 - 6 miestach Biblie. V hebrejských Písmach je to „ELOHIM“, a v gréckych theos. Môžeme tomu správne porozumieť ak si vysvetlíme čo znamená výraz „ELOHIM“ boh. Hebrejské slovníky uvádzajú, že koreň slova by mohol byť odvodený od slova „byť silný, vodca, náčelník, ten čo je v popredí“. Ten kto je v popredí, alebo na čele je tým ostatným autoritou, a tak by sa ELOHIM dalo vystihnúť slovami „mocná autorita“.

         Veriaci v trojicu vysvetľujú, že Boh je určitý druh a keď má Syna, jeho Syn je toho istého druhu, teda takým istým Bohom, ako Otec. Podobne, ako je ľudský syn v tom istom zmysle človekom, ako jeho ľudský otec. Toto chápanie má však vážny problém. Bohmi sú nazvaní v Biblii aj ľudia aj anjeli. Slovo boh je preto treba chápať aj ako titul (podobne ako kráľ, alebo pán), ktorým Boh pomenoval aj ľudí a anjelov, aby im dal určitú autoritu. Človekom však označil iba skutočného človeka. Anjeli sa mohli zhmotniť do podoby človeka, ale v skutočnosti ľuďmi neboli. Ak by niekto namietol, že určitý druh môže splodiť len ten istý druh, tak uvediem príklad, že to nemusí platiť. Anjeli - synovia Boží, ktorí sa pred potopou nechali strhnúť k neposlušnosti, „vchádzali k dcéram človeka a tieto im rodili...“ nie anjelov, ale ľudí - obrov (1.Moj. 6:4 preklad český rabínsky). Títo potomkovia anjelov boli síce silnými ľuďmi veľkej postavy a „mužmi povestného mena“(1. Moj. 6:4 J. Roh.), ale neboli to anjeli - schopní života v nebi. Jediný pravý Boh je svojho druhu len jeden. Všetky ostatné bytosti, vrátane jeho prvorodeného Syna sa od neho odlišujú v jednej podstatnej veci, že majú nejaký začiatok svojej existencie. Jediný pravý Boh je sám, ktorý je nesplodený nemá nijaký počiatok ani koniec. Boží Syn Pán Ježiš Kristus je tiež svojho druhu len jeden. On je na rozdiel od ostatných anjelov, ktorí sú tiež synovia Boží (1. Moj. 6:2; Job 38:7), priamo splodený samotným Bohom. Preto je aj nazvaný „jednorodený“(Ján 1:18), teda jediný svojho druhu. Slovo „jednorodený“ gr. „monogenés“ podľa slovníka Gerharda Kittela znamená „sám pôvodom“. Ak by niekto namietol, že sa tým myslí jeho narodenie len ako človeka, tak z 1. Jána 4:9 vyplýva, že on musel byť zrodený už v nebi: „V tom sa prejavila láska Božia k nám, že svojho jednorodeného Syna poslal Boh na svet, aby sme žili skrze neho“(pr. evan.). To, že Boh mal Syna ešte predtým, ako sa narodil Ježiš Márii, vedel už aj kráľ Šalamún, keď sa pýta: „Ako sa volá jeho syn? Vieš to? (Prísl. 30:4b Jeruz. B.). Poslať na svet nemohol Boh malé dieťa, ale bytosť, ktorá si svoje poslanie, mohla uvedomovať. Keď Pán začal službu, už na svete bol, takže všetko svedčí o jeho poslaní z neba. On už bol v nebi u Otca jednorodeným, prv ako ho Otec poslal na svet. To potvrdzujú aj iné texty (Ján 1:18; 3:16-17). Podobne bol jednorodeným nazvaný aj Izák (Žid. 11:17), pretože iba on bol dieťaťom Abraháma a Sáry. Ostatných synov mal Abrahám už s inými ženami.

         Vráťme sa však k tomu, čím  obvykle zástancovia trojice argumentujú, že Boh môže splodiť iba Boha. Je tu dôležité všimnúť si, že to používajú iba v súvislosti s Ježišom Kristom. My sme si ale uviedli, že aj anjeli sú nazvaní synmi Božími (1. Moj. 6:2; Job 38:7), takže aj ich Otcom musí byť Jahveh Boh. No pri nich, už nikto z trojičných veriacich nepretláča názor, že synovia Boží musia byť rovnakého druhu, ako ich Otec. Ak triezvo uvažujeme nad týmito vecami, tak si nemôžeme nevšimnúť, že obhajoba trojičnej náuky a z toho vyplývajúcich súvislostí má veľmi vážne nedostatky.

         Niektorí obhajcovia učenia o trojici vidia trojjedinosť aj v slove „ELOHIM“, pretože je to plurál (množné číslo) v tomto prípade plurál majestátu (latinsky „pluralis maiesticus“). Ako už bolo skôr spomenuté, abstraktné výrazy sú v hebrejčine bežne v pluráli (v množnom čísle), ale chápeme ich ako singulár (v jednotnom čísle). Keď Boh dal Áronovi Mojžiša, aby mu bol bohom „ELOHIM“ (2. Moj. 4,16) predsa nemôže znamenať, že by Mojžiš predstavoval nejakým spôsobom trojicu. Tiež filištínsky boh Dagón bol len jeden a bol označený ako „ELOHIM“ (1. Sam. 5:7). Takto sú ich nezmyselné argumenty s ľahkosťou vyvrátené.

         Mojžiš mal byť bohom (mocnou autoritou) Áronovi, keď mu Boh povedal: „on ti bude ústami a ty mu budeš bohom“(2. Moj. 4:16 Jeruz. B.) a tiež faraónovi: „urobil som z teba pre faraóna boha“ (2. Moj. 7:1 Jeruz. B.). Samozrejme že Áron nemal Mojžiša uctievať, ale mal hovoriť pred faraónom  iba to, čo mu bude hovoriť Mojžiš. Pred faraónom teda mal byť Mojžiš pre Árona mocnou autoritou (bohom), aby Áron nehovoril svoje myšlienky. Tiež pre faraóna nemal byť Mojžiš Bohom - objektom uctievania, ale bohom, v zmysle od Boha ustanovenej mocnej autority, na ktorej bude závisieť budúcnosť faraóna a jeho syna. Rozhodujúce teda malo byť, aký postoj zaujme faraón po slovách Mojžiša, ktorý mu bol vlastne v takomto zmysle bohom.

        Tiež duchovní vodcovia Izraela mali byť „bohmi“, teda mocnými autoritami iba izraelskému ľudu: „Ja som povedal: Vy ste bohovia a synovia Najvyššieho, vy všetci, avšak ako ľudia budete musieť umrieť, áno , ako jeden z vodcov padnúť“(Žalm 82:6-7 Pavlík). Výraz „ELOHIM“ (bohovia), ktorým boli tieto autority označené tu má teda podobný zmysel ako pri Mojžišovi. Ich označenie titulom „bohovia“ potvrdil aj Pán Ježiš, keď citoval z tohto Žalmu (Ján 10:35).

         V Izaiášovom proroctve je text, v ktorom s veľkou pravdepodobnosťou týmto titulom nazýva Jahveh Cýra kráľa Perzie: „A dám ti poklady skryté vo tme a ukryté klenoty, aby si poznal, že som to ja JeHoVaH, ktorý ťa volám po tvojom mene, Boh Izraelov,“(Iz. 45:3 Roh. úp. Seb.). V akom zmysle mal byť Cýros Izraelu bohom? Návrat Izraela do svojej zeme záležal na ňom, pretože jeho Jahveh vybral, aby izraelský ľud, ktorý bol u Boha ako poklady skryté vo tme, prepustil z babylonského zajatia do svojej zeme (2. Par. 36:23). Niektorí tvrdia že slovami „Boh Izraelov“ je označený Jahveh a nie Cýros. K objasneniu nám pomôže kontext. V ďalších veršoch 45. kapitoly Jahveh hovorí o ľuďoch z národov, ktorí prejdú pod Cýrovu vládu, že povedia (Cýrovi): „Len u teba je silný Boh, a nieto viacej, niet viacej nijakého Boha. Aj si ty skutočne silný Boh, skrývajúci sa, Boh Izraelov, spasiteľ“(Iz. 45:14b-15 J. Roh.). Sám Cýros povedal, že Boh nebies ho poveril, aby mu postavil chrám v Jeruzaleme (2. Par. 36:23), čím bolo ukázané, že záchrana bola pre Izrael v tom čase len u Cýra. Vtedy nepracoval v prospech Izraela Boh cez žiadneho iného vládcu, iba cez Cýra. Prečo bol Cýros nazvaný skrývajúci sa boh? Táto záchrana, alebo spasenie cez pohanského kráľa bola Izraelu skrytá. Asi nikto z nich nečakal, že Boh ich prepustí zo zajatia, aby sa vrátili a obnovili pravé uctievanie vo svojej zemi prostredníctvom pohanského kráľa. V tomto zmysle bol Izraelu Cýros bohom,  mocnou autoritou, záchrancom.

         V Žalmoch sú aj anjeli nazvaní „ELOHIM“: „učinil si ho (človeka) málo menším ako bohovia,“(Žalm 8:6 Jeruz. B.) a keď sa pozrieme ako je tento verš citovaný v liste Židom 2:7 zistíme, že slovo „bohovia“ je tam nahradené slovom „anjeli“. Anjeli sú teda pre ľudí mocnou autoritou danou od Boha.

        Pán Ježiš je bohom svojmu zhromaždeniu a Božím anjelom je kniežaťom (Dan. 8:11). V tisícročnom kráľovstve sa budú musieť pred jeho autoritou skloniť všetky bytosti, ale na slávu Boha Otca (Fil. 2:10-11). Je teda autoritou všetkým, okrem Boha Otca, pretože od Otca mu je daná „všetka moc na nebi i na zemi“(Mat. 28:18 kat. Nv). Tomáš ho nazval svojím bohom (Ján 20:28), pretože ho považoval za svoju priamu od Otca ustanovenú, mocnú autoritu. Tomáš samozrejme vedel, keď chodil s Pánom Ježišom, že Ježiš adresoval svoje modlitby Bohu, ktorý „...je väčší ako všetci“ (Ján 10:29 NT) a ako povedal kedysi Mojžišov svokor Jetro: „...že Jahve je väčší ako všetci bohovia,“(2. Moj. 18:11 Jeruz. B.).  To znamená, že je väčší, ako všetci ktorí by boli označení výrazom „ELOHIM“. Ak by sme chápali, že Pán Ježiš je Bohom v tom istom zmysle, ako jeho Otec, mali by sme dvoch Bohov na rovnakej úrovni, ktorých by sme museli rovnako uctievať. To by sme boli v ostrom rozpore z mnohými textami Biblie, ktoré hovoria, že máme uctievať len jediného Boha. Pán Ježiš povedal satanovi: „Budeš sa klaňať Pánu svojmu Bohu a jemu jedinému budeš konať svätú službu (gr. „latreuseis“ uctievať; slúžiť spôsobom, ako je to možné len Najvyššiemu Bohu)!“(Luk. 4:8 Pavlík). Anjel v Zjavení povedal Jánovi: „Bohu sa klaňaj!“(Zj. 22:9 Kralic. B.). V tom zmysle ako je Otec Bohom (absolútne najvyššou a najmocnejšou autoritou) sa mu nemôže nikto rovnať. „Pamätajte na predchádzajúce veci od večnosti, lebo ja som Boh a iného Boha niet a nikto nie je ako ja“(Iz. 46:9 ekum. sl.). Keď Jahveh hovorí, že nikto nie je Bohom ako on, tak to musí platiť aj pre jeho jedinečného Syna.

        „Veď kto je rovný Jahvemu na nebesiach, kto je ako Jahve medzi nebešťanmi (v poznámke doslovne medzi Božími synmi)?“(Žalm 89:7 Jeruz. B.). Túto otázku žalmista  Étan Ezrachidský položil so zjavným cieľom, aby ukázal, že je veľký rozdiel medzi Jahvem, Najvyšším Bohom a ostatnými nebeskými bytosťami (medzi nebešťanmi bol vtedy aj predľudský Kristus). Potvrdzuje nám to nasledujúci 8. verš: „Boh je náramne strašný v zhromaždení svätých a hrozný nad všetkých, ktorí sú vôkol neho“(Žalm 89:8 J.Roh.). Boh je nad všetkými, to tiež potvrdil svojim výrokom Pán Ježiš: „Moj Otec, ktorý mi ich (ovce) dal, je väčší ako všetci“ (Ján 10:29 NT), alebo na inom mieste: „Otec je väčší ako ja“(Ján 14:28 KMS). Aj Izaiáš napísal: „A teda ku komu ma pripodobníte, aby som mu bol rovný? hovorí Svätý“(Iz. 40:25 J.Roh.). Túto otázku kladie Jahveh Izraelu, aby si uvedomili, že proti tomuto Bohu sa nemôže nikto postaviť a dosiahnuť úspech. Nikto z nebeských bytostí sa s ním nemôže rovnať. Jediný pravý Boh je v mnohých ohľadoch jedinečný: nemá počiatok (Žalm 93:2), všetko vie (1. Sam. 2:3), „jediný má nesmrteľnosť“(1. Tim. 6:16), „jediný je Svätý“( Zj. 15:4), „Nik nie je svätý ako Jahveh“(1. Sam. 2:2), je „sám Najvyšší nad celou zemou“(Žalm 83:19), jediný je hodný svätoslužby - uctievania (Mat. 4:10).

         Už v 1. prikázaní bolo jasne zakotvené: „Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!“(1. Moj. 20:3 kat. Nv). To znamená iných Bohov na tej istej úrovni, ako je jediný pravý Boh. Slovom boh „ELOHIM“ však pravý Boh označil aj na iné bytosti, aby zdôraznil ich moc a autoritu. V poslednej Mojžišovej knihe je slovo pre Izrael: „Tebe tebe to bolo ukázané, aby si poznal, že Jehova je pravý Boh a okrem neho nie je žiadny iný“(5. Moj. 4:35 pr. NsSP čes.). Ďalší dôkaz, že v tom zmysle ako je Bohom Jahveh, už nemôže byť nikto iný.           

        Už sme si ukázali, že Biblia používa označenie „ELOHIM“ aj na Božích poslov anjelov a tiež aj na modlárskych bohov za ktorými stáli padlí anjeli. Jediný pravý Boh je však Bohom aj nad nimi. „Lebo ja viem, že je JeHoVaH veľký a náš Pán je nad všetkých bohov“(Žalm 135:5 Roh. úp. Seb.). Jahveh je Bohom všetkým nebeským bytostiam, preto hovorí žalmista: „Oslavujte Boha bohov, lebo jeho milosť trvá na veky“(Žalm 136:2 J.Roh.). Nijaká bytosť nemôže byť v takom zmysle Bohom, ako je ním Otec Ježiša Krista. On je Bohom aj tým ktorí sú tiež nazvaní „ELOHIM“. Aj Dávid vyznával v modlitbe: „lebo si veľký, robíš divné skutky, jedine Ty si Boh“(Žalm 86:10 evan.). Podobne sa modlil k Bohu judský kráľ Ezechiáš: „JeHoVaH Bože Izraelov, ktorý tróniš nad cherubínmi, ty si sám jediný Bohom,“(2. Kráľ. 19:15 Roh. úp. Seb.) a tiež Dávid: „Preto si zvelebený JeHoVaHu Bože, lebo nie je nikoho tebe rovného, ani niet Boha okrem teba,“(2. Sam. 7:22 Roh. úp. Seb.). Z týchto veršov vyplýva, že Jahveh je len sám, ktorý je Bohom v absolútnom zmysle, je jednou bytosťou a jednou osobou.

         Tiež Nová zmluva robí rozdiel medzi Bohom a jeho Synom. Pán Ježiš povedal Márii Magdaléne potom, čo bol už vzkriesený: „Vystupujem k svojmu Otcovi a k vášmu Otcovi, k svojmu Bohu a k vášmu Bohu“(Ján 20:17 ekum. sl.). Ako by mohol byť vzkriesený Syn Boží tým istým Bohom, ako jeho Otec, keď Otca nazýva svojím Bohom? Ak by chcel niekto namietať, že Syn Boží je rovný Otcovi až keď sa posadil po jeho pravici, tak môžeme vidieť, že v Zjavení Jána, keď už Syn sedel po pravici Otca, hovorí zboru vo Filadelfii: „Kto zvíťazí, toho urobím stĺpom v chráme svojho Boha, takže už nikdy nevyjde, a napíšem naň meno svojho Boha, meno mesta svojho Boha, nového Jeruzalema, zostupujúceho z neba od môjho Boha, i moje nové meno“(Zj. 3:12 evan. ). Vidíme, že Syn už povýšený do toho najvyššieho postavenia nazýva Otca 4 krát svojím Bohom. Medzi ním a Otcom je teda stále zjavný rozdiel. Niektorí veriaci v trojicu sa to snažia vysvetliť tým, že Pán Ježiš zostal naďalej aj Synom človeka. Pavol však napísal kresťanom v Korinte: „Hovorím však bratia, že telo a krv nemôžu byť dedičmi Božieho kráľovstva, ani porušiteľnosť nebude dedičom neporušiteľnosti“(1. Kor. 15:50 kat. Nv). Pán Ježiš je Synom človeka v tom zmysle, že má skúsenosť ľudského života, preto bude aj vykonávať súd nad ľuďmi (Ján 5:27). Čo sa týka podstaty, je už opäť duchovnou, nebeskou bytosťou, ako bol aj predtým, keď sa stal človekom. A ako nebeská bytosť, má stále svojho Boha čo absolútne vyvracia názory, že by bol nejakou časťou - osobou Boha, alebo že by sa rovnal Bohu.

         Z viacerých miest Biblie môžeme vidieť, že Otec a Syn sú menovaní vedľa seba, pričom je to už potom, čo Syn zaujal svoje pôvodné postavenie, ale Bohom je nazvaný iba Otec. „Nech je požehnaný Boh a Otec Pána nášho Ježiša Krista,“(Ef. 1:3 Š. Porúb.; 2. Kor. 1:3). Pavol sa modlil „...aby Boh Pána nášho Ježiša Krista, Otec slávy, dal vám ducha múdrosti a zjavenia v poznaní jeho samého a osvietil vám oči srdca,“(Ef. 1:17 NT). Ak má niekto Boha, nemôže byť tým samým Bohom. Pavol písal v liste Timotejovi: „Dosvedčujem pred Bohom a pred Kristom Ježišom i pred vyvolenými anjelmi, aby si toto zachovával bez predsudku a ničoho nekonal zo straníckosti“(1. Tim. 5:21 NT). Je tu spomenutý Boh, ako samostatná bytosť, tiež Ježiš Kristus, ako ďalšia bytosť a anjeli. Nič však nenasvedčuje tomu, že by mal byť Pán Ježiš tým istým Bohom, ako Otec. Skôr naopak ten, kto je tu označený ako Boh, je jasne oddelený od Krista.

        V úvode 1. Korinťanom 11. kapitoly Pavol opisuje poriadok v autorite: „Chcem však, aby ste vedeli, že hlavou každého muža je Kristus, hlavou ženy je muž a hlavou Krista je Boh“(1. Kor. 11:3 Porúb.). Ktorý Boh je hlavou Krista? No predsa ten jediný pravý Boh, ktorý je Kristovým Otcom. Nemohli by sme však povedať, že Boh je hlavou Otca, pretože  iba Otec je tým Bohom. Kristus nemôže byť tým istým Bohom ako Otec, pretože potom by bol sám sebe hlavou a tak by si Biblia zjavne protirečila.

        Podobné niečo nám vychádza, ak sa zamyslíme nad tým, čo je napísané v liste kresťanom v Kolosách: „...Kristus sedí po pravici Boha“(Kol. 3:1 kat. Nv). Ak by bol Ježiš Kristus tým istým Bohom, ako ten po ktorého pravici sedí, musel by sedieť po pravici samého seba. Takto môžeme vidieť veľmi jasne nezmyselnosť náuky o trojici.

        V liste Židom je napísané, že „Kristus nevošiel do svätyne zhotovenej rukami – protiobraz prvej -, ale do samého neba, aby sa teraz zjavil pred tvárou Božou za nás“(Žid. 9:24 NT). Kristus logicky nemohol byť tým, pred ktorého tvárou sa zjavil. On sa zjavil pred tvárou Boha, ktorý bol inou bytosťou, ako jeho Syn. Kristus predstúpil pred Boha Otca, ako pred niekoho, kto je vyšší a kto mal prijať jeho prinesenú obeť.       

        V liste Filipanom je napísané: „Preto ho aj Boh prevysoko povýšil a daroval mu meno, ktoré je nad každé meno“(Fil. 2:9 NT). Ak by bol Ježiš Kristus Všemohúcim Bohom musel by ním byť stále bez nejakej prestávky, teda ako duchovná bytosť v nebi, tak aj ako človek na zemi. No podľa vyššie citovaného verša by zástancom trojice pri ich uvažovaní vznikol veľký problém, pretože Všemohúceho Boha už nie je možné povýšiť. Ak bol teda Syn plne Bohom, tak ako jeho Otec, jeho povýšenie by bolo už len nad Otca a to je nezmysel.

        Pavol tiež písal, že na ňom „prvom Ježiš Kristus ukázal všetku zhovievavosť na príklad tým, čo uveria v neho, aby dosiahli život večný. A kráľovi vekov, neporušiteľnému, neviditeľnému, jedinému Bohu, česť a sláva na veky vekov! Amen“(1. Tim. 1:16-17 NT). Keď hovoril Pavol o kráľovi vekov zjavne tým nemyslel na Ježiša Krista, ktorý jednak nebol neviditeľný, ale nemohol byť ani tým jediným Bohom. Pretože ak by ním bol, kým by potom bol jeho Otec?

       Posledná kniha Biblie začína slovami: „Zjavenie Ježiša Krista, ktoré mu dal Boh, aby ukázal svojim sluhom, čo sa má onedlho diať"(Zj. 1:1 ekum. sl.). Ak by bol Ježiš Kristus tým istým Bohom, nepotreboval by, aby mu Boh dal zjavenie. Takto vidíme, že Bohom je tu myslený iba Otec, od ktorého záviselo, aby dal zjavenie svojmu Synovi. Boh, ktorý vie všetko dal zjavenie o tom, čo sa má stať v budúcnosti Ježišovi Kristovi, aby ho on zase ukázal svojim služobníkom. Zjavenie grécky „apokalypsis“ je vlastne odhalenie niečoho, čo nie je známe. Ak by bol Syn tým istým Bohom, ako jeho Otec, vedel by všetko, čo vie Boh a Boh Otec by mu nemusel dávať nejaké odhalenie, alebo zjavenie. Už tým, že mu ho dal, je nám ukázané, že je medzi nimi rozdiel.

           Pán Ježiš je tiež nazvaný bohom (Iz. 9:6; Ján 1:1 a 18;  20:28). Je však bohom, teda mocnou autoritou z poverenia Boha Otca (Mat. 28:18), ktorý „je väčší ako všetci“(Ján 10:29 NT). „Lebo všetko mu (Synovi) podrobil pod nohy. Keď však hovorí, že všetko je podrobené, je zrejmé, že (všetko) okrem toho, ktorý mu to podrobil“(1. Kor. 15:27 NT). Podobný obraz máme, keď dal Jozefovi faraón vládu nad celým Egyptom. Faraón bol stále v postavení vyšší od Jozefa (1. Moj. 41:40), bol stále Jozefovým faraónom. Tak ako Boh Otec nechá vládnuť Pána Ježiša počas tisícročného kráľovstva nad celou zemou, ale Boh sám zostane stále jeho Bohom, pretože výsledky kraľovania Pán Ježiš odovzdá jemu (1. Kor. 15:24).

          Aj prorok Daniel opisuje Pána Ježiša ako toho, ktorému „...bolo dané (od Otca - Starodávneho dní) panstvo i sláva i kráľovstvo a slúžili mu všetky národy a ľudia a jazyky“(Dan. 7:13 J. Roh.). Ani v tomto však Syn Boží nebude hľadať možnosť, aby sa mohol rovnať Bohu (Fil. 2:6), ale ako hovorí Pavol v liste Filipanom ďalej, Otcovu slávu: „ aby sa v mene Ježiša skláňalo každé koleno bytostí nebeských, pozemských a podzemských a každý jazyk aby vyznával, že Ježiš Kristus je Pán, na slávu Boha Otca“(Fil. 2:11 NT). Celkom jednoznačne je to potvrdené v 1. Kor. 15:28: „Ale keď mu bude všetko podrobené, vtedy aj sám Syn sa podrobí tomu, ktorí mu všetko podrobil, aby Boh bol každému všetkým“(pr. NsSP). Vidíme, že Otec Synovi podrobí všetko, okrem seba samého. Všemohúci Boh nemôže byť nikdy nikomu podrobený, naopak Syn sa aj pri svojom najvyššom postavení podrobí Bohu Otcovi. Aj jemu bude potom bude Boh „vštkým“, to znamená Bohom a objektom uctievania. Boží Syn teda nie je Všemohúcim Bohom.

         Boh Otec je stále Bohom svojmu Synovi. Preto je aj v liste Židom citovaný Žalm 45:8 o Synovi Božom: „Miloval si spravodlivosť a nenávidel si neprávosť, preto ťa pomazal Boh, tvoj Boh olejom radosti väčšmi ako (nad) tvojich druhov“(Žid. 1:8 NT). Podľa prekladu Nový Testament B. Košu, ktorý toto miesto prekladá presne podľa gréckeho textu by sa nám javilo, že sa obidve slová „Boh“ vzťahujú na Otca. To je 1. možnosť. Treba však zobrať do úvahy aj to, že 45. Žalm  bol pôvodne napísaný o kráľovi Šalamúnovi (Žalm 45:10-14), i keď sú z neho potom niektoré verše v liste Židom prorocky vztiahnuté na Pána Ježiša. Je preto celkom možné, že sa prvé „ELOHIM“ vzťahovalo na Šalamúna v zmysle mocného vládcu nad Izraelom a potom prorocky na Pána Ježiša, ako na toho, ktorý je Otcom ustanovený, ako mocná autorita nad všetkým. Toto miesto zo Žalmu by sa potom dalo preložiť: preto ťa pomazal bože, tvoj Boh, pričom prvé „ELOHIM“ by nemalo byť prekladané s veľkým B, pretože by sme mali dvoch Bohov na rovnakej úrovni. Bohom s veľkým B by mal byť označený iba ten, ktorý je Všemohúci a Najvyšší, aby bol jasne odlíšený od iných, ktorý boli titulom boh tiež označený. Druhé „ELOHIM“ je tam v tvare „ELOHEJCHA“, čo znamená „tvoj Boh“ a vzťahuje sa na Otca, ktorý bol Bohom Šalamúna a v zmysle najvyššej autority bol, je a bude Bohom aj Pánovi Ježišovi. Boh Otec pomazal Šalamúna nad ostatných kráľovských synov a Pána Ježiša nad jeho nebeských druhov - anjelov s ktorými je v liste Židom 1. kapitole porovnávaný. Takže Šalamún by bol bohom - mocnou autoritou kniežatám v Izraeli a podobne Pán Ježiš anjelom. Preto sa Ježišovi Kristovi mali anjeli klaňať (Žid. 1:6), ale nie v zmysle uctievania ako Bohu, ale mali mu vzdať poklonu, ako Synovi Božiemu, ktorého Boh uvádza na trón. Takto nám to dosvedčuje aj kontext (Žid. 1:1,5,6,8), veď inak by to bolo v rozpore s tým, čo odpovedal Pán Ježiš satanovi (Mat. 4:10), samaritánke (Ján 4:23), alebo s tým čo povedal anjel v zjavení Jánovi (Zj. 19:10; 22:9). Ak by sme považovali za správnu 2. možnosť a prvé „ELOHIM“ (Žalm 45:8) by sa tak prorocky vzťahovalo na Pána Ježiša, zástancovia trojice by museli uznať, že Pán Ježiš aj ako boh (podľa nich Boh) má svojho Boha. Ak je niekto Bohom v plnom zmysle, teda Najvyšším Bohom nemôže mať predsa ešte svojho Boha. Veď ako by sa dalo rozumieť tomu, že Najvyšší Boh pomazal Najvyššieho Boha nad jeho druhov? Boh môže byť Bohom len tomu, kto je od neho nižší a toho môže ustanoviť, pomazať nad jeho druhov. Takto je to správne a zrozumiteľné.

         Veriaci v trojicu tvrdia, že Pán Ježiš keď bol na zemi, bol v jednej osobe Boh aj človek. Tým slovom „Boh“ samozrejme myslia Boha v tom istom zmysle, ako je Bohom Otec. V tom je však neprekonateľný problém, pretože keď bol Pán Ježiš na púšti „satan ho pokúšal“(Mar. 1:13 ekum. čes.) a apoštol Jakub vo svojom liste napísal: „Lebo Boha nemožno pokúšať na zlé...“(Jak. 1:13 ekum. sl.). Ak by teda bol Bohom, prečo satanovi odpovedal ako človek? Nepovedal, že mojím slovom bude človek živý, „ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích“(Luk. 4:4 evan.). Tiež pri ďalších dvoch pokušeniach odpovedal, ako by sa mal človek správať voči Bohu: „Je napísané (ľuďom): „Budeš sa klaňať Pánovi svojmu Bohu a jemu jedinému konať svätú službu!“(Luk. 4:8 Pavlík) a opäť ľuďom bolo v 5. Moj. 6:16 napísané: „Nebudeš pokúšať JeHoVaHa svojho Boha!“(Luk. 4:12 Roh. úp. Seb.). Satanovi vlastne týmto ukázal, že sa nedá nahovoriť na nijakú neposlušnosť voči Bohu, ale ako správny Izraelita sa bude držať toho, čo je napísané. Nešlo teda o konfrontáciu padlého anjela s druhou osobou Božej trojice (Bohočlovekom), ale s dokonalým človekom, ktorý dosiahol víťazstvo nie preto, že by bol sám Bohom, ale vďaka svojej poslušnosti Bohu. Svojimi odpoveďami Ježiš tiež ukázal, že aj iní ľudia môžu odolať satanovi, ak sa nespoľahnú na svoje schopnosti, ale na Božie slovo.

         To že bol Pán Ježiš dokonalým človekom a nie Bohočlovekom nám dokazuje aj text z 1. listu Timotejovi: „Lebo je jeden Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi - človek Kristus Ježiš, ktorý vydal seba samého ako výkupné za všetkých,“(1. Tim. 2:5-6a kat. Nv). Tento text nehovorí ani náznakom o nejakej trojjedinosti ani o Kristovi ako samotnom Bohu, ale veľmi jednoducho o tom, že je len jeden Boh a jeden, ktorý je medzi týmto jediným Bohom a ľuďmi prostredníkom. Je aj ten prostredník tým istým Bohom? To samozrejme nie, lebo potom by bol prostredníkom medzi sebou samým a ľuďmi. Text však hovorí, že je prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi. Kto teda prostredník v skutočnosti je? Text nám veľmi jasne odpovedá: „človek, Kristus Ježiš“. Tí, ktorí veria v trojicu však obvykle tvrdia, že Ježiš Kristus je zároveň Boh a človek. Pozrime sa preto bližšie na druhú časť úvodného textu: „ktorý dal sám seba ako zodpovedajúce výkupné za všetkých“(1. Tim. 2:6a pr. NsSP). Veľká väčšina prekladov tu prekladá grécke slovo „antilitron“ slovom výkupné, čo ale nie je presný preklad a navyše zahmlieva pravdu o osobe Ježiša Krista. Na iných miestach použité slovo "litron" (Mat. 20:28; Mar. 10:45) znamená hodnota, teda výkupné, no na tomto mieste je jediný raz v celých gréckych písmach použité „antilitron“ čo doslovne znamená protihodnota. Takže preklad slova „antilitron“ ako zodpovedajúce výkupné, presne vystihuje skutočnosť. Prečo je tu presný preklad taký dôležitý? Skôr ako si odpovieme, pozrime sa čo Pavol píše v liste Rimanom: „Ak teda ako skrze priestupok jedného prišlo odsúdenie na všetkých ľudí, tak aj skrze spravodlivý čin jedného prišlo ospravedlnenie na všetkých ľudí, teda život. Lebo ako neposlušnosťou jedného človeka, mnohí sa stali hriešnikmi, tak aj poslušnosťou jedného mnohí sa stanú spravodlivými“(Rim. 5:18-19 ekum. sl.). Pri správnom chápaní je to veľmi jednoduché. Adam bol stvorený ako dokonalý človek bez hriechu, no potom čo zhrešil preniesol svoju hriešnu povahu na všetkých ľudí. Posledný Adam - Ježiš Kristus (1. Kor. 15:45b) za tento hriech zaplatil životom dokonalého bezhriešneho človeka a nie životom Boha a človeka v jednej osobe, pretože to by už nebola protihodnota („antilitron“). Tak ako bezhriešny Adam svoju bezhriešnosť stratil, tak bezhriešny Ježiš si svoju bezhriešnosť až do smrti zachoval. Tak mohol priniesť výkupné, ktoré presne zodpovedá hodnote, ktorú Adam stratil a to je presne antilitron . Takto vidíme, že učenie o Kristovi ako Bohu a človeku zároveň (2. osobe Božej trojice) odporuje aj základnej kresťanskej pravde o zodpovedajúcom výkupnom, prinesenom Ježišom Kristom za naše hriechy. Vďaka Bohu za to, že slovo antilitron na tomto jednom mieste v celej Biblii je, a tak vydáva jasné svedectvo o Kristovi ako dokonalom človeku a tiež odhaľuje ako, náuka o trojici vlastne popiera Kristove výkupné.

          Keď Pán Ježiš umieral na kríži zvolal: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“(Mat. 27:46 kat. Nv).  Ku komu by to volal, ak bol sám Bohom? Ak by bol Pán Ježiš časťou alebo osobou Boha, kto by ho to potom opustil? Iná časť, alebo osoba toho Božstva? Ak by ho opustil trojjediný Boh, ktorého druhou osobou je podľa veriacich v trojicu Syn, vyšiel by nám z toho poriadny nezmysel: opustil by samého seba. Pán Ježiš teda nemôže byť Bohom v tom zmysle, ako jeho Otec. Veriaci v trojicu pri tomto obvykle vysvetľujú, že ho opustil ako človeka. To však nevysvetľuje ďalšie veci. Ako Boha by ho potom neopustil? Alebo vo chvíľu umierania už Bohom nebol? Akýkoľvek z týchto pokusov vysvetliť Pánove slová v súlade s tým, že je Syn  Bohom ako Otec, zlyhávajú. Ak by bol človekom a zároveň Bohom v plnom zmysle, bol by rozdvojenou osobnosťou. Raz by konal ako človek a inokedy ako Boh. A ak by bol bytostne tým istým Bohom, ako ten čo ho opustil, akému Bohu by bol potom podriadený? Alebo by bola podriadená iba jeho ľudská časť? Nakoniec prichádzame na to, že ak by sme to chápali ako veriaci v trojicu, tak by Boh svojho Syna ani nemohol opustiť, pretože by tak musel opustiť samého seba. Mnohé verše by si pri ich chápaní protirečili a nebolo by to ani zrozumiteľné pre jednoduchých ľudí, pre ktorých je Biblia napísaná. Preto jednoduchý a správny výklad je ten, že Boh opustil svojho Syna, pretože na neho zložil hriechy sveta. Opustil ho úplne, nie len nejakú jeho časť. Vzal svojho Ducha späť, pretože Syn musel zomrieť za naše hriechy. Syn nevolal k Duchu prečo ho opustil, ale k Bohu svojmu Otcovi. Vedel že Duch svätý nie je samostatnou bytosťou. Boh – samostatná a zvrchovaná bytosť teda opustil inú samostatnú bytosť, Syna, ktorý bol síce Bohu najbližší, ale predsa vo svojom rozhodovaní zvrchovaný. 

         Veriaci v trojicu musia tvrdiť, že bol Pán Ježiš v plnom zmysle Bohom aj na zemi, inak by popreli to, že je „ten istý včera i dnes, i na veky!“(Žid. 13:8 Petrů). Pre nás veriacich v jediného Boha je to jednoduché: v nebi bol Pán Ježiš Synom Božím, na zemi Synom Božím a teraz je v nebi opäť Synom Božím, teda tým istým včera, dnes, i na veky. Nám to sedí pekne, ale skúsme uvažovať nad tým, či tento verš z listu Židom nenarúša výklad veriacim v trojicu. Ak by bol Syn v nebi Bohom, potom, keď sa stal človekom, nemohol byť Bohom menej, ani nemohol svoje Božstvo odložiť, ako niektorí z veriacich v trojicu hovoria. Inak by to bolo v rozpore s Žid. 13:8. Ak by však tvrdili, že aj ako človek zostal naďalej v plnej miere Bohom, dostávajú sa do viacerých neriešiteľných problémov. Ježiš, ktorý by bol plne Bohom by nemohol zomrieť (Hab. 1:12 pr. NsSP), ako Boh by nemohol byť pokúšaný na zlé (Jak. 1:13), ako Boh by sa už nepotreboval učiť (Žid. 5:8), a ako plne Boh by sa nepotreboval modliť. V liste Židom je dokonca napísané, že „...bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť“(Žid. 5:7b NT). Ak by veriaci v trojicu tvrdili, že aj na zemi bol Pán Ježiš plne Bohom urobili z neho bohabojného Boha. Bohabojnosť gr. „eulabeías“ znamená mať bázeň, úctu pred Bohom, alebo jednoducho báť sa Boha. Ak bol Pán Ježiš tým istým Bohom ako jeho Otec, tak pred akým Bohom by ešte potreboval bázeň? Alebo mal bázeň iba ako človek? Ak by mal mať bázeň, rešpekt pred Bohom, ktorý je trojjediný viete si predstaviť čo by sa z toho dalo vyvodiť? Vyšiel by z toho totálny nezmysel: bál by sa potom sám seba, alebo inak povedané mal by bázeň pred samým sebou. Človek pri triezvom uvažovaní musí predsa vidieť, že to nesedí. Učenie o trojici nemôže byť pravdou o Bohu. Pán Ježiš je bohom, ale v zmysle označenia autority a moci, podobne ako Mojžiš, Izraelský vodcovia a anjeli, len samozrejme s oveľa vyššou právomocou. Boh Otec je však sám Všemohúcim a Najvyšším Bohom. Ak by bol jeden Boh v troch osobách, ako to, že iba jedna osoba by mala prívlastok Najvyšší? Prečo Syn nikdy Najvyšším označený nie je? Pretože je „Synom Najvyššieho“ (Luk. 1:32) a to je veľký rozdiel. 

          Keď Pán Ježíš nazýva Otca svojím Bohom, môžeme vidieť že i po vzkriesení a po tom čo sa posadil po pravici Božej je Bohu Otcovi stále podriadený. V 1. Kor. 8:6 Pavol vysvetľuje, že „je veľa bohov a veľa pánov - pre nás je len jediný Boh, Otec, od ktorého je všetko (teda aj Jeho Syn) a my pre Neho a jediný Pán skrze ktorého je všetko, aj my skrze Neho“(pr. NT). Človeka ako aj všetko ostatné stvoril Boh skrze svojho Syna. Preto jedine Boh Otec je nazvaný Najvyšším Bohom (Žalm 97,9; Iz. 14,14; Dan. 3,26 a 32; 5,18 a 21; Luk. 8,28; Mar. 5,7; Sk. 7,48; 16,17; Žid. 7,1), aby bolo jeho postavenie odlíšené od iných, ktorí boli tiež označení slovom „ELOHIM“ (boh). Biblia to jednoznačne potvrdzuje: „Lebo JeHoVaH váš Boh je Bohom bohov a Pánom pánov, silný Boh veľký a bázeň vzbudzujúci,“(5. Moj. 10:17 Roh. úp. Seb.). Tí bohovia sú iné nebeské bytosti - anjeli, ktorý sú podriadení Najvyššiemu Bohu, im je Jahveh Bohom. Ani neposlušní anjeli (démoni), ktorých národy uctievali ako bohov a tiež satan, nemôžu nič urobiť, že by o tom Najvyšší Boh nevedel (pozri knihu Job 1:12; 2:6). „Niet takého medzi bohmi, ako si ty ó Pane a niet skutkov, ako sú tvoje“(Žalm 86:8 J. Roh.).  Ak by mu bol ešte niekto iný rovný slovo najvyšší by stratilo svoj zmysel. Boží Syn je však dokonalým obrazom, alebo odtlačením, kópiou podstaty Najvyššieho Boha. „Veď v ňom sídli všetka plnosť Božstva telesne“(Kol. 2,9 NT), teda plnosť mocnej autority, vodcovskej sily a vlády tohto Najvyššieho Boha. Boh dal svojmu Synovi plnosť svojho Ducha (Kol. 1:19), aby ľudia aj v Ježišovej dobe mohli poznať Najvyššieho Boha (Mat. 12:28; Luk. 11:20). Pán Ježiš používal túto Božiu moc, autoritu, plnosť Božstva presne podľa Otcovej vôle. Uplatní ju v plnej miere, keď mu Otec zverí vládu nad celým svetom v 1000 ročnom kráľovstve. Boh Otec však bol, je, aj bude vždy postavením vyšší od svojho Syna (Ján 10,29; 17,24; Zj. 3,12).

          Pavol písal kresťanom v Ríme aby „jednomyseľne, jednými ústami oslavovali Boha a Otca Pána nášho Ježiša Krista“(Rim. 15:6 NT). Ježiš Kristus teda mal, má a bude mať svojho Boha. Preto učenie o trojjedinom Božstve v ktorom sú si všetky tri osoby jedného Boha navzájom rovné nemá biblické opodstatnenie a tak nemôže byť pravdou o Bohu. Aj preto verím, že je správne položiť taký veľký dôraz na tú základnú pravdu pôvodného kresťanstva, že Boh je jeden - jedna osoba.   

         Raz sa jeden zákoník opýtal Pána Ježiša: „Ktoré prikázanie je prvé zo všetkých?“ Opýtal sa tým vlastne na tú najdôležitejšiu zásadu Ježišovho učenia. „Ježiš mu odpovedal, že najprvšie od všetkých prikázaní je: Čuj, Izraelu, JeHoVaH, je náš Boh, JeHoVaH je jeden!“(Mar. 12,28-29 Roh. úp. Seb.). Potom mu ten zákoník povedal: „Dobre učiteľu, podľa pravdy si povedal, že jediný je (Boh) a okrem neho niet iného...“(Mar. 12,32 pr. NT). Na odpovedi Pána Ježiša veľa záležalo a neviem si vôbec predstaviť, jeho odpoveď, že Boh je trojjediný. Na druhej strane ak by bola trojjedinosť Boha pravdou, Pán Ježiš by odpoveďou o jedinom Bohu, zamlčal dôležitú skutočnosť. To, že je iba jeden Boh by potom bola iba časť pravdy. Viem, že by také niečo neurobil ani pre záchranu svojho života. Pravda mala pre neho obrovskú cenu. Môžeme si byť preto istí, že jeho odpoveď bola úplná. Boh Jahveh je naozaj jediný a to znamená aj jedna osoba. Pán Ježiš by nehovoril o svojom Otcovi ako o jedinom Bohu, keby bol tiež Bohom v tom istom zmysle. Túto pravdu potvrdzuje vo svojom žalme aj Azaf: „a tak nech poznajú, že ty ktorého meno je JeHoVaH si sám Najvyšším nad celou zemou“(Žalm 83:19 Roh. úp. Seb.). Mojžiš mal byť bohom iba Áronovi (2. Moj. 4,16); duchovní vodcovia Izraela iba izraelskému ľudu (Žalm 82:6); Cýros, kráľ Perzie tiež Izraelu tým, že ho prepustil zo zajatia (Iz. 45:3,15; 2. Par. 36:23); anjeli sú bohovia nad ľuďmi (Žalm 8:6; Žid. 2:7); Pán Ježiš je mocnou autoritou nad všetkými (1. Kor. 15:27), okrem Boha Otca, „ktorý je nad všetkými“(Ef. 4:6b NT), je teda Bohom ešte aj jemu (Ján 20:17, Zj. 3:12).

          Jákob zápasil s neznámym mužom, keď sa mal stretnúť s Ezavom a prorok Hozeáš to opísal, že „zápasil s bohom (ELOHIM) a bojoval s anjelom“(Hoz. 12:3-4 pr. NsSP). Vidíme, že ten muž je nazvaný aj bohom aj anjelom. Priamo v tomto príbehu (1. Moj. 32:24-30) môžeme vidieť, že to nemohol byť sám Všemohúci Boh, ale v zastúpení niektorého svojho anjela. Anjel sa nechal Jákobovi premôcť, aby Boh videl, ako Jákob veľmi stojí o jeho požehnanie. Aj keď anjela prorok Hozeáš nazýva bohom, nemôže sa jednať o Najvyššieho Boha. Toho by predsa Jákob nemohol premôcť a už vôbec je nemysliteľné, že by musel Všemohúci Boh Jákoba prosiť, aby ho pustil. Jákob si zrejme myslel, že je to sám Boh, preto sa aj čudoval, že ho videl do tváre a nezomrel. Bol to však zjavne zástupca Božej autority, preto bol pre Jákoba bohom „ELOHIM“. Keďže bol nazvaný aj anjelom (poslom), znamená to, že ho musel niekto vyšší poslať a poveriť určitou právomocou. Ako nebeská bytosť s Božím poverením bol teda pre Jákoba bohom, ale vo vzťahu k Všemohúcemu Bohu bol podriadeným služobníkom poslaným k Jákobovi. Niektorí tvrdia, že sa jedná o predľudského Ježiša Krista. Je to možné, ale nedá sa to jednoznačne dokázať. Ak by to tak predsa bolo, nepopieralo by to vyššie uvedené skutočnosti.

         Ak by však aj po tomto niekto tvrdil, že Boh je v troch osobách, alebo trojjediný, opýtal by som sa ho, prečo Boh neinšpiroval niektorého z apoštolov, aby učenie o trojjedinom Bohu jasne vysvetlil, keď je to tak dôležitá náuka. Mali predsa zasľúbenie, že, „keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy,“(Ján 16:13a kat. Nv). Pavol tiež osvedčoval veriacim, ktorých už videl naposledy: „Lebo som nezanedbal zvestovať vám všetku radu Božiu“(Sk. 20:27 NT). Pričom o trojici, či trojjedinom Bohu sa nezmienil v nijakom svojom liste.    

          Kto číta tieto slová nech zváži, či je dobré ísť ďalej nad slovo Božie a veriť náukám, ktoré vzišli z koncilov a nie od Ducha pravdy, ktorý viedol pisateľov Biblie. „Ktokoľvek zachádza ďalej a nezostáva v učení Kristovom, nemá Boha. Kto zostáva v tomto učení, ten má aj Otca aj Syna“(2. Jána 1,9 NT). Učenie  Krista je vlastne učenie jeho Otca, veď on povedal: „Moje učenie nie je moje, ale toho, ktorý ma poslal“(Ján 7:16 Petrů), preto ten kto v tomto učení zostane bude v súlade nielen s tým ktorého Otec poslal, ale aj so samotným Otcom. Ak by sme však pridali čo Pán Ježiš neučil, už nie sme v súlade s Otcom, pretože Pán Ježiš učil všetko presne tak, ako mu kázal Otec. On je jediný pravý Boh a Pán Ježiš nie je nič viac a nič menej ako Boží Syn. Ak by sme ho posunuli vyššie, zachádzali by sme ďalej a o takom apoštol Ján napísal, že nemá Boha. Zvážte sami či je také dôležité hovoriť pravdu o Bohu. Keď Jóbovi priatelia nehovorili o ňom „to, čo je pravdivé“, jeho hnev sa zapálil na nich (Jób 42:8 pr. NsSP). Pavol písal Timotejovi: „Lebo je to dobré a príjemné pred naším záchrancom Bohom, ktorý chce, aby všetci ľudia boli zachránení a prišli k plnému poznaniu pravdy. Boh je predsa jeden a prostredník Boha a ľudí jeden, človek Ježiš Kristus“(1. Tim. 2:3-5 Pavlík). Plné poznanie pravdy nie je v tom, že by boli tri božské osoby, ktoré sú si navzájom rovné. Plná pravda je skutočne v tom, že Boh je jeden a prostredník medzi ním a ľuďmi, tiež jeden. Ak by sme však o tom prostredníkovi tvrdili, že aj on je takisto Boh, popreli by sme tú prvú a základnú pravdu o Bohu, že je jeden. Už sama logika nás ďalej nepustí. Prijať rovnosť Boha a jeho prostredníka je tak nielen v rozpore s Písmom, ale aj proti zdravému rozumu. My máme predsa svoje životy dávať Bohu, ako „...svoju rozumnú (gr. „logikén“) svätoslužbu“(gr. „latreian“)(Rim. 12:1). Správna viera nie je proti rozumu a rozum nie je proti viere. Oboje musí byť v súlade inak nemôžeme získať pravé poznanie o Bohu a jeho Synovi. Apoštol Ján napísal: „a vieme, že prišiel Boží Syn a dal nám porozumenie (rozum), aby sme poznali toho pravého,“(1. Jána 5:20a Pavlík). Ján nenapísal, že by nám dal k tomu pocity, videnie, alebo iný prostriedok, ale „rozum“(„porozumenie“ gr. „dianoian“). Pán Ježiš povedal: „Budeš milovať Pána (Jahveho) svojho Boha, celým svojím srdcom a celou svojou dušou a celým svojím rozumom“(Mat. 22:37 Pavlík). Tu opäť vidíme, že Boh nám dal aj rozum, aby sme ho používali a radovali sa ako z Božieho zjavenia, tak aj zo správneho porozumenia Božieho slova.