Koho by sme mali uctievať a ku komu sa modliť?

Zástancovia trojice sa snažia dokázať rovnosť Ježiša Krista s Bohom Otcom aj tým, že sa niektorí ľudia klaňali Ježišovi Kristovi: „A hľa prišiel k　nemu malomocný, poklonil sa mu a　povedal...“(Mat. 8:2). „Kým im toto rozprával, hľa, prišiel istý predstavený sinagógy, poklonil sa mu a　povedal...“( Mat. 9:18) „Tu pristúpila matka synov Zebedea so svojimi synmi, klaňala sa a　čosi od neho žiadala“(Mat. 20:20). Anjel v　Zjavení hovoril Jánovi, že sa má klaňať (iba) Bohu (Zj. 19:10; 22:9), a　tak zástancovia trojice z　toho vyvodzujú, že Ježiš Kristus je taký istý Boh, ako je Bohom jeho Otec. To by však už mali dvoch Bohov, a　tak aby sa vykrútili z　toho, že veria v　dvoch, alebo troch Bohov, vysvetľujú to, ako som už prv spomenul učením o　trojjedinosti, že je predsa len jeden Boh, ale v　troch osobách.

Preskúmajme však túto tému podrobnejšie, aby sme zistili, ako tomu rozumieť. Na vyjadrenie klaňania sa je použité v　gréckych Písmach slovo „proskineo“ a　v　hebrejských „HIŠTA- CHAWAH“. Tak jednoduché ako si to zástancovia trojice predstavujú to nie je, pretože klaňanie bolo preukazované aj anjelom a　ľuďom: „A dvaja anjeli prišli do Sodomy večer. A　Lot sedel v　bráne Sodomy. A　Lot uvidiac ich vstal a　išiel im oproti a　poklonil sa tvárou k　zemi“(1. Moj. 19:1 pr. J.R.). Týmto istým anjelom, keď boli ešte traja sa klaňal aj Abrahám (1. Moj. 18:2), pričom ani jeden z　nich neupozornil Abraháma ani Lóta, ako upozornil anjel apoštola Jána v Zjavení (Zj. 19:10; 22:9). Ďalej „Abrahám sa poklonil ľudu zeme, synom Hetovým“(1. Moj. 23:7,12 pr. J.R.), Jakob sa Ezavovi klaňal dokonca sedemkrát po sebe (1. Moj. 33:3) a　synovia prorokov sa poklonili Elizeovi (2. Kráľ. 2:15). V　časoch izraelských kráľov bolo zrejme bežným zvykom klaňať sa kráľovi: „A keď vošiel (prorok Nátan) pred kráľa, klaňal sa kráľovi svojou tvárou až k　zemi“(1. Kráľ. 1:23b). „Vtedy sa sklonila Bat-šeba tvárou a　poklonila sa kráľovi“(1. Kráľ. 1:31). k　zemiTiež Jozefovi bratia, keď bol Jozef v　Egypte správcom a　podávali mu správu o　ich otcovi „povedali: Dobre sa má tvoj služobník, náš otec, ešte žije a　skloniac hlavu klaňali sa mu“(1. Moj. 43:28 pr. J.R.). Ak by niekto bazíroval na presných tvaroch hebrejských slov, tak tu je použitý presne ten istý tvar „WAYYIŠTA-CHAWWU“ (v Biblii sa vyskytuje iba 2x) ako aj v　Nehemiášovi, kde sa to však týka jednoznačne Boha: „A Ezdráš dobrorečil Jahvemu, tomu veľkému Bohu a　všetok ľud povedal: „Amen, amen!“ S　pozdvihnutím svojich rúk. Vtedy sa vrhli tvárou k　zemi a　klaňali sa Jahvemu“(Neh. 8:6). Rozlúštenie tohto zdanlivého problému teda nebude v　tom, aký tvar hebrejského výrazu pre klaňanie je v　jednotlivých veršoch použitý, pretože koreň týchto slov je zhodný. V　1. Paralipomenon 29:20 izraelský ľud dokonca „skloniac hlavy klaňali sa Jahvemu i　kráľovi.“ Kráľ predsa nemohol byť hodný takej poklony, ako Najvyšší Boh Jahveh. Ako to teda je? Skôr ako si zodpovieme na túto otázku, je treba spomenúť, že aj z Novej zmluvy to vyplýva podobne. Výraz „proskineo“ „klaňať sa“ je použitý pri klaňaní sa Bohu (1. Kor. 14:25; ), Ježišovi Kristovi (Ján 9:38) a　tiež ľuďom (Mat. 18:26; Zj. 3:9). Riešenie teda nie je v　tom, ako sa komu klaňali, či len sklonili hlavu, alebo padli až na kolená. K　vyriešeniu tohto zdanlivého problému nám pomôže to, čo povedal Samuel Izaimu, keď mal pomazať jedného z　jeho synov za kráľa: „človek hľadí na to čo je pred očami, ale Jahveh hľadí na srdce“(1. Sam. 16:7b). Je teda dôležité čo má človek, ktorý sa klania v　srdci. Inými slovami za koho považuje toho, komu poklonu preukazuje. Ak by izraelský ľud považoval kráľa za Boha v　tom istom zmysle, ako je Bohom Jahveh, určite by im dal Jahveh na vedomie, že nemajú správny postoj. Podobne anjeli, ktorí prišli k　Lótovi vedeli, že sa im Lót poklonil, ako hosťom a　nie ako Bohu. V　podobnom zmysle sa im klaňal aj Abrahám, ako hosťom, alebo Božím poslom (1. Moj. 18:2). Anjeli ich nemuseli upozorniť, ako upozornil anjel Jána v　Zjavení 19:10, kde si Ján po slovách anjela: „Toto sú pravdivé slová Božie!“(Zj. 19:9) zrejme skutočne myslel, že ten, čo to povedal, je sám Boh. Anjel však dôvod jeho klaňania rozpoznal a　vystríhal ho, aby to nerobil, ale klaňal sa Bohu. Inými slovami v　takomto zmysle (ako Bohu), je dovolené klaňať sa skutočne iba jedinému Bohu. Anjel veľmi dobre vedel, komu primát Všemohúceho Boha náleží. Nátan aj Batšeba sa klaňali Dávidovi ako kráľovi (1. Kráľ. 1:23-31). Synovia prorokov sa klaňali Elizeovi, ako prorokovi nastupujúcom po Eliášovi v　moci Eliášovho Ducha (2. Kráľ. 2:15). Správca s　Ježišovho podobenstva sa klaňal tomu, komu bol dlžníkom, ako svojmu Pánovi (Mat. 18:26). Falošní Židia zo Zjavenia 3:9 mali byť prinútení pokloniť sa kresťanom vo Filadelfii až k　nohám, ako potvrdenie pre týchto kresťanov, že si ich Pán zamiloval. V　podobnom zmysle sa mali klaňať Izraelskému ľudu synovia tých, ktorí ich trápili (Iz. 60:14). Nič z　toho však nebolo uctievaním. Ježišovi Kristovi sa ľudia klaňali ako tomu, ktorý je od Boha poslaný Mesiáš - Syn Dávidov (Mat. 15:22-25). Matka Synov Zebedeových sa mu poklonila (Mat. 20:20), ako budúcemu kráľovi keď povedala: „Povedz, aby títo dvaja moji synovia sedeli v　tvojom kráľovstve jeden po tvojej pravici a　druhý po tvojej ľavici“(Mat. 20:21). Učeníci sa mu klaňali ako Božiemu Synovi, keď po tom, ako Pán Ježiš utíšil vietor na mori: „klaňali sa mu a　hovorili: „Naozaj si Syn Boží“(Mat. 14:33). Pán Ježiš sa však klaňal svojmu Otcovi ako Bohu, keď vysvetľoval Samaritánke: „Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte, my sa klaniame tomu, čo poznáme, lebo spása je zo Židov. Ale prichádza hodina, ba je už tu, keď praví modlitebníci (doslovne klaňatelia), budú sa klaňať Otcovi v　duchu a　pravde. Veď aj Otec si hľadá takýchto modlitebníkov (dosl. klaňatelov). Boh je Duch a　tí, čo sa mu klaňajú, musia sa klaňať v　duchu a pravde“(Ján 4:22-24). Komu sa teda Pán Ježiš klaňal? No podľa citovaného textu Bohu Otcovi v　duchu a　pravde. Komu sa máme klaňať (modliť) my? Ak sme praví modlitebníci, tak presne tomu, komu sa klaňal (modlil) aj náš Pán. Aké klaňanie žiadal od Pána Ježiša satan? Povedal Ježišovi: „Dám ti všetku túto moc a　slávu tých kráľovstiev, lebo som ju dostal, a　dám ju komu chcem. Ak sa mi budeš klaňať, všetka bude tvoja“(Luk. 4:6). Kto mal urobiť Syna Božieho kráľom? No predsa jeho Otec Boh (Dan. 7:13-14;). Satan sa teda postavil do úlohy Boha a　žiadal, aby sa mu Pán Ježiš poklonil, ako Bohu. Pozorne si však všimnime odpoveď Pána Ježiša: „Napísané je: „Pánu (Jahvemu) Bohu sa budeš klaňať a　iba jemu budeš svätoslúžiť“(Luk. 4:8). Pán Ježiš citoval z　5. Mojžišovej 6:13, kde je klaňanie v　zmysle báť sa Boha: „Jahveho svojho Boha sa budeš báť...“ a　tak klaňanie sa Jahvemu ako Bohu, je prejavom, toho najväčšieho rešpektu. Spomínate si prečo Boh vypočul modlitby Pána Ježiša? List Židom hovorí, že „...bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť“(Žid. 5:7b). Z　toho vidíme, že Pán Ježiš mal pred Jahvem rešpekt, ako pred Bohom, klaňal sa mu teda ako Bohu. Komu inému sa máme ešte takto klaňať? Žalm 86:10 opisuje Jahveho takto: „Lebo ty si veľký a　činíš divy, ty jediný si Boh.“ Všetky tri texty, ktoré citoval Pán Ježiš satanovi boli napísané pre ľudí, takže ľudia sa majú klaňať tak, ako Pán Ježiš, jedinému Bohu.

Komu sa klaňajú anjeli? „Ty si ó Jahveh, sám jediný! Ty si učinil nebesia, nebesia nebies a　všetko ich vojsko, zem a　všetko, čo je na nej, moria a　všetko, čo je v　nich a　ty dávaš tomu všetkému život a　vojsko nebies tebe sa klania. Ty si Jahveh tým Bohom, ktorý si vyvolil Abrama...“(Neh. 9:6,7a). Prvá veta je veľmi dôležitá, pretože anjeli sa takto, ako Bohu, klaňajú iba jedinému a　tým je Jahveh. Je síce pravda, že predľudský Kristus sa podieľal na stvorení s　ním, ale hlavným stvoriteľom bol Jahveh. O　Múdrosti (predľudskom Kristovi) sa píše: „bola som remeselníkom v　diele popri ňom (Jer. B. „po jeho boku“)“(Prísl. 8:30). Ale ako potom máme chápať slová z　listu Židom 1:6, kde sa anjeli majú klaňať Synovi? „A keď opäť uvedie prvorodeného na obývanú zem hovorí: „A nech sa mu klaňajú všetci anjeli Boží.“ Z　1. kapitoly listu Židom môžeme veľmi ľahko zistiť, na čo je pri porovnávaní Ježiša Krista s　anjelmi kladený dôraz. Už v　úvode je napísané, že Boh „na sklonku týchto dní k　nám prehovoril v　Synovi“(Žid. 1:1). Ďalej: „Veď ktorému anjelovi kedy povedal on: Syn môj si ty, ja som ťa dnes splodil!? A　zasa: Ja mu budem otcom a　on mi bude synom. Potom ešte v　8. verši: „A　však o　Synovi hovorí: Tvoj trón je Božím na veky vekov.“ Dôraz je položený na Ježiša Krista, ako na Božieho Syna, ktorý mal už v　nebi pred anjelmi prednosť v　tom, že bol medzi nimi prvorodený. Ďalší rozdiel je v　tom, že iba Ježiša Krista Boh splodil aj ako človeka, keď preniesol jeho existenciu do tela izraelskej ženy – Márie. Iba on sa stal aj v　tomto zmysle Synom Božím a　dostal toto najdôležitejšie poverenie. Z　toho potom vyplýva aj ďalšia skutočnosť, on bude mať aj omnoho vyššie postavenie od iných anjelov. Bude pre nich všetkých autoritou. Preto sa mu majú anjeli klaňať ako Synovi Božiemu, ktorý je vo viacerých ohľadoch jedinečný. Za pozornosť stojí aj to, kedy sa mu majú klaňať: „keď opäť (znovu) uvedie prvorodeného na obývanú zem.“ Je to vtedy, keď sa Syn tejto vlády a　moci ujíma. Anjeli majú dať sklonením sa pred ním najavo, že sa všetci tejto Bohom ustanovenej autorite podriaďujú. Neklaňajú sa mu teda ako Bohu, ale ako tomu, ktorého Boh dosadil na trón.

Niektorí zo zástancov trojice sa snažia v　tejto súvislosti poukázať, že text z　listu Židom 1:6 je citátom zo Žalmu 97:7, kde sa majú bohovia klaňať Najvyššiemu Bohu. Kto sú tí bohovia? Aby sme tomu mohli správne porozumieť, musíme sa pozrieť na ten text bližšie: „Nech sa hanbia všetci, ktorí slúžia rytine, ktorí sa chvália modlami! Klaňajte sa mu všetci bohovia!“(Žalm 97:7 preklad J. Roháček). Ide tu s najväčšou　pravdepodobnosťou o　pokorenie modlárskych bohov pred Najvyšším Bohom, vládcom celej zeme, čo potvrdzuje aj ďalší verš: Lebo ty Jahveh si ten Najvyšší nad celou zemou, veľmi si vyvýšený nad všetkých bohov“(Žalm 97:9). Ani jeden z　bohov, ktorých si ľudia zobrazujú sa nemôže rovnať pravému Bohu, ten je Najvyšší nad všetkými, čo budú musieť uznať nakoniec všetci. Za modlárskymi bohmi môžu stáť padlí anjeli, ktorí však budú na koniec všetci pokorení. Môžeme teda dosť zreteľne vidieť, že v Žalme 97:7 je klaňanie sa Bohu v　úplne inej súvislosti, ako v liste Židom 1:6, kde sa majú klaňať anjeli Božiemu prvorodenému Synovi. Syna dosadil na trón Otec, takže anjeli svojou poklonou Synovi dávajú najavo, že sa podriaďujú Božiemu rozhodnutiu. A to je v　súlade aj s　tým, čo napísal Pavol Filipanom: „Preto ho aj Boh prevysoko povýšil a　daroval mu meno, ktoré je nad každé meno, aby sa v　mene Ježiša skláňalo každé koleno bytostí nebeských, pozemských a　podzemských a　každý jazyk aby vyznával, že Ježiš Kristus je Pán, na slávu Boha Otca“(Fil. 2:9-11). Sklonenie sa v mene Ježiša Krista, v　konečnom dôsledku oslávi toho Najvyššieho Boha, ktorým je Otec. Jemu patrí najvyššia pocta, veď iba jemu jedinému je možné klaňať sa ako Bohu, čo je jediný spôsob uctievania. Iné postoje srdca pri klaňaní sa uctievaním nie sú. Klaňanie sa s　postojom srdca ako Bohu, komukoľvek inému, ako jedinému pravému Bohu - Otcovi Ježiša Krista by bolo prestúpením 1. prikázania (2. Moj. 20:5). Pán Ježiš si nikdy nenárokoval, aby sa mu klaňali ako Bohu. Vedel presne, aké je jeho postavenie pred Bohom a　nikdy neprekročil hranice, ktoré mu Boh stanovil (Ján 6:15, 38; 12:49).

Niektorí zo zástancov trojice sa odvolávajú na Zjavenie 5:13-14, kde Ján počul všetko tvorstvo volať: „Tomu, ktorý sedí na tróne, a　Baránkovi dobrorečenie, česť, sláva i　sila na veky vekov!“ Nato štyri živé bytosti volali: „Amen!“ A　starší padli a　klaňali sa.“ Komu sa títo starší klaňali? Veriaci v　trojicu obvykle tvrdia, že rovnako Bohu , ako aj Baránkovi. Pozrime sa však čo tomu predchádzalo. Ešte v　4. kapitole štyri živé bytosti neustále volali dňom i nocou: „Svätý, Svätý, Svätý Pán Boh Všemohúci, ktorý bol, ktorý je a　ktorý príde!“ A　kedykoľvek tie živé bytosti vzdajú slávu, česť a　vďaku („eucharistian“) tomu, ktorý sedí na tróne, živému na veky vekov, padá tých dvadsaťštyri starších pred tým, ktorý sedí na tróne, klaňajú sa tomu, ktorý žije na veky vekov...“(Zj. 4:8b-10 pr. NT). Dovtedy, kým neprichádza na scénu Jánovho videnia Baránok je neprestajne vzdávaná česť a　sláva Všemohúcemu Bohu a　samozrejme starší sa mu klaňajú, ako Bohu, ktorý žije na veky vekov, čo je bez pochybností uctievanie. Môžeme teda veľmi reálne predpokladať, že v Zjavení 5:14 sa starší klaňali tomu istému, Všemohúcemu Bohu. Napokon aj anjel Jánovi doporučil klaňať sa len Bohu (Zj. 19:10; 22:9). Za pozornosť stojí všimnúť si, že Bohu vzdávajú na rozdiel od Baránka aj vďaku („eucharistian“). Zjavenie 5:14 by však bolo možné pochopiť aj v　súlade s　1. Paralipomenon 29:20, kde sa ľud klaňal Jahvemu i　kráľovi. Jahvemu sa klaňali ako Bohu a　kráľovi ako kráľovi. Ježišovi Kristovi by sa potom klaňali ako Baránkovi (teda tomu, kto sa obetoval) a　nie ako Bohu, ale podľa iných miest v　Zjavení sa skôr zdá, že klaňanie v　tejto knihe patrí výlučne Bohu. Všimnime si aj to, čo sa stalo, keď sa objavil na scéne Baránok: „Tu pristúpil a　vzal (knihu) z　pravice toho, ktorý sedel na tróne. A　ako vzal knihu, štyri živé bytosti a　dvadsiati štyria starší padli pred Baránkom“(Zj. 5:7-8a). Z　textu je jasné, že Baránok je postavením nižší, ako sediaci na tróne a　dostáva knihu, ako ocenenie od Najvyššieho, pretože splnil úlohu, ktorú mu Najvyšší dal. Niečo podobné už videl aj prorok Daniel (Dan. 7:13-14). Klaňali sa starší aj Baránkovi? Zrejme nie, pretože Ján to tu neuvádza, ale uvádza, že mu spievali novú pieseň: „Hoden si vziať knihu a　otvoriť jej pečate, lebo si bol zabitý a　svojou krvou si Bohu vykúpil (ľudí) z　každého kmeňa a jazyka, ľudu a　národa“(Zj. 5:9). Čo teda znamená, že starší padli pred Baránkom? Podľa kontextu môžeme vidieť, že to bolo uznanie Baránka ako toho, ktorý jediný je hodný vziať knihu z　pravice sediaceho na tróne. Ani v　piesni starší nevyznávajú, že by bol Baránok samotným Bohom, ale spievajú prečo je hoden vziať tú knihu, pretože svojou smrťou vykúpil Bohu ľudí. Patrí mu sláva a　česť pretože urobil Bohu službu a　nie že by bol sám Bohom. Starší spievali: „A urobil si ich (ľudí) nášmu Bohu kráľmi a　kňazmi a　budú kraľovať nad zemou“(Zj. 5:10 pr. NT). Z　toho môžeme vidieť, že starší majú svojho Boha a　tomuto istému Bohu slúži aj Baránok. Je teda veľký predpoklad, že sa starší klaňajú, alebo preukazujú uctievanie vždy tomu istému, Všemohúcemu Bohu. Potvrdzujú to aj iné verše zo Zjavenia: „A všetci anjeli stáli okolo trónu a　okolo starších a　štyroch živých bytostí, padli na tvár pred trónom, klaňali sa Bohu a　hovorili: „Amen! Dobrorečenie a　sláva a　múdrosť, vďaka („eucharistian“), česť, moc a　sila Bohu nášmu na veky vekov! Amen!“(Zj. 7:11-12) Z　kontextu vieme, že v　blízkosti trónu bol aj Baránok, pretože veľký zástup vykúpených z　každého národa, kmeňa, ľudu a　jazyka „stáli pred trónom a　pred Baránkom...“(Zj. 7:9). Neklaňali sa však Baránkovi, ale Bohu. Ak by bol Baránok hoden uctievania, museli by sa mu klaňať ako Bohu vždy, keď bol prítomný. Nič také však Ján neopísal, ale čo sa týka klaňania, aj v　ďalších textoch Zjavenia nachádzame to isté: „Vtedy dvadsiatištyria starší, ktorí sedia na svojich trónoch pred Bohom, padli na tvár, klaňali sa Bohu a　volali: „Vďaky ti vzdávame, Pane Bože Všemohúci, ktorý si a　ktorý si bol, že si sa ujal svojej veľkej moci a　kraľovania!“(Zj. 11:16-17 pr. NT). Tieto verše sa pritom vzťahujú na čas, keď Boh dosadil svojho Syna za kráľa. Starší sa však klaňajú Bohu a　nie jeho Synovi.

Ďalší text hovorí: „Bojte sa Boha a　vzdávajte mu česť, lebo prišla hodina jeho súdu! Klaňajte sa tomu, ktorý utvoril nebo i　zem, more i　pramene vôd!“(Zj. 14:7) Ľudia sa majú klaňať tomu, ktorého sa majú aj báť. Uctievanie patrí tomu, pred kým máme ten najväčší rešpekt a　príkladom nám je aj Pán Ježiš, ktorý „bol vypočutý, pre svoju bohabojnosť (zbožnú bázeň)“(Žid. 5:7).

Ďalší text hovorí o　tom, ako ľudia, ktorí zvíťazili nad šelmou, spievajú pieseň Mojžiša a　Baránka, hovoriac: „Veľké a　predivné sú tvoje skutky, Pane Bože Všemohúci! Spravodlivé a　pravdivé sú tvoje cesty, Kráľ národov! Kto by sa ťa nebál, Pane, a　neoslavoval tvoje meno? Áno len ty si Svätý! A　prídu všetky národy a　budú sa klaňať pred tebou, že sa zjavili tvoje spravodlivé súdy!“(Zj. 15:3b-4) Národy sa budú klaňať Bohu, ako tomu najvyššiemu sudcovi. Iba on môže zveriť súd svojmu Synovi. Iba on, Boh, je Svätý, a　to spôsobom, ktorý musí spôsobiť bázeň u　všetkých. Tieto pravdy vyznával aj Baránok, keďže to je aj jeho pieseň. Svätosť Božieho Syna - Baránka je odvodená od Otcovej, pretože ho „...Otec posvätil a poslal na svet“ (Ján 10:36). Preto klaňanie v　zmysle uctievania patrí iba Všemohúcemu Bohu.

Ďalší verš o　klaňaní v　Zjavení Jána, ktorý chcem spomenúť je vlastne ukážkou toho, komu je vzdávaná najvyššia pocta, za spravodlivé súdy vykonávané na bezbožných ľuďoch žijúcich na zemi. „Tu dvadsiati štyria starší a　štyri živé bytosti padli, klaňali sa Bohu, ktorý sedí na tróne, a　volali: „Amen. Halelujah!“(Zj. 19:4-5) Vieme, že na všetkých Božích súdoch sa aktívne zúčastňuje aj Ježiš Kristus ako vodca anjelov, no starší a　štyri živé bytosti sa klaňajú iba Bohu. Pozoruhodný v　tejto súvislosti je aj nasledujúci verš: „A　od trónu zaznel hlas: „Chváľte nášho Boha všetci jeho otroci, a　vy, ktorí sa ho bojíte, malí i　veľkí!“(Zj. 19:5) Čo myslíte komu patril ten hlas? Osobne pokladám za dosť pravdepodobné, že Baránkovi, ktorí bol v　blízkosti trónu (Zj. 5:6). Nikto zo　starších ani štyroch živých bytostí to zrejme nebol, pretože tí volali: „Amen. Halelujah!“ To by samozrejme potvrdzovalo, že Baránok pokladal Všemohúceho za svojho Boha a　hoci bol v　blízkosti trónu, uctievanie je preukazované iba Bohu. Na záver teda môžeme povedať, že niet dôvodu prečo by anjeli, dvadsiati štyria starší a štyri živé bytosti mali vzdávať najvyššiu úctu niekomu, kto Najvyšším nie je. Texty, ktoré sme si ukázali potvrdzujú, že sa všetky bytosti v　okolí trónu vždy klaňali Bohu. Zjavenie Jána je tak v　súlade s　celou Bibliou, Baránkovi je vzdávaná česť a　sláva za to, čo vykonal (Zj. 5:9-10) a　Bohu uctievanie preto, kým je (Zj. 15:3-4). Je presne tým, kým povedal, že bude. A　to je vlastne aj podstata jeho mena Jahveh, čo sme si už prv vysvetlili. Pred Baránkom padli starší iba raz a　nie je z　textu jasné, či ide o　klaňanie. No klaňanie Bohu, čo je vlastne uctievanie, ako sme videli z　viacerých textov prebieha neustále, pretože Boh neustále dokazuje, že je tým, čím povedal, že bude.

Vráťme sa však ešte k　tomu, čo odpovedal Pán Ježiš satanovi, keď mu ponúkal všetky kráľovstvá sveta, ak sa mu pokloní: „Lebo je napísané: „Pánu (Jahvemu) Bohu svojmu sa budeš klaňať a　iba jemu budeš svätoslúžiť“(Mat. 4:10). Prvú časť verša o　klaňaní sa Bohu sme si už vysvetlili, veľmi podstatná je aj druhá časť o　svätoslužbe, ktorú je možné konať jedine Bohu. Čo vlastne táto služba znamená? Ak by sa Pán Ježiš satanovi poklonil ako Bohu, znamenalo by to, že by mu musel od tej chvíle slúžiť. Pán Ježiš to dobre vedel, a　preto odcitoval vo svojej odpovedi aj túto časť. V　gréčtine je tu použité slovo „latreuó“, ktoré nie je jediným slovom používaným v　koiné gréčtine na vyjadrenie služby. Je však jediné, ktoré je použité na vyjadrenie takej služby Bohu, ktorú by sme mali chápať ako uctievanie. Je preto správne prekladať „latreó“ ako svätoslužbu. Podľa slov Pána Ježiša je možné svätoslužbu preukazovať jedine Bohu. Ak sa pozrieme na všetky miesta (je ich 26), kde je toto slovo v　Novej zmluve použité zistíme, že to čo odpovedal Pán Ježiš satanovi naozaj vystihuje skutočnosť. Svätoslužbu Boží služobníci preukazovali výhradne Bohu. Niektorí z veriacich v　trojicu sa snažia aj tu pravdu prekrúcať a　tvrdia, že keď Pán Ježiš povedal „iba Bohu“, myslel tým trojjediného Boha, teda aj seba. Prv som už vysvetlil, že slová, ktoré Pán Ježiš citoval, boli napísané pre ľudí, aby ich zachovávali. A　tak ten, ktorý sa sám klaňal Bohu (Ján 4:22), modlil sa k　nemu (Mat. 14:23; Mar. 1:35; Luk. 6:12; 3:21; 5:16; Žid. 5:7) a　tak mu svätoslúžil, logicky nemohol byť zároveň aj tým, ktorému boli tie modlitby adresované.

Svätoslužbu je možné konať iba tomu, kto jediný je svätý (Zj. 15:4), Bohu Všemohúcemu (Zj. 15:3). Pozrime sa na niekoľko miest, kde je slovo „latreuó“ použité.

Štefan keď rozprával o　východe Izraela z　Egypta povedal: „A národ, ktorému budú otročiť, ja budem súdiť – hovoril Boh – a　potom vyjdú a　budú mi svätoslúžiť (latreusousin) na tomto mieste“(Sk. 7:7). Svätoslužba nespočívala len v uctievaní Jahveho v　svätostánku, ale aj v　každodennom živote.

Keď mala loď, ktorou sa plavil apoštol Pavol stroskotať, Pavol im povedal: „ani jeden z　vás nepríde o　život, okrem lode. Lebo túto noc sa mi zjavil anjel toho Boha, ktorému svätoslúžim (latreuón),“(Sk. 27:22b-23). Pavol konal svätú službu Bohu, ktorému jedinému to podľa slov Pána Ježiša patrí.

Na inom mieste hovoril, že „podľa tej cesty, ktorú volajú sektou svätoslúžim („latreuó“) Bohu svojich otcov“(Sk. 24:14). Tou cestou bol Kristus (Ján 14:6), no jemu Pavol nekonal svätoslužbu, ale podľa Kristovho vzoru svätoslúžil Bohu.

V　liste Židom je napísané, že „...krv Krista, ktorý skrze večného Ducha sám seba bezúhonného priniesol (za obeť) Bohu, očistí vaše svedomie od mŕtvych činov na konanie svätej služby živému Bohu (latreuein)“(Žid. 9:14 pr.M.Pavlík). Z　tohto môžeme vidieť, že svätoslužba nie je obyčajná služba, pretože k　tomu, aby sme ju mohli Bohu konať, musíme mať očistené svedomie.

Svätoslužbu tiež nie je možné konať bez Ducha svätého, ktorý nás uvádza do každej pravdy. Pavol o　tom napísal: „Veď my sme obriezka, čo prostredníctvom Ducha Božieho konáme svätú slúžbu (latreuontes)“(Fil. 3:3 pr. NT). Podľa iného Pavlovho listu máme svätoslužbu　konať Bohu na základe zdravého rozumu (logiky): „...ako svoju rozumnú (logiken) bohoslužbu (latreían)“(Rim. 12:1 pr. NT). V preklade B. Košu je preložené grécke „latreían“ ako bohoslužbu čo je veľmi výstižné, pretože to potvrdzuje, že svätoslužba patrí Bohu.

Ďalej „Preto keď prijímame neotrasiteľné kráľovstvo, majme milosť, prostredníctvom ktorej svätoslúžime (latreuómen) Bohu podľa jeho ľúbosti s　bohabojnou úctou (eulabeías) a　bázňou. Lebo aj náš Boh je oheň stravujúci“(Žid. 12:28-29). Svätoslužbu môžeme konať iba ak prijímame zvesť o　Božom kráľovstve a　to skrze milosť, ktorú nám Boh udelil. Musíme ju však konať v　bohabojnosti, alebo inak preložené so zbožnou úctou. Grécke slovo „eulabeías“, ktoré je tu použité sa nachádza v　Novej zmluve okrem tohto miesta už iba raz a　tam je to vztiahnuté na Pána Ježiša, ktorý „...prinášal úpenlivé prosby a　modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti, a　bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť (eulabeías)“(Žid. 5:7 pr. NT). Čo nám to ukazuje? Autor listu Židom upozorňuje, že svätoslužbu je treba konať tak, ako sa to Bohu ľúbi, „s　bohabojnou úctou (eulabeías) a　bázňou“, presne tak to konal aj Ježiš Kristus. Prinášal svoje modlitby so zbožnou úctou a　bázňou pred Bohom. Tým úplne potvrdzoval svoje slová, ktorými zamietol satanov návrh: „...iba jemu (Bohu) budeš svätoslúžiť“(Mat. 4:10). Akékoľvek snahy zástancov trojice vysvetliť, že aj Ježiš je tým Bohom tu padajú. Nemohol byť predsa ten, ktorý svätoslúži, zároveň aj tým, ktorému svätoslúži. A　tak ani ten, ktorý má pred niekým rešpekt, nemôže byť súčasne tým, pred ktorým ten rešpekt má. Je to veľmi jednoduché, keď Pán Ježiš povedal „iba jemu (Bohu)“ nemyslel tým nič iné ako to, že svätá služba sa má preukazovať iba Bohu. Apoštol Pavol konal svätú službu presne podľa slov Pána Ježiša: „Lebo mi je Boh svedok, ktorému svätoslúžim vo　svojom duchu v　evanjeliu jeho Syna ako sa neprestajne zmieňujem o　vás prosiac vždycky na svojich modlitbách...“(Rim. 1:9-10a pr. J. Roháček). Komu adresoval Pavol svoje modlitby? Predsa Bohu, ktorý bol toho svedkom. Ďalej vidíme, že hoci Pavol kázal evanjelium (radostnú zvesť) Pána Ježiša, konal tým svätoslužbu Bohu. Keď som spomenul preklad J. Roháčka, aj keď si tento preklad veľmi vážim (sám ho používam), musím upozorniť, že miesto z　Rimanom 15:16 tento preklad neprekladá presne. Podľa tohto prekladu Pavol hovorí: „...aby som bol svätoslužobníkom (leitúrgon) Ježiša Krista medzi pohanmi...“ Ak by Pavol konal svätoslužbu Ježišovi Kristovi, bolo by to v　priamom rozpore s　tým, čo Pán Ježiš povedal: „Pánovi svojmu Bohu sa budeš klaňať a　jemu samému budeš svätoslúžiť“(Luk. 4:8). Biblia si však nemôže odporovať, chyba je teda v　preklade. Grécky výraz „leitúrgon“ neznamená, že by Pavol Ježiša Krista uctieval, ale že bol jeho prisluhovačom, alebo jednoducho služobníkom. Slovo „leitúrgias“ nezodpovedá uctievaniu, je to služba, ktorá nemusí byť vykonávaná výlučne Bohu. Pavol napísal Filipanom: „No uznal som za potrebné poslať k　vám Epafrodita, svojho brata,　spolupracovníka a　spolubojovníka, vášho vyslanca a　prisluhovača (leitúrgon) v mojej núdzi“(Fil. 2:25 pr. NT). Epafroditus bol prisluhovačom zboru vo Filipis a　tiež apoštola Pavla, ktorý o　ňom napísal: „...život si vystavil nebezpečenstvu, aby doplnil, v　čom ste mi vy nemohli dostatočne poslúžiť (leitúrgías)“(Fil. 2:30 pr. NT). Evidentne sa teda nejednalo o　svätoslužbu, pretože Epafroditus poslúžil Pavlovi. Ďalším dôkazom je to, že túto službu „leitúrgos“ konajú Bohu aj svetské vlády: Preto aj dane platíte, lebo (vrchnosti) sú prisluhovačmi (leitúrgoi) Božími,“(Rim. 13:6). Svetské vlády môžu Bohu poslúžiť, ale nebudú mu preukazovať svätoslužbu. Medzi slovami „leitúrgos“ a „latreuó“ je teda veľký rozdiel. Ľudia, ktorí prežijú veľké súženie budú svätoslúžiť Bohu už stále: „Preto sú pred trónom Božím a　svätoslúžia (latreyúsin) mu dňom i　nocou v　jeho chráme“(Zj. 7:15). Aby však mohli Bohu svätoslužbu konať, museli si predtým oprať svoje rúcha a　zbieliť ich v　krvi Baránkovej (Zj. 7:14).

Sú aj iné slová, ktoré vyjadrujú uctievanie. Jedno z　nich je použité v　liste Rimanom spolu so slovom „latreuó“. Pavol píše o　tých, „čo pravdu Božiu zamenili za lož, a　uctievanie (esebástesan) a　svätoslužbu (elatreusan) preukazovali stvoreniu namiesto stvoriteľovi,“(Rim. 1:25). Grécky výraz „esebastesan“ je použitý v　celej Biblii iba na tomto mieste a　znamená božskú úctu, alebo zbožňovanie, čo podobne ako aj svätoslužba patrí iba Najvyššiemu Bohu. Ďalším príbuzným slovom, ktoré tiež označuje úctu, ktorá môže byť vzdávaná iba Bohu, je slovo „sebazomai“. Výrazy odvodené od tohto slova sú v　Novej zmluve celkovo použité 11 krát a　vždy sa jedná o　božskú česť, alebo úctu. V　Skutkoch apoštolov je spomenutá „žena menom Lýdia, predávajúca purpur, zmesta Tyateiry uctievajúca (sebomene) Boha,“(Sk. 16:14 pr. M.Pavlík). V　tej istej knihe je opísané, ako Pavol v　Korinte „...prišiel do domu kohosi menom Iustus, Boha uctievajúceho (sebomenou),“(Sk. 18:7 pr. M.P.). O　niekoľko veršov ďalej je spomenuté, že Židia hovorili proti Pavlovi: „Tento prehovára ľudí uctievať Boha (sebestai) v　rozpore so zákonom“(Sk. 18:13 pr. M.P.). V　2. liste Tesaloničanom predpovedal Pavol, že „...príde odpadnutie a bude zjavený človek hriechu, syn záhuby, ktorý sa stavia na odpor a　nad mieru sa vyvyšuje proti všetkému, čomu sa vraví Boh, alebo predmet uctievania (sebasma),“(2. Tes. 2:4 pr. M.P.). Kto je teda predmetom uctievania? Nie len tento, ale aj ostatné texty, kde je použité toto grécke slovo svedčia, že jedine Boh – Otec Ježiša Krista. Nie je to Pán Ježiš, pretože ten cituje slová svojho Otca z　Izaiáša 29:13: „Darmo ma však uctievajú (sebonthai), keď vyučujú učenia, ktoré sú ľudskými prikázaniami“(Mat. 15:9). Veriaci v　trojicu v　tejto súvislosti radi používajú slová Pána Ježiša z　evanjelia Jánovho: „aby všetci ctili (gr. „timósi“) Syna tak, ako ctia („timósi“) Otca. Kto nectí („mé timón“) Syna nectí („ú timá“) ani Otca, ktorý ho poslal“(Ján 5:23). Tento verš sa potom snažia vysvetliť, že ctiť znamená uctievať, aby tak dokázali, že Otec a　Syn sú si rovní. Pozrime sa preto na to, čo presne znamená sloveso timaó, štyrikrát (v　rôznych tvaroch) použité v　tomto verši. Ctiť znamená vážiť si niekoho, prejavovať uznanie, vzdávať mu česť, ale nie uctievať. Pán Ježiš citoval farizejom Božie prikázanie: „Cti („tima“) otca a　matku“(Mat. 15:4), Pavol písal Timotejovi: „Cti („tima“) vdovy, ktoré sú skutočnými vdovami“(1. Tim. 5:3). Česť teda mala byť vzdávaná nielen Bohu a　jeho Synovi, ale aj iným ľuďom. Potvrdzuje to aj použitie podstatného mena česť, ktoré má v　gréčtine základný tvar timé. Pán Ježiš povedal, že „prorok nemá cti („timén“) vo svojej otčine“(Ján 4:44), čo platilo všeobecne, teda aj na iných prorokov. Tiež o　postoji mužov k　ženám napísal apoštol Peter: „Podobne vy manželia, bývajte s　nimi naďalej podľa poznania a　preukazujte im česť („timén“),“(1. Pet. 3:7a pr.NsSP). Pavol dokonca napísal Timotejovi: „Starších, ktorí sú dobrými predstavenými, treba pokladať za hodných dvojnásobnej cti („timés“),“(1. Tim. 5:17a NT). Keby starším veriaci preukazovali aj trojnásobnú česť, stále to nie je uctievanie. Tak nie je uctievaním, keď si ctíme Syna Božieho, ako jeho Otca. Mnohí ľudia si ctia Boha aj jeho slovo, ale nepreukazujú mu uctievanie. Niektoré preklady prekladajú slovo timé, ako úctu, napríklad NT: „Všetci čo sú otrokmi pod jarmom, nech považujú svojich pánov za hodných všetkej úcty („timés“),“(1. Tim. 6:1). Aj keď slovo úcta je v　slovenčine blízke slovu uctievanie, podľa gréckeho slova „timés“, ktoré je tu použité, môžeme vedieť, že je v　tom veľký rozdiel. Vďaka Bohu za to, že v　gréckom texte je to presne rozlíšené a　skúmanie týchto vecí napĺňa človeka radosťou, ako je Božie slovo úžasne presné. 　

Všimnime si ešte v　akej súvislosti povedal Pán Ježiš, aby sme ho ctili ako jeho Otca. Židia ho obvinili, že porušoval sobotu a　Boha nazval svojím vlastným Otcom, čo si oni vyložili, že „tým sa robil rovným Bohu“(Ján 5:18). Čo im Pán odpovedal, sme si už skôr vysvetlili, ale súčasťou Ježišovej odpovede bolo aj vysvetlenie, prečo si ho majú ctiť, ako si ctia Otca, pretože mu Otec zveril všetok súd. To znamená, že Otec si Syna váži a　chce, aby si ho vážili všetci ľudia a　vzdávali mu česť, nie uctievanie. Kresťania si však majú ctiť všetkých ľudí, ako napísal aj apoštol Peter: „Všetkých ctite („timáte“) , bratstvo milujte, Boha sa bojte, kráľa si vážte!“(1. Pet. 2:17).