Je vzývanie uctievaním?

V súvislosti s témou o modlitbe sa žiada vyjadriť sa aj k tomu, čo znamená vzývanie. Niektorí zo zástancov trojice považujú vzývanie za modlitbu, čo by znamenalo, že vzývanie je uctievanie. Nie je ťažké si domyslieť dôsledok takéhoto výkladu. Apoštol Pavol, keď písal list do Korintu, písal to vlastne „povolaným svätým, so všetkými, ktorí na každom mieste vzývajú („epikalúmenois“) meno Pána nášho Ježiša Krista, svojho i　nášho“(1. Kor. 1:2b NT). Veriaci v　trojicu chcú týmto dokázať, že prví kresťania sa ku Kristovi modlili, čo　by znamenalo, že ho uctievali tak ako Otca. Aby sme zistili ako to presne je, musíme sa zamerať na grécke slovo „epikaleó“, ktoré sa prekladá niekde aj ako vzývanie. Dôležité je všimnúť si použitie tohto slova aj v　úvodnom texte. Pavol nehovorí, že vzývajú Ježiša Krista, ale že vzývajú jeho meno. To nás vedie k　skutočnému významu slova „epikaleó“, ktoré tu neznamená, že by sa veriaci v Korinte ku Kristovi modlili, ale všade spomínali jeho meno (hovorili o　ňom). Preto aj The Interpreter´s Bible uvádza, že výraz „vzývať meno nášho Pána...znamená vyznať, že je Pánom, nie modliť sa k　nemu“. Potvrdzuje to aj preklad slova „epikaleó“ v　slovníkoch. Součkov grécko – český slovník prekladá slovo „epikaleó“ 1. pomenovávať 2. dovolávať sa, volať za svedka, odvolávať sa. Grécko – český slovník Václava Pracha uvádza slovo „epikalein“ 1. privolávať, vzývať, pomenovávať 2. dovolávať sa, volať za svedka, odvolať sa. Kresťania v　Korinte jednoducho používali (vyslovovali) Kristovo meno. Pri pozornom skúmaní tohto textu môžeme vidieť, že nevzývali Krista, ako osobu, ale jeho meno, čo nás vedie k prvotnému a　najčastejšiemu významu slova „epikaleó“ ktorým je slovo „pomenovávať“. Slovník V. Pracha uvádza, ako jeden z　prvých významov slovo „privolávať“. Pre tento preklad som však v　Novej zmluve nenašiel z　27 výskytov slova „epikaleó“ ani jeden text, kde by sa to dalo takto preložiť. Možno 2. Kor. 1:23, kde Pavol hovorí: „Boha však volám („epikalúmai“) za svedka na svoju dušu,“ ale to nebolo v　zmysle, aby Boh prišiel, ale že je svedkom, Pavlovho dobrého úmyslu. Boh nemusí nikam prísť, je prostredníctvom svojho Ducha všadeprítomný a　je svedkom všetkých udalostí. Pavol vlastne nazýval Boha svedkom na svoju dušu.

V　Novej zmluve nikde nie je „epikaleó“ použité v　súvislosti s　Ježišom Kristom, že by ho mali kresťania vzývaním privolať. Rozoberme si text, ktorý zástancovia trojice obvykle používajú, ako dôkaz modlitby ku Kristovi: „I kameňovali Štefana, ktorý vzýval („epikalúmenon“) a　hovoril („legonta“): „Pane Ježišu, prijmi môjho ducha!“(Sk. 7:59). Pozorne si všimnime, že Štefan robil dve veci: vzýval a　hovoril. Na vyjadrenie oboch činností je v　gréčtine použité iné slovo. Vďaka Bohu, že gréčtina je tak presná. To čo Štefan hovoril je zjavné, hovoril k　Ježišovi Kristovi, ktorého videl. Autor knihy Skutkov apoštolských Lukáš to nenazval modlitbou („proseuche“) ani prosbou („deéses“, „aiteó“) a　vedel prečo. Jednoducho preto, že to modlitba ani nebola. Osobne verím, že Lukáš nepoužíval slová, ktoré ho len tak napadli, ale slová, ktoré presne vystihovali skutočnosť. Vzývanie preto muselo byť niečo iné, ako hovorenie k Ježišovi Kristovi. A　tu sa už dostávame priamo k　podstate. Vzývanie znamená v　prvom význame nazývať, alebo pomenovávať. To znamená, že vzývaním neboli slová, ktoré hovoril k　Ježišovi Kristovi, ale to že ho nazval Pánom. Presne v　tomto zmysle je slovo „epikaleó“ v　Novej zmluve najčastejšie používané (Mat. 10:25; Sk. 1:23; 4:36; 10:5; 10:18; 10:32; 12:12; Žid. 11:16; 1. Pet. 1:17). Dokonca v knihe　Skutkoch apoštolov je text, ktorý nám podáva jednoznačný dôkaz o　správnosti takéhoto chápania. Kornéliovi povedal anjel: „Pošli do Joppy a　zavolaj si Šimona, nazývaného („epikalúmenon“) Peter, ten ti povie slová, prostredníctvom ktorých budeš zachránený ty, aj tvoj dom“(Sk. 11:13). Je tu použitý presne ten istý tvar „epikalúmenon“, ako pri Štefanovi (Sk. 7:59). Ak by bolo Štefanovo vzývanie modlitbou - uctievaním, a　chceli by sme byť pri preklade dôslední, potom by mal Kornélius zavolať Šimona, ku ktorému sa modlia, ako k　Petrovi, alebo Šimona, uctievaného ako Petra. Také niečo je však neprípustné a　správne pochopenie tohto slova, ktoré môžeme mať hlavne vďaka pôvodnému gréckemu textu, nám k　tomu nedáva žiadny priestor. Slovo „epikalúmenon“ má samozrejme v　oboch veršoch Sk. 7:59 aj 11:13 ten istý význam, ale nie je to modlitba ani uctievanie. Ide tu jednoznačne o　nazvanie, pomenovanie v　prvom prípade Ježiša Pánom a　v　druhom Šimona Petrom.

Pozrime sa ešte na ďalšie verše, ktoré sa veriaci v　trojicu snažia predložiť ako dôkaz svojho tvrdenia. Ananiáš hovoril Pánovi Ježišovi, ktorého videl vo videní o　Saulovi: „A tu má tiež právomoc od veľkňazov, aby poviazal všetkých, ktorí vzývajú („epikalúmenús“) tvoje meno“(Sk. 9:14). Jedná sa tu opäť o　vzývanie mena, teda nie osoby Ježiša Krista, ale jeho mena. A o　to isté ide aj v　21. verši, kde je použitý v　gréčtine ten istý tvar „epikalúmenús“. Vzývanie Ježiša Krista znamenalo, že vyslovovali jeho meno s　úctou a robili ho známym, čo nám potvrdzuje aj nasledujúci 15. verš: „Ale Pán mu (Ananiášovi) povedal: „Choď, lebo on mi bude vyvolenou nádobou, aby zaniesol moje meno pred národy, aj pred kráľov a　pred synov izraelských“. Neskôr Pavol spomína, ako mu Ananiáš povedal: „Vstaň daj sa pokrstiť, zmy svoje hriechy a　vzývaj („epikalesamenos“) jeho meno!“(Sk. 22:16). Čo mal Pavol podľa Ananiáša robiť s　menom Ježiša Krista? Mal ho robiť známym a mal hovoriť o　ňom iným ľuďom ako o　svojom Pánovi. Mal pred ľuďmi vyslovovať jeho meno s　úctou. To presne je vzývanie.

V　Pavlovom liste Rimanom 10. kapitole je použité slovo„epikaleó“ hneď trikrát v　troch po sebe nasledujúcich veršoch. Týmto textom sa snažia argumentovať aj zástancovia trojice. Pozrime sa preto na tento text bližšie: „Niet totiž rozdielu medzi Židom a　Grékom, pretože ten istý je Pán (Jahveh) všetkých, ktorí ho vzývajú („epikalúmenús“)“(Rim. 10:12). Pavol tu hovorí o　Bohu Otcovi, pretože on je Pánom všetkých, ktorí vyslovujú jeho meno, teda aj Krista. Židom Pavol zvestoval Krista, ale Grékom v　prvom rade Boha (Sk. 17:22-31).

Nasledujúci verš hovorí: „Lebo každý, kto bude vzývať („epikalesóntai“) meno Pánovo, bude zachránený“(Rim. 10:13). Tento verš je citátom zo slov proroka Joela 2:32, takže Pavol tu Pánom myslel jednoznačne Jahveho. Jedná sa o　posledný čas, kedy bude Boh bojovať v　poslednej bitke proti spurnému ľudstvu. Podľa proroka Izaiáša Jahveh prikáže, aby bol privedený „každý, kto je nazvaný podľa môjho mena a　koho som stvoril pre svoju slávu,“(Iz. 43:7a). Takže Boží ľud nebude len vyslovovať jeho meno, ale budú aj nazvaní podľa jeho mena. Ak to zoberieme doslovne, tak Božie meno v　názve majú podľa mojich vedomostí v　súčasnosti iba 4 spoločenstvá. Vráťme sa však späť k　veršom z listu Rimanom.

Keďže Pavol písal tieto tri verše v　súvislosti, môžeme vedieť, že aj nasledujúci verš hovorí o　vzývaní toho istého Pána, ako predošlí. „Lenže ako budú vzývať („epikalesóntai“) toho, v　ktorého neuverili?“(Rim. 10:14). Tým Pánom je samozrejme opäť Jahveh, veď jeho meno má byť menované, teda oznamované ľuďom, ako hovoril aj apoštol Jakub, keď citoval proroka Ámosa 9:11-12: „ aby hľadali Pána (Jahveho) tí, čo z　ľudí ostali, a　všetky národy, nad ktorými sa vzývalo („epikekletai“) moje meno, hovorí Pán, čo robí toto známym od vekov“(Sk. 15:17b). Vzývanie Božieho mena tu rovnako, ako aj v　predošlých prípadoch, ktoré sme preskúmali neznamená modlitbu, ani inú formu uctievania. Už to, že bolo vzývané, teda vyslovované nad národmi, nám ukazuje, že sa jedná vlastne o　oznamovanie Božieho mena. Ľudia z　tých národov mali aj na základe poznania Božieho mena rozpoznať, kto je pravý Boh.

Niektorí z　veriacich v　trojicu sa pokúšajú dokázať že vzývanie je modlitbou zo starého zákona. Hebrejský ekvivalent slova epikaleó je „NIQRA´“, použitý tiež v　Ámosovom proroctve, z　ktorého citoval Jakub. Znamená však presne to isté, čo aj grécke epikaleó, teda nazývanie, vyslovovanie mena: „...i budú nazývaní („NIQRA´“) mojim menom, je výrok Hospodina, ktorý to činí“(Am. 9:12 Čes. ekum. pr.). Použitie tohto slova na iných miestach to len potvrdzuje: 2. Sam. 20:1; 1.Kr. 8:43; 1. Par. 13:6; 2. Par. 6:33; 7:14; Neh. 13:1; Žalm 80:19; Iz. 63:19; Jer. 4:20; 7:10,11,14,30; 14:9; 15:6;25:29; 32:34; 34:15; 44:26; Dan 9:18,19; 10:1. Veriaci v　trojicu obvykle citujú z　 prekladu J. Roháčka Žalm 50:15: „A vzývaj („UQARA´“) ma v　deň súženia, vytrhnem ťa a　budeš ma oslavovať“. Hebrejské slovo, ktoré je tu preložené ako „vzývaj“ má síce rovnaký koreň so slovom použitým v Ámosovi 9:12, no jemná odlišnosť je vyjadrená aj vo viacerých　prekladoch, kde je slovo „UQARA´“ prekladané vo význame volať, vyhlasovať. Slovami: „call upon me“ – „volaj na mňa“ to prekladajú takmer všetky anglické a　americké preklady. Podobne je to aj s　textom z　Jeremiáša 29:12. ,

Niektorí tiež citujú Žalm 138:3 z Kralickej Biblie, kde je QARA´ preložené ako vzývať: „V ktorýkoľvek deň som ťa vzýval, vypočul si ma a　obdaril si silou moju dušu“. V　preklade J. Roháčka je však　v tomto verši slovo „QARA´“ preložené vo význame „volal“, ako aj vo väčšine textov, kde sa vyskytuje tento výraz.

O　perzskom kráľovi Cýrovi povedal Boh: „Zobudím muža od severu a　príde od východu slnka, ktorý bude vzývať („JIQRA´“) moje meno...“(Iz. 41:25a pr. J.R.). V　súvislosti s　Cýrom však nie je nikde v　Biblii napísané, že by Boha Jahveho uctieval, alebo sa mu modlil. Cýros teda mohol vzývať Boha, a　pri tom ho nemusel uctievať. Hebrejské slovo JIQRA´ je použité aj v　Joelovom proroctve: „Vtedy každý, kto vzýva („JIQRA´“) Jahveho meno, bude zachránený“(Joel 3:5a Jeruz. B.). Presne to isté slovo potom používa prorok Izaiáš, keď opisuje Jahveho zámer: „A svojich služobníkov nazve („JIQRA´“) iným menom,“(Iz. 65:15 pr. J.R.). Väčšina prekladov prekladá v Joelovi 2:32 (3:5a) slovo JIQRA´ ako vzývanie, čo je bez pochyby správne. No možno aj v　dôsledku učenia o　trojici už toto isté hebrejské slovo v　Izaiášovi 65:15 neprekladá ako vzývanie zrejme nikto. Tí čo veria v　trojicu obvykle nechcú priznať, že vzývanie je iba nazývaním a　ako sme mali možnosť práve vidieť, môže byť použité ako pri Bohu, tak aj pri ľuďoch.

Preto aj zo starozákonných kníh môžeme skonštatovať to isté, že vzývanie nie je uctievanie a　nie je to ani modlitba, hoci v　modlitbe mohlo byť napríklad Božie meno vzývané. Takže ak niekto v　období Sz vzýval Boha, znamenalo to, že spomínal, vyslovoval, alebo jednoducho bral do úst jeho meno. Toto samozrejme mohol niekto robiť aj v　modlitbe, no vzývanie modlitbou ani uctievaním nebolo. Inak by sme museli uznať, že Boh bude svojich služobníkov uctievať iným menom (Izaiáš 65:15), čo je nemysliteľné.

Hebrejské, teda rovnako ako aj grécke Písma vydávajú súhlasne svedectvo o　jedinom pravom Bohu, o　jeho jedinečnom postavení Panovníka (Najvyššieho Boha), ktorý jediný má byť uctievaný a　tiež o　jeho jedinečnom Synovi, ako bytosti, ktorá je mu najbližšia. Nič však nenasvedčuje, že by si boli rovní, alebo tvorili jedného Boha vo viacerých osobách. Učenie o　trojici teda nie je pravdou o Bohu, ale stojí už po celé storočia, ako opozícia voči pravde. Bolo dôkladne pripravené, aby malo moc zviesť. Tí však, ktorí sú z　pravdy obstoja.

　Slovo na záver

     Možno sa niektorí pýtajú, prečo som si dal s　tým toľkú prácu. Bola to túžba urobiť pravdu známou. Mojím prianím je, aby sa začala reforma tam, kde zatiaľ víťazí trojičná dogma. Aby ľudia začali premýšľať a　túžba po pravde bola v　nich silnejšia, ako strach z　pekla, ktorým obvykle veriaci v trojicu strašia. Neponúkam vám prosperitu ani slávu. Ak začnete uvažovať a　robiť kroky týmto smerom, bude to skôr nenávisť zo strany náboženských ľudí, ktorá vás zrejme neminie. Pre pravdu bol nenávidený náš Pán, tiež jeho nasledovníci, a　tak budú aj tí, ktorí sa dnes pre ňu rozhodnú. Z　celého srdca vám prajem, aby ste sa rozhodli nasledovať cestu pravdy, aj keď je oveľa viac tých, ktorí vyznávajú trojicu. Nehľaďte na ich počty, ale na to čo je napísané. Oni sa pominú, ale Božie slovo nie. Ak sa rozhodnete pre pravdu, postavíte sa tým proti úhlavnému Božiemu nepriateľovi satanovi. Ten bude proti vám štvať, koho len bude môcť, ale nebojte sa ho, môže vám urobiť len to, čo mu Boh dovolí (Job 1:12; 2:6).

Budete prekvapení čoho budú schopní robiť proti vám ľudia, ktorí si hovoria, že sú znovuzrodení. Pravda je úžasná v　tom, že odhalí všetkých , ktorí nie sú úprimní, odhalí každú pretvárku a　lesť. Pravda vás môže vyslobodiť aj z　nesprávnych predstáv o　ľuďoch, ktorých považujete za svojich priateľov. Pán Ježiš povedal: „Každý kto je z pravdy počuje môj hlas“(Ján 18:37b). Verím, že tí ktorí to majú rozpoznať, to rozpoznajú. Láska sa tiež spolu raduje pravde (1. Kor. 13:6). A　tak tí, ktorí si myslia, že majú lásku, nech ju majú aj k　pravde (2. Tes. 2:10).