Máme sa modliť iba k Bohu?

Je modlitba aktom uctievania? Tu zástancovia trojice rovnako ako aj my, ktorí veríme v jediného pravého Boha vyznávajú, že je. V　predošlom článku sme si na mnohých textoch ukázali, že svätoslužba patrí iba Bohu. Teraz si musíme zodpovedať na otázku: je modlitba svätoslužbou? „A bola Anna prorokyňa, dcéra Fanuéla z kmeňa Asera táto bola veľmi pokročilá v rokoch... i　nevzďaľovala sa od chrámu a　konala svätú službu (latreuousa) pôstmi a　modlitbami („deésesin“) noc a deň“(Luk. 2:37 pr. M.Pavlík). Anna keď sa modlila, konala tým vlastne Bohu svätú službu. Aj apoštol Pavol písal Timotejovi: „Som vďačný Bohu, ktorému s čistým svedomím svätoslúžim (latreuo) od svojich predkov, keď sa neprestajne na teba rozpomínam na svojich úpenlivých prosbách („deésesín“) vo dne i　v　noci“(2. Tim. 1:3). Tu vidíme, že aj Pavol považoval modlitby za svätoslužbu. Potom by sa mal ako znalec Písma modliť iba k　Bohu. Čo však hovoria jeho listy, modlil sa Pavol iba k　Bohu? Na začiatku svojich listov do zborov Pavol obvykle spomínal, ako sa za nich modlí: „Vždy svojmu Bohu za vás ďakujem („eucharistó“), vzhľadom na Božiu milosť, ktorá vám bola daná v　Kristu Ježišovi,“(1. Kor. 1:4 pr. M.P.). Za Korinťanov sa Pavol modlil k　Bohu, ktorým je tu jednoznačne Otec, pretože v　Kristovi im tento Boh prejavil milosť.

„Ustavične vzdávame Bohu vďaky („eucharistúmen“) za vás všetkých a　spomíname vás vo　svojich modlitbách („proseuchón“), pričom neprestajne pripomíname pred naším Bohom a　Otcom vaše dielo viery,“(1. Tes. 1:2-3a NT). Tu Pavol nehovorí len sám za seba, pretože hovorí v　množnom čísle. Myslí zrejme aj iných apoštolov, alebo blízkych spolupracovníkov Barnabáša, Sílasa a　iných. Podľa Pavlových slov sa títo modlili za kresťanov v　Tesalonike neprestajne　k　Bohu a　Otcovi.

V　liste Timotejovi spomína Pavol ako sa majú správať vdovy. „Ozajstná a　osamelá vdova skladá nádej v　Boha a　dňom i　nocou zotrváva v　úpenlivých prosbách („deésesin“) a　modlitbách („proseuchais“),“(1. Tim. 5:5). Aj ozajstná vdova sa má podľa Pavla modliť k Bohu, keďže v　neho skladá svoju nádej.

Kresťanom v　Ríme napísal: „No prosím vás snažne, bratia, pre nášho Pána Ježiša Krista a　pre lásku Ducha, žeby ste sa dali so mnou zápasiť v　modlitbách („proseuchómenoi“) k　Bohu za mňa,“(Rim. 15:30). Hoci tu Pavol spomína Ježiša Krista a tiež Ducha, skrze ktorého v　nás Boh rozhojňuje svoju lásku, veď „Boh je Duch“(Ján 4:24) a　„Boh je láska“(1. Jánova 4:8), nevolá kresťanov v　Ríme modliť sa k　Synovi, alebo k　Duchu, ale k Bohu

Filemonovi píše: „Vďaky („eucharistó“) vzdávam svojmu Bohu, keď sa vždy o　tebe zmieňujem vo　svojich modlitbách („proseuchón“), lebo som sa dopočul o　tvojej láske a　viere, ktorú máš k　Pánu Ježišovi a　ku všetkým svätým,“(Filem. 1:4-5 NT). Keď sa Pavol zmieňoval o　Filemonovi na svojich modlitbách, ďakoval pri tom Bohu a tým Bohom nemyslel Ježiša Krista, pretože ho v　tej istej vete spomína, ale nie ako toho, ktorému by adresoval svoje modlitby. Mimochodom Pavol hovorí, že vzdáva vďaky Bohu vždy, keď sa za Filemona modlí. To by dosvedčovalo, že minimálne za Filemona neďakuje nikomu inému, ale vždy iba Bohu.

„Ďakujem („eucharistó“) svojmu Bohu, za všetko, čo si o　vás pamätám, vždy pri každej svojej prosbe („deései“), z　radosťou konajúc prosbu („deésin“) za všetkých vás...“(Fil. 1:3-4 pr. M.P.). Tu vidíme, že Pavol za Filipanov vzdával vďaky Bohu a　to na všetkých svojich modlitbách, pretože to robil vždy, pri každej svojej prosbe. Keď zástancovia trojice tvrdia, že sa Pavol modlil aj ku Kristovi, tak by som sa ich opýtal kedy to robil, keď tu si čítame, že pri každej svojej prosbe sa rozpamätal na Filipanov a　ďakoval za nich Bohu.

Podobne to napísal aj v　liste Kolosanom: „Vždy, keď sa modlíme („proseuchómenoi“), ďakujeme („eucharistúmen“) za vás Bohu,　Otcovi nášho Pána Ježiša Krista. Veď sme počuli o　vašej viere v　Krista Ježiša...“(Kol. 1:3-4a ekumenický pr.). Pavol a　jeho pomocníci ďakovali za kresťanov v　Kolosách vždy, keď sa, a　bolo to vždy k　Bohu. Tým Bohom však nemôže byť Ježiš Kristus, pretože ten Boh je Otcom Ježiša Krista. Apoštoli a　ich nasledovníci museli mať vieru v　Ježiša Krista, ale vždy keď sa modlili, modlili sa k　Bohu. Pavol sa nielen sám modlil k　Bohu, ale tiež Kolosanov k tomu nabádal: „...neprestávame sa za vás modliť („proseuchomenoi“) a　prosiť („aitúmenoi“), aby ste boli naplnený presným poznaním („epignósin“) jeho vôle vo všetkej múdrosti a　duchovnej rozumnosti... vďaky („eucharistúntes“) vzdávajúc Otcovi,“(Kol. 1:9-12a). Nikde nie je záznam o　tom, že by niekoho nabádal aj k　modlitbám ku Kristovi. modlili

Ani Efezanom neradil nič iné: „Ustavične za všetko vďaky („eucharistúntes“) vzdávajte Bohu a　Otcu v　mene Pána nášho Ježiša Krista!“(Ef. 5:20 pr. NT) Jednak mali za všetko ďakovať Bohu, ale k　Bohu mali prichádzať v　mene Ježiša Krista. Ani tu tým Bohom, ktorému mali adresovať svoje modlitby nemohol byť Ježiš Kristus, pretože to mali robiť v mene Ježiša Krista, prostredníka medzi Bohom a ľuďmi.

Pavol o　tom písal aj Kolosanom, kde dokonca napísal: „A čokoľvek robíte slovom alebo skutkom, všetko konajte v　mene Pána Ježiša, vďaky („eucharistúntes“) vzdávajúc Bohu Otcu prostredníctvom neho!“(Kol. 3:17 pr. NT). Z　tohto dokonca vyplýva, že úplne všetky modlitby majú byť adresované Bohu Otcu, pretože majú byť prinášané v　mene jeho Syna. Bolo by potom možné, aby sa Pavol modlil niekedy aj k　Ježišovi Kristovi? V　akom mene by potom Pavol k　nemu prichádzal? Ak by chcel byť verný svojim slovám, musel by to robiť v mene Pána Ježiša. To by sa však modlil v　 mene Pána Ježiša k　Pánovi Ježišovi, čo je zjavný nezmysel. Nemôžete predsa prísť k　prezidentovi v　jeho vlastnom mene, ale môžete prísť k　prezidentovi v　mene niekoho, kto je prezidentovi blízky, alebo priamy podriadený. Také niečo by už malo zmysel a　mohlo by to pre nás u　prezidenta priaznivo zavážiť. Preto, keď prichádzame k　Bohu v　mene Pána Ježiša, Boh vie, že máme správny postup a　sme poslušní jeho Synovi. Veď Pán Ježiš nám kázal presne to isté, čo robil Pavol: „Skutočne, skutočne, hovorím vám, keď budete prosiť („aitéséte“) o　niečo Otca v　mojom mene, dá vám to“(Ján 16:23). Pán Ježiš nikomu nikdy nekázal, aby sa modlil k　nemu, dokonca ani neprorokoval do budúcnosti, že by sa potom, keď príde do nebies k　Otcovi, mali　ľudia modliť už aj k nemu. Adresátom modlitieb zostal naďalej jeho Otec Boh, niečo sa však oproti Starému zákonu zmenilo a　je to hneď v　ďalšom 24 verši: „Doteraz ste o　nič neprosili („étésate“) v　mojom mene. Proste („aiteite“) a　dostanete, aby vaša radosť bola úplná!“ Adresát sa teda nezmenil, pridaný bol však účinnejší spôsob, ako si niečo od Otca vyprosiť. K　modlitbe máme pristúpiť v　mene bytosti, ktorá je Bohu najvzácnejšia, v　mene jeho jedinečného Syna, Pána Ježiša Krista. Pán Ježiš tiež povedal: „A čokoľvek budete prosiť („aitéséte“) v　mojom mene, urobím, aby Otec bol oslávený v　Synovi. Keď budete prosiť („aitéséte“) niečo v　mojom mene, urobím to“(Ján 14:13-14 pr. NT). Nie je tu napísané koho prosiť, ale podľa kontextu môžeme vedieť, že Otca, pretože Pán Ježiš, hovoril len o　modlitbách k　nemu. Keď sa ho jeden z　jeho učeníkov pýtal, ako sa majú modliť povedal im vzorovú modlitbu a　začal slovami: „Otče, posväť sa meno tvoje!“(Luk. 11:2) Ďalej by sme si mali všimnúť, že tie modlitby majú byť v　Ježišovom mene, teda nemôžu byť k　nemu, ale v　jeho mene k　Otcovi. Ako to potom funguje? Veľmi jednoducho, Otec vypočúva naše modlitby, dáva pokyn Synovi, a　ten vykoná každý Otcov príkaz. Tak je potom Otec oslávený v　Synovi a　je to v　súlade aj s　inými textami. Zástancovia trojice tu však poukazujú na slovenský evanjelický preklad, ktorý 14. verš prekladá takto: „Keď ma teda o　niečo v　mojom mene, ja (to) učiním“(Ján 14:14). budete prosiťZ　takéhoto prekladu samozrejme vyvodzujú, že sa máme modliť k　Ježišovi Kristovi. Túto verziu skutočne obsahujú aj niektoré staršie rukopisy A, D, Q, z　5. storočia L z 8. storočia a　K z　9. storočia. Neobsahujú ju však najstaršie rukopisy z　4. storočia, ani Efraemský rukopis z　5. storočia a　tiež ani papyrusy, ktoré sú ešte staršie. Týchto faktov si boli zrejme vedomí aj prekladatelia ako J. Roháček, B. Koša a　M. Pavlík, ktorí vo svojich prekladoch na verziu, ktorá nahráva zástancom trojice, nepristúpili. Ale je možné, že a urobili aj preto, že nesprávna verzia si odporuje sama　sebe. Pán Ježiš by nás predsa nemohol nabádať, modliť sa v　jeho mene k　nemu samému. Bolo by to už niečo iné, ako doporučoval v　16. kapitole vo veršoch 23-26: „...keď budete prosiť („aitéséte“) o　niečo Otca v　mojom mene, dá vám to.“ Alebo v　15. kapitole: „...aby vám dal Otec všetko, čo budete od neho prosiť („aitéséte“) v　mojom mene“(Ján 15:16b). Ďalší dôkaz je v　tom, že apoštoli to robili podľa správnej verzie, teda v　mene Ježiša Krista sa modlili k　Otcovi (Kol. 3:17). Autor listu Židom to tiež potvrdzuje, keď napísal o　Kristovi: „Preto môže celkom dokonale spasiť tých, ktorí prostredníctvom neho pristupujú k　Bohu,“(Žid. 7:25 pr. NT). Pavol dokonca Filipanom napísal: „...nestarostite sa (o) nič, lež vo všetkom nech sú vaše žiadosti („aitémata“) modlitbou („proseuché“) a　prosbou („deései“) s　 ďakovaním („eucharistías“) oznamované Bohu“(Fil. 4:6 pr. M.Pavlík). V　tomto verši sú tu všetky štyri výrazy, ktoré sú používané v　Novej zmluve na vyjadrenie modlitby. Dobre si všimnite, podľa Pavla majú byť predkladané Bohu.

Niektorí zo zástancov trojice sa snažia poukázať na text z 1. listu Timotejovi 1:12, kde Pavol hovorí o　svojej vďačnosti ku Kristovi. Viaceré preklady uvádzajú preklad, podľa ktorého by to mohlo vyzerať, že Pavol Ježišovi Kristovi ďakoval, teda sa mu modlil: „Ďakujem tomu, ktorý mi dal sily, Kristu Ježišovi, Pánovi nášmu, že ma uznal verným a　postavil ma do služby“(preklad NT). V　preklade Miloša Pavlíka však tento verš začína slovami: „som vďačný Kristu Ježišovi, nášmu Pánovi,“ a　v　texte pod čiarou uvádza Pavlík doslovnú verziu: „mám vďačnosť“, čo v　skutočnosti aj vystihuje význam gréckych slov: „charin echó“. Stojí tu však za zmienku, že slovo „charin“ znamená v　prvotnom význame milosť. Preto je aj vo veľkej väčšine v　Novej zmluve toto slovo preložené ako milosť. Ak je však pri ňom slovo „echó“, je to už idióm (fráza), podobne je to v　Luk. 17:9, a to zodpovedá prekladu „mám vďačnosť“. Ako by potom vyzeral úplne doslovný preklad slov „Charin echó tó endunamósanti me Christó Iesú“? „Vďačnosť mám tomu posilňujúcemu ma Kristovi Ježišovi“(1. Tim. 1:12a). Nie je tam slovo „eucharistén“, ktoré znamená ďakovanie hlavne v　modlitbe a to nás už posúva podstatne ďalej od vysvetlenia, že by tu Pavol hovoril o　svojich modlitbách ku Kristovi. Ďakovné modlitby Pavol adresoval iba Bohu (Kol. 1:3; Sk. 28:15; Rim. 1:8; 1. Kor. 1:14; 14:18; 1. Tes. 2:13; 2. Tes. 1:3; 2:13) Aký je teda záver? Keď bol Pavol Kristovi vďačný, neznamenalo to, že sa k　nemu modlil.

Ďalším miestom, ktoré zástancovia trojice používajú ako dôkaz, že sa Pavol modlil ku Kristovi je text z 2. listu Korintským, kde Pavol o　svojom ostni v　tele: „A　aby som sa nepovyšoval nesmiernymi zjaveniami, bol mi daný do tela osteň, posol satanov aby ma zauškoval, a　ja aby som sa nepovyšoval. Preto som tri razy prosil Pána, aby odstúpil odo mňa, ale on mi povedal: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa v　slabosti stáva dokonalou“(2. Kor. 12:7-9a NT). Tu samozrejme tvrdia, že Pánom, ktorého Pavol tri razy úpenlivo prosil je Ježiš Kristus. Doložiť sa to snažia nasledujúcou vetou, kde Pavol hovorí: „Najradšej sa teda budem chváliť svojimi slabosťami, aby mohla vo mne prebývať sila Krista“(2. Kor. 12:9b). Tomuto spôsobu chápania napomáha verzia prekladu Pánovich slov Pavlovi z　Kralickej Biblie, Čes. ekumenického prekladu, alebo z　prekladu J. Roháčka: „Dosť ti je moja milosť. Lebo moja moc sa dokonáva v slabosti “(2. Kor. 12:9a). Ak by ten Pán, ktorého Pavol prosil, povedal: moja moc, potom by Pavlove slová „aby mohla vo mne prebývať Kristova moc“(2. Kor. 12:9b) mohli skôr nasvedčovať tomu, že tým Pánom je Kristus. Prejdime si preto celý tento text postupne. Pavol najskôr spomína svoj osteň, zrejme sa jednalo o　zdravotný problém, ktorý Pavla evidentne trápil. Vedel však prečo mu bol daný, aby sa nepovyšoval pre veľké zjavenia, ktoré mu dal Boh. Nie je to síce priamo napísané, ale vychádzam z　biblického kontextu, kde aj Ježišovi Kristovi dal zjavenie Boh (Zj. 1:1). Verzia, že by Pavol prosil Ježiša Krista pri tých zjaveniach sa mi zdá menej pravdepodobná, pretože Pána prosil tri razy. Pánova odpoveď: „Stačí ti moja milosť“ ešte nič nerieši, pretože v　Novej zmluve je viac krát použitá milosť Božia (1. Kor. 1:4; 3:10; Ef. 3:2) ako aj milosť Kristova (Rim. 16:20; Gal. 1:6; 6:18). Konkrétne v　tomto liste v　úvode Pavol píše: „Milosť vám a　pokoj od Boha, Otca nášho, a　od Pána Ježiša Krista!“(2. Kor. 1:2). Rozhodujúce sú tu preto nasledujúce slová, či povedal Pán: „lebo moc sa dokonáva v　slabosti“, alebo moja moc. Pozrime sa preto, ako je to v　gréckom texte. Verzia moja moc sa nachádza len v　kópiách najstarších rukopisov. Sinajský rukopis ju obsahuje až druhý prepis, Alexandrijský až tretí a　Bezov kódex prvý prepis. Naproti tomu verziu, kde je iba „moc“, obsahuje Sinajský rukopis originál, Vatikánsky ju obsahuje originál, Efraemský originál a Alexandrijský a Bezov kódex majú túto verziu tiež v　origináloch. Čo je však najsilnejší argument, slovo moja v　tomto texte neobsahuje ani papyrus 46 z　roku 200, čo je jeden z　najvýznamnejších papyrusov. Preto verziu moja moc, má iba málo biblických prekladov, niektoré majú slovo moja v　zátvorke a　niektoré presnejšie, ho tam nedávajú vôbec. Títo prekladatelia veľmi dobre vedeli, že to slovo do tohto textu nepatrí a　podľa mňa ani do zátvorky. Svedectvo rukopisov je tu tak jednoznačné, že o　tom nemôže byť vôbec pochýb. Skôr by som v　tom videl dôkaz, že tu boli snahy zmeniť význam textu doplnením slova moja. Prepisy rukopisov vznikali počas a　hlavne po ariánskych sporoch. Vtedy už mali moc v　rukách tí, ktorí smerovali k trojici, alebo už v　trojjediného Boha verili. Na základe svojej viery, že všetky tri osoby trojice sú si rovné potrebovali tiež doložiť, že sa k　nim veriaci ľudia aj rovnako modlili. A　tak v　tomto texte pridali slovo, ktoré malo napomôcť chápaniu, že sa Pavol modlil ku Kristovi.

Vráťme sa však k　textu, v　ktorom Pán (Jahveh) povedal Pavlovi, že „moc sa v　slabosti stáva dokonalou“. Inými slovami mu Boh povedal, že v　tejto veci už Pavlovi neudelí milosť, pretože práve to slabé je v　skutočnosti silné a　ako píše Pavol aj vo svojom 1. liste Korinťanom „...Božie slabé je silnejšie ako ľudia“(1. Kor. 1:25b pr. NsSP). Tým Božím, ktoré sa zdalo svetu slabým bol aj Ježiš Kristus, ktorý hoci zomrel potupnou smrťou, premohol svet (Ján 16:33). Práve od neho si chce brať Pavol príklad, pretože bol pokorný a　zniesol pohanu a　utrpenie až do konca.　Tak bol v　súlade s　Božou mocou, ktorá v　ňom pôsobila a　stal sa dokonalým, ako je aj v　liste Židom o　ňom napísané: „Hoci bol Syn, z　toho, čo trpel, naučil sa poslušnosti, a　keď dosiahol dokonalosť, stal sa pôvodcom večnej spásy všetkým,“(Žid. 5:8-9). Ježiš Kristus trpel, a　to sa mohlo zdať ostatným ako slabosť, no on práve tým dosiahol dokonalosť. Preto je Kristus nazvaný Božou mocou a　Božou múdrosťou (1. Kor. 1:24). Boh však chcel, aby aj iní jeho Syna nasledovali a　nechali na sebe vyniknúť jeho moc. Tak by sa splnili aj Pavlove slová: „...čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil mocných“(1. Kor. 1:27 NT). Pavol z　Pánových slov vedel, že moc sa v　ňom stane dokonalou, iba ak bude nasledovať Krista, preto chce hovoriť radšej o　svojich slabostiach a　nie o　svojej sile. Tak mala v　ňom prebývať Kristova moc, teda moc, ktorú dal Kristovi Boh (Sk. 10:38), aby si ju osvojil. Pán (Jahveh) tu nepovedal moja moc, ale moc (vo všeobecnom zmysle), pretože jeho moc mohla mať rôzny charakter. Pavol mal príklad ako uplatniť Božiu moc, Krista, ktorý bol jeho skutočným vzorom. Jednalo sa teda o　Božiu moc, ale presnejšie o　spôsob, ako ju uplatnil Kristus, preto Pavol hovorí: „aby mohla vo mne prebývať Kristova moc“(2. Kor. 12:9b). Jednalo sa samozrejme o　svätého Ducha, ktorý nie je osobou, ani samostatnou bytosťou, ale ako píše Lukáš, mocou Najvyššieho (Luk. 1:35). Tento Duch však neprebýval len v　Kristovi, ale už pred ním aj v　iných Božích služobníkoch. Ján Krstiteľ bol ním naplnený už od lona svojej matky (Luk. 1:15b). O jeden verš ďalej je potom tento Duch nazvaný Duchom Eliášovým: „On sám (Ján Krstiteľ) pôjde pred ním v　Duchu a　moci Eliášovej,“(Luk. 1:17a). Eliášov Duch nebol iný duch, ako Duch, ktorý bol v　Kristovi. Bol to tiež Boží Duch, ale s　iným charakterom pôsobenia. Tak ako „...Eliášov Duch spočinul na Elizeovi“(2. Kráľ. 2:15 pr. J. Roháček), tak si Pavol prial, aby v　ňom hojne prebýval Kristov Duch. Ako mal ísť Ján Krstiteľ v　Duchu a　v　moci Eliášovej, tak chcel Pavol, aby v　ňom prebývala moc Kristova. Pavol vedel, že sa jedná o　Božieho Ducha, ale chcel, aby sa v　ňom prejavoval nie ako v　Eliášovi, Elizeovi, alebo Jánovi Krstiteľovi, ale spôsobom ako sa prejavoval v　Kristovi. Ježiš Kristus bol vrcholom pôsobenia Božej moci, bol najlepším príkladom pokory, poníženia a　poslušnosti. Keby Pavol povedal, že chce aby v　ňom prebývala Božia moc, bolo by to povedané len všeobecne, ale takto vieme, že Pavol túžil nasledovať príklad Krista. Preto nevidím, ako opodstatnené tvrdenie, že by Pánom, ktorého Pavol trikrát prosil nebol Jahveh, ale Kristus. Také niečo by bolo aj v　rozpore z　viacerými textami o　modlitbe. Pavol predsa písal, že vzdáva svojmu Bohu vďaky za kresťanov vo Filipis „...vždy pri každej svojej prosbe“(Fil. 1:3). Efezanom napísal: „Ustavične za všetko ďakujte Bohu a Otcu v　mene nášho Pána Ježiša Krista“(Ef. 5:20). Keď teda Pavol adresoval všetky svoje vďaky a　prosby Bohu Otcovi, prečo by mal niekoho iného prosiť, aby ho zbavil ostňa? Pán Ježiš učeníkom hovoril: „...keď budete prosiť o　niečo Otca v　mojom mene, dá vám to“(Ján 16:23a NT). Samaritánke povedal, že „ide hodina a je teraz, keď praví v　duchu a　v　pravde“(Ján 4:23a modlitebníci budú sa modliť Otcovipr. J.Roháček). Pavol samozrejme patril k　pravým modlitebníkom, preto verím, že sa vždy riadil slovami Pána Ježiša Krista a　modlil sa v　jeho mene k　Bohu Otcovi. Známym textom, ktorý sa snažia veriaci v　trojicu použiť ako dôkaz, že sa máme modliť aj k　Ježišovi Kristovi sú slová Štefana: „I kameňovali Štefana, vzývajúceho a　hovoriaceho: „Pane Ježišu, prijmi môjho ducha!“ V　tom pokľakol a　veľkým hlasom vykríkol: „Pane (Jahveh) nepočítaj im tento hriech“(Sk. 7:59-60). Nie je tu ani slovo o　modlitbe, ale je evidentné, že Štefan ku Kristovi hovoril. Nejedná sa tu však o　modlitbu, pretože Štefan Pána Ježiša videl: „On však plný Ducha svätého, uprene pohliadol k　nebu, uzrel slávu Božiu a　Ježiša stáť po pravici Božej a　povedal: „Hľa vidím nebesá otvorené a Syna človeka stáť na pravici Božej!“(Sk. 7:55-56). Takže keď niekoho vidíme a　hovoríme k　nemu, nemusí to znamenať, že sa k　nemu modlíme, preto slovo „deésis“, ktoré sa prekladá ako prosba, ale aj modlitba, ani slovo „aiteó“ prekladané zväčša prosba alebo žiadosť, ani slovo „proseuche“, ktoré znamená modlitbu a taktiež　ani „eucharisteó“, ktoré znamená ďakovanie prevažne v　modlitbe, v　tomto texte nie sú. Je tam slovo „epikalúmenon“ – „vzýval“, čo znamená, že Štefan nazýval Ježiša Pánom a　hovoril k　nemu. So　vzývaním sa však budeme viac zaoberať ešte v　nasledujúcom článku. Je dosť pravdepodobné, že záverečné Štefanove slová už neboli adresované Ježišovi Kristovi, ale Jahvemu Najvyššiemu Bohu, po ktorého pravici videl Štefan Ježiša stáť. Nasvedčuje tomu náhla zmena v　Štefanovom správaní: „V　tom pokľakol a　veľkým hlasom vykríkol...“(Sk. 7:60a). Ďalej sú tu niektoré preklady gréckych textov, ktoré tu namiesto slova „Pane“ („kirie“), majú „Jahveh“, alebo „Jehovah“. Štefan zrejme pokľakol, aby vyjadril úctu pred samotným Bohom.

Keď Pavla zastavil vzkriesený Ježiš Kristus na ceste do Damašku, Pavol to opisoval, že ho ožiarilo veľké svetlo z　neba (Sk. 22:6b), no slová, ktoré hovoril k　Ježišovi neboli modlitbou. Podobne nebolo modlitbou ani to, čo odpovedal Ananiáš Pánovi Ježišovi vo videní (Sk. 9:13-14). Tiež nebolo modlitbou, čo hovoril apoštol Ján počas zjavenia jednému z　24 starších (Zj. 7:14) a　ani Jánove slová k　Ježišovi Kristovi v　závere zjavenia: „Príď Pane Ježišu!“(Zj. 22:20). Tak ako Štefan a　Pavol aj Ján počas zjavenia videl anjelov, starších, štyri živé bytosti a　tiež aj Ježiša Krista. Hovoril k　nim, ako k tým, ktorých videl, preto Jánove slová k　Ježišovi Kristovi počas tohto videnia neboli modlitbou. Ján jednoducho prehovoril k　tomu, ktorého videl.

V　závere by som chcel povedať, že neexistuje žiadny dôkaz modlitby k　Ježišovi Kristovi. Ani jedno zo slov, ktoré sú v　Novej zmluve použité na vyjadrenie modlitby: „deéses“ 18 krát, „aiteó“ 27 krát , „eucharisteó“ 53 krát a „proseuche“ 108 krát sa nikde nenachádza v　takej súvislosti s　Ježišom Kristom, že by sa k　nemu niekto modlil, prosil ho, či ďakoval mu v　modlitbe. Adresátom modlitby teda zostáva výlučne Boh, čo je v　Biblii veľmi jasne doložené. Tiež 24 starší v　Zjavení Jána volali: „Vďaky („eucharistúmen“) ti vzdávame Pane Bože Všemohúci, ktorý si a　ktorý si bol, že si sa ujal svojej veľkej moci a　kraľovania“(Zj. 11:17). V　skutočnosti je to vlastne veľmi jednoduché, stačí robiť presne to, čo robil Pán Ježiš, modliť sa k　Bohu a　podľa Pánovho doporučenia v　jeho mene (Ján 16:23; 15:16b). V　praxi to však také jednoduché nie je. Ak sa začnete modliť podľa biblického vzoru a　podelíte sa o　tom s　niekým z　cirkvi do ktorej chodíte, môžete sa dostať do problémov. Duch tradície je v　ľuďoch často tak silný, že ak tradíciu prekročíte, razom sa vám môže stať aj ten najlepší　priateľ nepriateľom.

Niektorí namietajú, že ak sa modlíme iba k　Bohu upierame tým Kristovi jeho Božstvo a　znižujeme tak jeho postavenie. Zaujímavé, že Písmo nás nikde pred takým niečím nevaruje. Sú to iba ľudské úvahy používané v　snahe ochrániť tradíciu. Ak sa modlíme k　Bohu v　mene Ježiša Krista vzdávame Kristovi presne takú česť, aká mu naozaj prináleží. Podľa toho, ako poznám svojho Pána, som presvedčený, že Pán Ježiš by si nikdy nenárokoval nič, čo patrí iba Otcovi a　čo sám nepovedal, aby sme to robili. Ani apoštoli Kristove slová v　tejto veci nezmenili, ale skôr potvrdzovali. Boli vedení svätým Duchom a　Duch mal byť v súlade s　tým, čo hovoril Kristus (Ján 16:15).

Možno niekto namietne, že sa modlil k　Ježišovi Kristovi a　pomohol mu. Aj mne sa to stalo viackrát a　dokonca aj vtedy, keď som ešte veril v　trojicu. Ako je to možné? Osobne verím, že Boh videl moju túžbu slúžiť mu a　bolo to súčasťou toho, ako sa mi dal poznať vo viacerých ohľadoch. Boh vedel, že ešte nemám to správne poznanie, ale vedel, že po ňom z　celého srdca túžim. No keď som išiel priamo proti jeho pravde, ťažila na mne jeho ruka. Boh nechcel aby som zostal v　nesprávnom názore, ale aby som poznal pravdu o　ňom, veď je to jeho vôľou, aby sme „došli k presnému poznaniu (gr. „epignósin“) pravdy“(1. Tim. 2:4). Aj keby Boh v　našom predošlom živote niečo vykonal, aj keď sme ešte pravdu plne nepoznali, dôležité je ako sa zachováme, keď už pravdu spoznáme. Mnohí v　tomto bode ešte cúvnu, pretože cesta pravdy je ťažšia ako iné cesty a　nepriateľ sa nám vtedy obvykle snaží nahovoriť, aby sme si nekomplikovali život a　nepopudili si proti sebe ľudí. My však na to nedajme, ale sa rozhojňujme „jasným (dôkladným; plným) poznaním (gr. „epignósei“) Boha, a　Ježiša Pána nášho!“(1. Pet. 1:2b NT). Spomeňme si na Pavla, ktorý vedel, ako Bohu záleží na presnom poznaní a napísal Efezanom: „...neprestávam za vás ďakovať (gr. „eucharistón“), keď sa o　vás zmieňujeme na svojich modlitbách (gr. „proseuchón“), aby vám Boh nášho Pána Ježiša Krista, Otec slávy dal Ducha múdrosti a　zjavenia v　pravom poznaní (gr. „epignósei“) jeho samého a　osvietené oči srdca,“(Ef. 1:16-18a pr. KMS). Boh mohol urobiť mnoho dobrých vecí v　našich životoch a　ako hovoril Pavol v　Aténach: „prehliadol aj časy tejto nevedomosti“ (Sk. 17:30), ale teraz chce aby sme ho v　pravde poznali a　nepatrili k　tým, „ktoré sa vždy učia, ale nikdy nemôžu prísť k　plnému poznaniu (gr. „epignósin“) pravdy“(2. Tim. 3:7).