Odporuje učenie o trojici Biblii?

Na úvod položím zásadnú otázku: Bola trojica učením Pána Ježiša a jeho apoštolov? Ak áno, muselo by sa učenie o trojici objaviť plne sformované už v 1. storočí.  Skutočnosť je však taká, že trojicu nevyučoval žiaden apoštol. Jej zástancovia tvrdia, že trojjedinosť z Biblie vyplýva. Potom je však divné, prečo by Boh tak dôležitú náuku neobjasnil priamym spôsobom aj prvým učeníkom Pána Ježiša – apoštolom? Prečo by Duch pravdy, ktorý ich mal, ako to píše  Ján 16:13 uvádzať do každej pravdy, neuviedol aj do tohto? Prečo by nechal svojich nasledovníkov pre budúcnosť v tejto veci v neistote? Pravda je však taká, že nikoho v neistote nenechal, pretože Pavol apoštol veľmi zrozumiteľne napísal:  „...lebo je veľa bohov, a veľa pánov – pre nás je len jediný Boh, Otec,“(1. Kor. 8:5b-6 NT). Takže nie trojicu, ani tri božské osoby tvoriace jedného Boha. V tom absolútnom zmysle je pre nás Bohom iba jeden. Aj iné bytosti sú v Biblii nazvané bohmi, ale nikto z nich nie je Bohom v takom zmysle ako Otec. Tak isto Júda Boha Otca od svojho Syna jasne rozlíšil, keď napísal: „No tomu, ktorý vás môže bez potknutia sa uchrániť a bez úhony s jasotom postaviť pred svojou slávou, jedinému Bohu nášmu Záchrancovi skrze Ježiša Krista, nášho Pána, sláva, veličenstvo, vláda a zvrchovanosť spred celého veku aj teraz aj do všetkých vekov. Amen“(Júda 1:25 preklad Miloš Pavlík). Ježiš Kristus nemôže byť tým jediným Bohom, pretože skrze neho je ten jediný Boh oslávený. Z tohto verša môžeme vidieť, že to nebolo, nie je a ani nebude nikdy inak, pretože skrze Ježiša Krista, nám bola ukázaná tá skutočná zvrchovanosť Najvyššieho Boha, ktorá bude trvať do všetkých vekov. Tak isto apoštol Ján napísal, ako sa Pán Ježiš modlil: „Avšak ten večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, (teda nie trojjediného) a toho, ktorého si poslal Ježiša Krista“ (Ján 17:3 NT). Tu vidíme, že jediný pravý Boh je iná bytosť, ako ten, ktorého pravý Boh poslal. Podobne apoštol Pavol v závere listu do Ríma napísal o zjavení tajomstva, ktoré bolo vyjavené „prorockými písmami na rozkaz večného Boha, oznámeného všetkým národom, aby boli privedené k poslušnosti viery – jedinému múdremu Bohu skrze Ježiša Krista sláva na veky vekov!“(Rim. 16:27 NT). Úvahy toho typu, že Syn je osobou trojjediného Boha, alebo inak povedané, že je v tom istom zmysle Bohom ako Otec, nemôžu nikdy s uvedenými veršami dosiahnuť súlad. Ježiš Kristus je tu spomenutý ako niekto iný, je tým, ktorý má za úlohu ľudí k tomu „jedinému múdremu Bohu“ priviesť. Pritom, ako jeho Syn, plne odráža Otcovu múdrosť. Je obrazom Boha a výrazom (doslovne kópiou, odtlačkom) jeho podstaty (Žid. 1:3), ale to ho nestavia do pozície rovného Bohu. On nie je obrazom seba, svojej podstaty, ale niekoho väčšieho, koho potrebujú ľudia v prvom rade poznať. Pán Ježiš prišiel zjaviť Otcovu povahu, pretože on jediný bol jeho priamym Synom, a tak ho mohol najlepšie poznať (Ján 1:18; Mat. 11:27).

          Tak isto svedčí Písmo o tom, že Boží Syn má svoj počiatok, ktorý ako zosobnená múdrosť hovorí: „JeHoVaH si ma nadobudol za počiatok svojej cesty, pred všetkými svojimi skutkami, pred všetkými časy“(Prísl. 8:22 preklad Jozef Roháček autorizovaná úprava Dušan Seberíny). Čo to znamená, že ho Boh nadobudol? Istotne nie to, že už pred tým existoval, ako tvrdia zástancovia trojice. Je to veľmi prosté a jednoduché, nadobudnúť znamená, že získal to, čo predtým nemal. Ako však Jahveh nadobudol svojho Syna, ktorý je tu predstavený ako zosobnená múdrosť? Odpoveď je v ďalších veršoch 24-25, kde múdrosť hovorí: „Keď ešte nebolo priepastí bola som splodená, ...skôr ako boli vrchy bola som splodená“(Prísl. 8:24-25 J. Roh.). Z toho vyplýva, že ho Boh Jahveh splodil ešte pred všetkým stvorením, pretože to všetko ostatné už nadobudol skrze svojho Syna (Ján 1:3). Niektorí zástancovia trojice poukazujú na to, že táto múdrosť nemusí predstavovať Syna. No potom by sme museli prijať názor, že Boh predtým tak múdry nebol, lebo múdrosť nadobudol, čo je nezmysel, Boh sa predsa nemení. Splodiť znamená stať sa otcom. Takže Boh splodil svojho Syna, ktorý je tu nazvaný múdrosťou, pretože je ako poslušný Syn obrazom svojho Otca - jeho veľkej múdrosti. Jeruzalemská Biblia Prísl. 8:22 prekladá: „Jahve ma stvoril na začiatku svojej stvoriteľskej činnosti, prv než najdávnejšie zo svojich diel“. Všimnime si ako to súhlasí s tým, keď je Syn Boží predstavený v Zjavení Jána ako „počiatok Božieho stvorenia“(Zj. 3:14 preklad ekumenický slovenský). Ale aký je rozdiel medzi stvorením a splodením? Žiadny, pretože v 90. Žalme hovorí Mojžiš vo svojej modlitbe: „Prv ako boli splodené vrchy a prv ako si roditeľsky sformoval zem a okruh sveta, od veku až na veky ty, ó silný Bože“(Žalm 90:2 J. Roh.). Či boli vrchy stvorené, alebo splodené, je to isté. Oba výrazy znamenajú ich vznik a to isté platí aj pri Synovi Božom.

         O dňoch Synovho zrodu hovorí aj prorok Micheáš, keď hovorí, že „Jeho pôvod (pochádzanie, východiskový bod) je v praveku v časoch večnosti“(Mich. 5:1b preklad evanjelický). Niektorí zástancovia trojice sa snažia poukázať na to, že slovo „pôvod“ hebrejsky „MOCAÓTAV“ je plurál, a preto ho aj niektoré preklady Biblie uvádzajú v množnom čísle ako „východiská“. Hebrejčina však často používa pri abstraktných slovách plurál, a pritom sa jedná o jednu vec. Napríklad slovo „život“ je „CHAJJÍM“, „voda“ je „MAJJÍM“, teda v plurále, ale označujú vždy len jednu vec. Viac svetla do toho nám môže dať kontext. Micheáš ešte predtým hovorí: „Ale ty Betlehem Efrata, hoci si najmenší medzi judskými čeľaďami, z teba mi vyjde ten, ktorý bude vládcom v Izraeli“(Mich. 5:1a evan.). Najskôr hovorí o Synovom pôvode (vyjdení) ako o človeku narodenom v Betleheme, potom ako o nebeskej bytosti, ktorej pôvod je ešte v dobe, keď neexistovalo žiadne iné stvorenie. Preto je aj nazvaný v Kol. 1:15 „prvorodený všetkého stvorenia“ čo znamená, že je zaradený do veľkej skupiny, „všetkého stvorenia.“  Je tam však ako ten, ktorý sa zrodil pred všetkými ostatnými bytosťami tejto veľkej skupiny, je teda prvý v poradí. Až potom „ním boli stvorené všetky veci, veci v nebesiach aj veci na zemi, viditeľné a neviditeľné,“(Kol. 1:16 Pavlík). Vidíme tu zreteľne v akom poradí to všetko povstalo. Slovo prvorodený tu nemožno chápať v tom význame, ako v liste Rimanom: „aby on bol prvorodený medzi mnohými bratmi“(Rim. 8:29 NT), ale čo sa týka poradia zrodu, pretože potom v ďalšom verši Kol. 1:16 nasleduje to, čo povstalo ďalšie, teda nebeské bytosti – anjeli (neviditeľné), a potom zemské bytosti - zvieratá a ľudia (viditeľné). Potvrdzuje to tiež význam gréckeho slova prototókos, ktoré znamená prvý narodený, čo označuje samozrejme poradie.

       Niektorí z veriacich v trojicu namietajú, že keď bol Pán Ježiš splodený, neexistoval čas, a tak je podľa nich Syn večne plodený. Tento názor začal prvý krát učiť v 3. storočí Origenes. Nemá to však žiadne opodstatnenie v Biblii. Práve naopak Biblia učí že bol čas, pretože keď sa vrátime späť do Micheášovho proroctva (Mich. 5:1-2) uvidíme, že Synov pôvod je v pradávnych časoch (hebr. „MI KEDEM“), z dní veku“(hebr. „MI-JMEJ OLAM“). „MI KEDEM“ znamená veľmi dávne obdobie (pravek). „MI-JMEJ“ je spojenie predložky „z“ s plurálom od slova JOM – deň. Jedná sa teda o dni, čo sú určité časové úseky, ktoré boli aj v praveku. Synov pôvod (východiskový bod)  je teda predsa len v čase, v dávnych dňoch praveku. Septuaginta (hebrejské Písma preložené do gréčtiny) to dokonca prekladá „ap archés ek hémeron aiónos" „od začiatku z dní veku.“ Z toho by vyplývalo, že počiatok  jeho existencie znamenal koniec večnosti a začiatok prvého veku. A tak vidíme, že aj Septuaginta potvrdzuje to, čo je v pôvodnom hebrejskom texte a nazýva čas Synovho zrodu začiatok dní veku. Rozdiel medzi Bohom Otcom a jeho Synom nám pomôže ukázať ak si porovnáme s práve rozoberaným veršom z Micheáša Žalm 93:2, ktorý hovorí o Bohu Otcovi tieto slová: „od večnosti (hebr. „OLAM“) si ty“(pr. J. Roh.). V oboch veršoch je zhodne použité hebrejské slovo OLAM, čo znamená vek, veky, alebo večnosť, no veľký rozdiel je v tom, že Syn má v dňoch veku svoj pôvod („MOCAÓTAV“), čo o Bohu Otcovi neplatí. On totiž žiadny pôvod v nijakých dňoch nemá, on proste od večnosti je.

        Tiež posledná kniha Biblie nazýva Božieho Syna: ,,svedok verný a pravdivý, počiatok Božieho stvorenia“ (Zj. 3:14) čo korešponduje s Prísl. 8:22, kde ho Boh Jahveh „nadobudol ako počiatok (prvotinu) svojej cesty, najskorší zo svojich pradávnych skutkov“. Splodenie Syna bolo prvým zo všetkých Božích skutkov, začiatkom jeho cesty. Pán Ježiš je jediný Syn, ktorý bol splodený iba samotným Bohom. Ostatných už Boh nadobudol aj s pomocou tohto jednorodeného Syna. Niektorí tiež namietajú, že počiatok grécky arché neznamená začiatok jeho existencie, ale vraj to, že Syn dal začiatok všetkým stvoreným veciam. Na to však Biblia používa iný výraz „archégos“- „pôvodca, počínateľ“(Sk. 3:15) odvodený od slova arché. Tento odvodený výraz však v Zj. 3:14 Ján nepoužil. Zástancovia trojice ďalej hovoria, že Boh Otec je tiež nazvaný ako „počiatok i koniec“(Zj 21:6) a Otec je predsa večný. Tu je však zásadný rozdiel, Otec je „počiatok“, ale v absolútnom význame a nie ako prvý v poradí z nejakej skupiny (stvorenia). Všimnite si prosím, že Syn je „začiatok Božieho stvorenia („ktiseós“)“(Zj. 3:14 Pavlík), teda začiatok toho všetkého, čo Boh stvoril. Potvrdzuje to aj preklad Dr. Onřeje M. Petrů, ktorý prekladá: „...začiatok vecí od Boha stvorených.“ Preklad Miloša Pavlíka má v poznámke pod čiarou (str. 305) k slovu „ktisis“, ktoré je použité aj v Zj. 3:14 poznámku: „používa sa pre „stvorenie“ ako čin aj pre „stvorenstvo“ alebo „tvora“ vo všeobecnom zmysle“. To znamená, že by sme mohli považovať Ježiša Krista za počiatok činov, (stvorení) Boha, čo sa zhoduje s Príslovím 8:22, kde hovorí zosobnená Múdrosť - predľudský Kristus, že ho Jahveh nadobudol, ako najskorší z jeho (Božích) pradávnych skutkov. Jeruzalemská Biblia ako som už prv spomenul, to prekladá, že ho „stvoril ...prv než najdávnejšie zo svojich diel“. Oba texty, ako Zj. 3:14, tak aj Prísl. 8:22 hovoria o tom istom, že predľudský Kristus je prvým zo všetkých Božích diel.

          V Bohu je teda začiatok úplne všetkého, ako to napísal aj Pavol: „no my máme jedného Boha, Otca z ktorého je všetko“(1. Kor. 8:6 ekum. sl.), teda aj Syn. Boh Otec je aj „koniec“ v tom zmysle, že  privedie všetky veci až do konca, aby bol on „všetko vo všetkom“, alebo ešte zrozumiteľnejšie, že on bude „každému všetkým“(1. Kor. 15:28 pr. NsSP). Z toho tiež vyplýva, že Boh Otec bude všetkým aj svojmu Synovi, teda bude stále jeho Pánom, Kráľom, Otcom aj Bohom. Aj Syn je nazvaný „prvý a posledný“ (Zj. 1:17), kontext však hovorí o jeho smrti a vzkriesení (Zj. 1:18) a nie ako u Otca, ktorý je „prvý“, čo sa týka existencie vôbec. Otec dal všetkému počiatok a tak isto koniec bude v rozhodujúcej miere patriť jemu, veď ani Syn nevedel, kedy ho Otec pošle (Mar. 13:32). Otec bude všetko napĺňať a jemu bude musieť byť v konečnom dôsledku všetko podrobené, nevynímajúc Syna (1. Kor. 15:28). Syn je v inom zmysle prvý. On je „prvý“ ktorý bol vzkriesený k životu v nebi ale zároveň aj „posledný“ ktorý bol vzkriesený samotným Bohom. Všetci ostatní už majú byť vzkriesení skrze Syna (Ján 5:25). Syn je tiež „prvý“ zo všetkých bytostí, ktoré Boh nadobudol sám, ale zároveň aj „posledný“, pretože pri nadobudnutí ostatných, sa už podieľal aj Syn.

         Taktiež postavenie Pána Ježiša ako podriadeného Bohu je z Biblie dosť výrazne vidieť. Keď žiadala matka Jána a Jakuba, aby jej synovia sedeli  v kráľovstve Pána Ježiša po jeho pravici a ľavici, Pán Ježiš jej odpovedal: ,,Môj kalich budete piť, ale dať niekomu sedieť po mojej pravici alebo ľavici nepatrí mne; to dostanú tí, ktorým to pripravil môj Otec.“ (Mat. 20:23 kat. Nv). Môžeme tak vidieť, že aj v nebesiach bude Syn, čo sa týka právomoci nižší od svojho Otca a hlavné rozhodovanie bude stále na Bohu Otcovi.   

          Keď farizeji obviňovali Pána Ježiša, „povedali: „Tento vyháňa démonov prostredníctvom Belzebúba, kniežaťa démonov“(Mat. 12:24 NT). Pán im odpovedal mimo iného aj to, ,,že každý hriech a rúhanie sa odpustí ľuďom, ale rúhanie Duchu sa neodpustí. A kto povie slovo proti Synovi človeka, odpustí sa mu, ale kto bude hovoriť proti Duchu Svätému, tomu sa neodpustí ani v tomto, ani v budúcom veku“(Mat. 12:31-32 NT). V čom teda bolo to rúhanie farizejov? Že skutky Božie (Luk. 10:20) považovali za dielo kniežaťa démonov. Niektorí tu vidia Ducha svätého, ako tretiu osobu Boha. Pán Ježiš však povedal na inom mieste: „Otec, ktorý vo mne prebýva, činí svoje skutky“(Ján 14:10b preklad ekumenický český). Kto teda bol v ňom a konal tie skutky, Otec, alebo svätý Duch?  Správna odpoveď je veľmi prostá, Boh Otec v ňom prebýval svojím Duchom, pretože Duch svätý je súčasť Otcovej bytosti. Jedine s týmto výkladom sú v súlade aj iné verše. Môžeme potom vidieť, že prehrešiť sa proti Bohu Otcovi, ktorý prebýval skrze svojho Ducha svätého v Synovi a proti jeho skutkom má oveľa horšie následky, ako prehrešiť sa proti samotnému Pánovi Ježišovi. Tak je aj v tomto texte zjavný rozdiel, medzi postavením Syna a Otca.

          Z viacerých výrokov z Jánovho evanjelia môžeme tiež vidieť, že Syn bol aj predtým v nebi v podriadenom postavení, čo vysvetľuje aj to, že ho Otec poslal: ,,Ale ten, ktorý ma poslal je Pravdivý. A  ja svetu hovorím, čo som od neho počul. ...nič nerobím sám od seba, ale hovorím ako ma naučil Otec. ...Ja hovorím čo som videl u môjho Otca“ (Ján.8:26,28b,38a NT). Ďalej im povedal, že im „...hovorí pravdu, tak, ako ju počul od Boha“(Ján 8:40 Porúb.). Pán Ježiš od Otca počul, naučil sa a videl to, čo potom hlásal, keď ho Otec poslal. Môžeme však s istotou prehlásiť, že sa Syn od Otca učil ešte v nebi? Ján Krstiteľ o Synovi Božom povedal: „Kto prichádza z neba je nad všetkých a svedčí o tom čo videl a počul“(Ján 3:31 pr. NT). Ak by sa to, „čo videl a počul“ malo týkať pozemských vecí, prvá časť vety že „prichádza z neba“ by nemala až taký význam. No keď to „videl a počul“ u Otca v nebi, tak to má obrovskú váhu. A to je práve ten rozdiel, ktorý si Ján Krstiteľ veľmi dobre uvedomoval, že on sa síce učil o ňom od svojej mladosti, no tu je niekto, kto poznával Boha ešte v nebi. Aj svedectvo vydáva práve o tom „ale jeho svedectvo nikto neprijíma“(Ján 3:32 preklad Křesťanská misijní společnost). Pri inej príležitosti Pán Ježiš povedal: ,,Veď ja som nehovoril sám od seba, ale Otec, ktorý ma poslal, prikázal mi, čo mám povedať a čo rozprávať“ (Ján. 12:49 NT). Nemôže byť predsa ten, ktorý dostáva príkaz, rovný s tým, ktorý mu to prikazuje. Pán tiež učeníkom o tom povedal: ,,...sluha nie je väčší ako jeho pán, ani posol nie je väčší ako ten, kto ho poslal“(Ján 13:16 kat. Nv). Otrok nie je svojmu pánovi ani rovný a tak ani ten, kto je poslaný tomu, kto ho posiela. Pán Ježiš povedal: „idem k Otcovi, lebo Otec je väčší ako ja“(Ján 14:28b KMS). Ako vedel, že Otec je väčší? Musel ho predtým v nebi poznať. Inými slovami Pán Ježiš tu hovorí, že sa musí vrátiť k tomu, kto je nad ním a ktorého poslanie mal splniť. Veď Otec mu dal vlastne aj život: „Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem skrze Otca...“(Ján 6:57 KMS). Veriaci v trojicu však musia tvrdiť, že Otec a Syn si boli v nebi rovní a v tom je práve ten problém, lebo Syn nič také nehovoril. Práve naopak keď hovoril o svojich ovciach povedal: „Otec môj, ktorý mi ich dal, väčší je nad všetkých“(Ján 10:29 Kralická Biblia.). Úprimný bádateľ Písma ťažko uverí, že by Pán Ježiš povedal tieto slová s vedomím, že bol predtým v nebi Otcovi rovný, alebo že by sa mu mal potom, keď bude vzkriesený rovnať. Veď on, „ktorý hoci bol v podobe Božej, nepokladal rovnosť s Bohom za vytúženú korisť“ („harpagmos“- zisk, ktorý si človek nenechá ujsť) (Fil. 2:6 NT). Podobný Bohu bol ešte v nebi, pretože nasledujúci 7. verš hovorí: „ale zriekol sa Božskej podoby, prijal podobu služobníka, narodil sa v podobnosti s ľuďmi“(Fil. 2:7 preklad František Žilka). Čím bol v nebi podobný Bohu? Tým, že zaujímal správne postoje, zastával sa Božieho ľudu Izraela a stál proti kniežatám tmy (Dan. 10:13,21). Žalm 45:8 to udáva, ako dôvod, prečo mu dal Boh poverenie (pomazanie) nad ostatných anjelov: „Miloval si spravodlivosť a nenávidel si bezbožnosti, preto ťa pomazal Boh (bože), tvoj Boh nad tvojich druhov“. Niet divu, že je tento verš citovaný v liste Hebrejom a to práve v tej časti, kde autor porovnáva Syna Božieho s ostatnými anjelmi (Žid. 1:8).

         Ďalej keď hovoril o svojom príchode, povedal: ,,Ale o tom dni a o tej hodine nevie nik, ani anjeli v nebi, ani Syn, iba Otec“ (Mar.13:32 kat. Nv). Vidíme tu jasný rozdiel medzi poznaním Otca a Syna. Veriaci v trojicu tu obvykle namietnu, že Syn to nevedel preto, lebo bol človekom. Takéto vysvetlenie však nemôže obstáť, pretože aj keď už bol Ježiš vzkriesený a apoštoli sa ho pýtali: „Pane či už v tomto čase obnovíš kráľovstvo Izraelovi?“ On im však odpovedal: „Nie je vašou vecou poznať časy alebo chvíle, ktoré Otec určil vo svojej vlastnej právomoci,“(Sk. 1:6-7 NT). Pán Ježiš teda po vzkriesení, potvrdil len to, čo hovoril už predtým. Otec si ponechal načasovanie jednotlivých udalostí vo svojej vlastnej právomoci. Takže existujú veci, ktoré vie len Otec sám. Vráťme sa však k predchádzajúcemu výroku Pána Ježiša, ktorý zaznamenal evanjelista Marek. Všimnime si ešte raz pozorne slová z ktorých vyplýva, že okrem Otca o tom dni a hodine „nevie nikto“. Ak by bol Duch svätý samostatnou osobou, platilo by to, že „nevie“ aj pre neho? Isteže platilo, veď je tam jasne napísané: „iba sám Otec“(pr. NT). A práve v tom je  pre veriacich v trojicu neprekonateľný problém, pretože Pavol napísal, že „...Duch skúma všetko aj hlbiny Božie. Veď ktože z ľudí vie, čo je v človeku, ak nie duch človeka, ktorý je v ňom? Tak ani veci Božie nikto nepozná, iba Duch Boží“(1.Kor. 2:11 NT). Jednoducho povedané, tak ako vie duch človeka čo je v človeku, tak Duch Boží vie všetko čo je v Bohu. Ťažko by tu však niekoho napadlo, že duch človeka by mal byť inou osobou ako človek. Pre veriacich v trojicu je to problém, ktorý nedokážu vyriešiť, pretože ak by bol Duch svätý samostatnou treťou osobou, rovnou Otcovi, musel by o tom dni a hodine vedieť. Pán Ježiš však povedal, že o tom dni a hodine „nevie nikto ...iba sám Otec“ a vieme, že on neklamal. Ak by to Duch svätý nevedel, nemohol by byť rovný Otcovi v poznaní všetkého, ako zástancovia trojice veria. Ak veríme, že Duch svätý je Duch Boha Otca - súčasť jeho bytosti a teda nie iná tretia osoba, tak určite vedel, pretože to vedel Boh Otec a čo vie Boh, to vie aj jeho Duch a tiež čo vie človek, to vie aj jeho duch, ako sme si už vyššie ukázali. Boh to však nezjavil svojím Duchom Synovi a Syn to nemal ako inak vedieť. A tak vidíme, že hoci bol Syn naplnený Božím Duchom (plnosťou Božstva), nestal sa súčasťou Boha ako bytosti. Veď Syn bol naďalej vo všetkom úplne závislý na svojom Otcovi. Povedal: „Ja nemôžem nič robiť sám od seba. Súdim ako počujem, a môj súd je spravodlivý, pretože nehľadám svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal"(Ján 5:30-31 ekum. sl.).

         Zamyslime sa ešte nad tým, kto vlastne prebýval v Synovi. Ján Krstiteľ vydal svedectvo, že na Pána Ježiša zostúpil Duch svätý (Ján 1:33). Pavol napísal: „Lebo Boh bol v Kristovi mieriac zo sebou svet“(2. Kor. 5:19 J. Roh.). Boli v ňom dvaja alebo jeden? Samozrejme že jeden, veď Pán Ježiš povedal: „Slová, ktoré vám hovorím, nehovorím sám od seba. Otec však, ktorý je vo mne, on koná tie skutky“(Ján 14:10 NT). Boh teda prebýval v Kristovi svojím Duchom a nebola to ďalšia osoba, ale Božia moc, ktorou bol Syn naplnený. Aby som bol úplný, tak Duch svätý predstavuje ako Božiu moc, tak aj osobnosť Boha Otca, pretože má znaky jeho osoby.

          Zástancovia trojice majú v tejto súvislosti ďalší problém. Keďže veria, že Boh Otec a Duch svätý sú dve osoby, nemôžu zrozumiteľne vysvetliť, kto je vlastne otcom Ježiša Krista. O tom, že je Boh Otec otcom Ježiša Krista niet pochýb, no evanjelista Matúš napísal: „...Mária bola zasnúbená Jozefovi, prv ako sa zišli, zistilo sa, že otehotnela z Ducha svätého“(Mat. 1:18 Žilka). Ak sú Boh Otec a Duch svätý dve osoby, teda každý z nich má samostatné myslenie, cítenie a rozhodovanie sa, mal by Pán Ježiš dvoch otcov. Také niečo je však neprípustné. Pán Ježiš nemal dvoch otcov, ale jedného Boha Otca, ktorý ho splodil v Márii svojím Duchom čiže mocou. Duch svätý nie je iná osoba, ako Boh Otec, je to súčasť jeho bytosti, tak ako je ľudský duch súčasťou človeka (1. Kor. 2:10-11). Anjel Gabriel povedal Márii: „Duch svätý príde k tebe, moc Najvyššieho ťa zatieni,“(Luk. 1:35 Žilka). Duch svätý je tu ako moc, ktorá patrí Najvyššiemu Bohu. Jednoducho to, čím Boh splodil svojho Syna je tu nazvané  Duchom svätým. Tiež keď Pán Ježiš vyučoval zástupy, Lukáš o tom napísal: „A moc Pánova bola s ním, aby uzdravoval“(Luk. 5:17b ekum. čes.). Duch svätý však nie je iba nejaká sila, alebo energia, je to Duch osoby, preto je plne nositeľom Božej osobnosti. Je vyjadrením Otcovho charakteru.

           O Synovi nie je napísané, že on mal život v sebe, ale „Lebo ako Otec má život v sebe, tak dal aj Synovi, aby mal život v sebe,“ (Ján 5:26 evan.). Takže pôvodne iba Otec mal schopnosť oživovať, Syn až potom, keď túto schopnosť od Otca dostal.

           Otec je tiež sám o ktorom Písmo hovorí: „On jediný má nesmrteľnosť a prebýva v neprístupnom svetle. Jeho nikto z ľudí nevidel ani vidieť nemôže" (1.Tim. 6:16 NT). Niektorí vykladači Písma tvrdia, že sa tu jedná o Ježiša Krista, no keď si pozrieme predchádzajúce verše uvidíme, že to tak nemôže byť. Pavol píše Timotejovi: „Prikazujem ti pred Bohom, ktorý všetko zachováva v stave života, a pred Kristom Ježišom, ktorý pred Pontským Pilátom osvedčil dobré vyznanie, aby si toto prikázanie zachoval nepoškvrnené a bez úhony až do zjavenia Pána nášho Ježiša Krista, ktoré v pravom čase ukáže, ten blahoslavený a jediný Mocnár, Kráľ kraľujúcich a Pán panujúcich“(1. Tim. 6:14-15 NT). Zjavenie Ježiša Krista neukáže Ježiš Kristus, ale logicky niekto iný. Boh, ktorý je vo svojom jedinečnom postavení blahoslaveného Mocnára naozaj jediný, on určí čas, kedy pošle Ježiša Krista, aby vykonal súd nad svetom. Je to podobné, ako v Zj. 1:1, kde Boh dal Ježišovi Kristovi zjavenie, aby ho ukázal svojim služobníkom. Boh teda ukáže zjavenie Ježiša Krista v pravom čase. Z uvedených veršov tiež vyplýva, že Boh Otec je jediný, ktorý mal vždy nesmrteľnosť, čo nemožno povedať o Synovi Božom. Syn Boží, ako duchovná bytosť (Jahveho anjel) existoval v nebi ako jediný, ktorý bol priamo splodený Otcom. Potom Boh preniesol jeho existenciu do izraelskej ženy Márie. Bol tak znovu splodený v tele Márie, ale ako človek, aby mohol ako človek priniesť „zodpovedajúce výkupné“(1. Tim. 2:6 pr. NsSP) za hriechy ľudí. Až po vzkriesení dostal nesmrteľnosť od svojho nebeského Otca. Je to už niečo iné, ako u Boha Otca, ktorý ju mal vždy. Boh Otec sa preto ani nemohol stať človekom, teda bytosťou, ktorá môže zomrieť. Správnosť tohto výkladu potvrdzuje aj skutočnosť, že existuje iba jediná bytosť, na ktorú sa môžu vzťahovať slová: „Jeho nikto z ľudí nevidel ani vidieť nemôže“, Boh a Otec Pána Ježiša. Aj keď Otec svojho Syna vzkriesil a Syn sa tak stal nesmrteľným, stále nie je možné medzi nimi dať rovná sa. Pretože Otec bude vždy ten, ktorý nesmrteľnosť vždy mal a Syn bude vždy tým, ktorý ju musel dostať, aby sa nesmrteľným stal. Z toho tiež vyplýva, že predľudský Kristus ako duchovná bytosť v nebi nebol nesmrteľný. Inak by ho Boh nemohol poslať, aby zomrel za hriechy ľudí. Syn, či bol v nebi ako duchovná bytosť, alebo na zemi ako človek, stále bol tým istým, jedinečným Božím Synom, ako napísal aj pisateľ listu Židom: „Ježiš Kristus je ten istý včera, dnes i na veky“ (Žid. 13:8  ekum. sl.).   

          Keď Pán Ježiš zomrel na kríži, nebola to predstieraná smrť, ale skutočná smrť- prerušenie existencie na tri dni a tri noci. Na tretí deň ako bolo aj napísané, vstal (Luk. 24:7), keď bol predtým „usmrtený v tele, ale oživený v duchu („pneumati“ 6. pád). V tomto aj odišiel a zvestoval duchom („pneumasin“) vo väzení, “(1. Pet. 3:18b-19a pr. NsSP). K tým duchom (anjelom, ktorí neposlúchali za dní Noeho) odišiel už samozrejme v duchovnom tele (v duchu), potom čo ho Boh vzkriesil. Ak by bol počas tých troch dní smrti pri vedomí, ako niektorí veria, že jeho duša bola nesmrteľná, nedávalo by nám zmysel, prečo ho potom Boh oživoval. Oživený môže byť len ten, kto živý nie je. Tiež privedený k vedomiu môže byť len ten, kto pri vedomí nie je. Ak by žila nejaká jeho časť (podľa zástancov trojice duša), prečo by bol potom v duchu oživovaný? Biblia hovorí, že bol mŕtvy. Ak by bol predsa len nejakým spôsobom živý, nemalo by zmysel ho oživovať. V pôvodnom gréckom texte je tu použitý výraz „zóopoiétheis“ - „oživený, privedený k životu“. Základný tvar tohto výrazu je „zóopoieó“ a skladá sa z výrazov zoé - život a poieó - robiť, činiť (slovník G. Kittela). Spojením týchto slov tak vznikne výraz, ktorý doslovne znamená učiniť, alebo vytvoriť život. Výraz „zóopoieó“ je použitý v gréckych Písmach 11 krát, no vždy vo význame oživenia niečoho, čo živé nie je. Či sa jedná o duchovné oživenie (2. Kor. 3:6) ľudí, ktorí síce telesne žijú, ale duchovne sú mŕtvi (1.Pet. 4:6), alebo o oživenie aj fyzicky mŕtvych (Rim. 8:11), vždy ide o privedenie k životu toho, čo živé nie je. Pavol to vystihol, keď hovoril o Abrahámovi, chodiacom vo viere „pred Bohom, ktorý oživuje („zóopoiúntos“) mŕtvych a povoláva to, čo nie je, ako by bolo“(Rim. 4:17b KMS). V preklade M. Pavlíka je k  slovám tohto verša (to, čo nie je) poznámka: tj. „(ne)jestvujúce“. To, čo nie je, nejestvuje, a aby jestvovalo, musí byť Božím Duchom oživené. Kde potom bol Pán Ježiš počas troch dní svojej smrti? Podľa uvedeného jednoducho nebol (neexistoval). A aby začal znovu existovať musel byť oživený v duchu,  čo nám potvrdzuje, že v duchu nemohol byť živý a tiež to, že nevstal už v tele duševnom, ale duchovnom (1. Kor. 15:44), ako duchovná bytosť. Podľa viacerých zástancov trojice, však aj po smrti žil ako duša, a to, že bol oživený vysvetľujú, že dostal duchovné telo. Ak by toto malo byť pravdou, nešlo by potom o oživenie, ale o prechod z jednej formy života (podľa nich duše) do inej formy života (v duchovnom tele). Takéto niečo, ale nikto z apoštolov neučil a nezodpovedá to ani tomu, čo znamená slovo „zóopoieó“. Boh mohol učiniť život len tomu, kto nežil, nejestvoval. Náuka o nesmrteľnosti ľudskej duše tak zahmlieva jednoduchú biblickú pravdu o skutočnej smrti a vzkriesení (oživení). Nedávajme preto priestor fantázii ani pohanským predstavám, ale berme Božie slovo tak, ako je napísané. Ak bol Pán Ježiš skutočne mŕtvy, čo verím že bol, ťažko by mohol niekto zrozumiteľne vysvetliť, že je takým istým Bohom, ako Boh Otec. Potom by ani nemohlo byť pravdou to, čo napísal prorok  Habakuk 1:12: „Môj Bože, môj svätý, ty neumieraš“. Väčšina prekladov tu uvádza „my neumierame“, no Biblia Hebraica Stuttgartensia (v modernej dobe najpresnejšie vydanie hebrejského textu Biblie) v poznámke pod čiarou uvádza pôvodný text: „ty neumieraš“, ktorý bol neskôr zmenený. Boh teda nemôže zomrieť. Boh musel Pána Ježiša opustiť (Mar.15:23), aby mohol na ňom odsúdiť hriech. Ak Pán Ježiš naozaj zomrel, to znamená prestal existovať, náuka o trojici padá. Boh by už počas tých troch dní Kristovej smrti trojjediný nebol, pretože jedna časť, alebo osoba by v ten čas neexistovala.

          Je zaujímavé, že obidve tieto babylonské náuky: o trojici a o nesmrteľnosti ľudskej duše sú vzájomne závislé jedna od druhej. Ak duša pri smrti zomiera (Sud. 16:30; Ez. 18:4), teda prestáva existovať, Ježiš Kristus bol potom po ukrižovaní skutočne mŕtvy. Nešiel do nijakého pekla ani do lona Abrahámovho, počas troch dní a nocí bol v hrobe, alebo ako hovorí Mat. 12:40 v srdci zeme. K tým duchom, ktorí kedysi neposlúchali (1. Pet. 3:19-20) zostúpil až po vzkriesení.  Tým by padlo aj učenie o trojici, ako sme si už aj vyššie vysvetlili. Boh je predsa nemenný a nemôže byť najskôr trojjediný a potom počas Kristovej smrti už iba dvojjediný. Veriaci v trojicu tak musia vyznávať aj náuku o nesmrteľnosti ľudskej duše. Náuka o nesmrteľnej duši je s učením o trojici tak veľmi úzko prepojená, že buď platia obe, alebo ani jedna.         

          Apoštol Pavol veľmi jednoznačne napísal: „Lenže ak Kristus nevstal (z mŕtvych), vaša viera je daromná, lebo ste ešte vždy vo svojich hriechoch! Potom aj tí, čo sú v Kristu zosnulí, zahynuli (gr. „apolónto“- boli zničení)“(1. Kor. 15:17-18 NT). Ak teda niet vzkriesenia, aj veriaci v Krista, ktorí už zomreli zostanú v zahynutí, čo je doslovne zničenie, alebo neexistencia. Dobre si všimnite, vzkriesenie je pre Pavla jediná nádej a ak by neexistovalo, zomrelí veriaci by neboli živí ako duše, ale podľa slova „apólonto“, ktoré tu Pavol použil, by po smrti  v skutočnosti zanikli. Tým pádom by ani starozákonní veriaci nemohli byť v nijakom lone Abrahámovom, ale v neexistencii.

         Aj Martin Luther o tomto vedel a náuky akou je učenie o nesmrteľnosti ľudskej duše priradil k tým „nehoráznym bájkam, ktoré sú z hnojiska rímskych dekrétov“ (E. Petavel, The Problems of Immortality, str. 255). V poznámkach k Šalamúnovmu výroku z knihy Kazateľ, že mŕtvi nevedia nič, reformátor uviedol: „To je ďalší text o tom, že mŕtvi nič nevedia. Nemajú nijakú povinnosť, nijaké vedomie, nijaké umenie, nijakú múdrosť. Podľa Šalamúna mŕtvi spia a necítia vôbec nič, lebo ležia, nepočítajú dni ani roky. Keď sa však prebudia, bude sa im zdať, že spali len okamih“ (Martin Luther, Exposition of Salamon's Booke Called Ecclesiastes, str. 152). Osobne som presvedčený, že Martina Luthera v tomto použil Boh, aby vytiahol na svetlo pravdu o jedinej nádeji pre človeka, ktorou je vzkriesenie a odhalil ako nebiblické, platónske učenie o nesmrteľnosti ľudskej duše. Veľká škoda, že neodstránil z evanjelickej vierouky aj učenie o trojici, o ktorom však ako sme si už skôr citovali vyslovil zjavné pochybnosti.

        Náuka o trojici, ktorá je, ako sme si ukázali podmienená vierou v nesmrteľnosť duše spochybňuje aj výkupné, ktoré Pán Ježiš svojou obeťou priniesol. Ak by Pán Ježiš skutočne nezomrel, ale žil by v akejkoľvek forme (ako duša), jeho obeť by bola neplatná, pretože smrť Pána Ježiša musela byť rovnaká, ako u Adama (Rim. 5:12-17; 6:9-10). Adam ani jeho veriaci potomkovia (Enoch, Noach) po smrti nemohli byť v nebi (Ján 3:13) a ani v nijakom lone Abrahámovom, pretože vtedy ešte Abrahám nebol ani na svete. Viera v smrť, ktorá je v skutočnosti pokračovaním života, tak útočí na samotnú podstatu kresťanstva a tou je obeť Ježiša Krista, prinesená skrze skutočnú, nepredstieranú smrť.

       Trojjedinosť Boha nie je možné dať do súladu ani so slovami Pána Ježiša: ,,Avšak ten večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal - Ježiša Krista“(Ján 17:3 NT).  Ak by bol Pán Ježiš časťou, alebo osobou tohto jediného pravého Boha, prečo by bol menovaný vedľa neho ako ten, ktorého Boh poslal? Boh by mal poslať svoju druhú osobu? To nie je vôbec zrozumiteľné. Ak je Boh v troch osobách, prečo by potom nikdy neposielal svoju prvú osobu - Otca? Je to jednoduché, pretože Otec je ten jediný pravý Boh. Tento verš je skutočne veľmi jednoduchý pre pochopenie pravdy o Bohu. Hovorí, že treba získať poznanie o jedinom pravom Bohu a nie o trojjedinom, alebo o trojici. Potom treba tiež poznať pravdu o tom, ktorého ten jediný pravý Boh poslal, teda o Synovi pravého Boha. A tu nemôže byť ťažké pochopiť, že Syn, keďže je poslaný musí byť inou bytosťou, postavením nižšou od Otca.

        Ďalším neprekonateľným problémom pre veriacich v trojicu je slovo najvyšší, ktoré je použité v Biblii výhradne na Boha Otca. ,,Lebo ty JeHoVaHu si ten Najvyšší nad celou zemou, veľmi si vyvýšený nad všetkých bohov“(Žalm 97:9 Roh. úp. Seb.). Ak by chcel niekto argumentovať, že Pán Ježiš je časťou, alebo osobou tohto Najvyššieho Boha, môžem uviesť verše, ktoré to vyvracajú. Keď prorokoval anjel Gabriel Márii o dieťati, ktoré sa jej má narodiť, povedal jej: ,,Bude veliký, Synom Najvyššieho sa bude volať“ (Luk. 1:32 evan.). Tiež démoni vedeli kto je Najvyšší Boh, pretože posadnutý kričal na Pána Ježiša: ,,Čo ti je do mňa Ježišu, Synu Boha Najvyššieho?“ (Mar. 5:7 NT). Z týchto veršov jednoznačne vidíme, že Syn Boží je niekým iným, ako je Najvyšší Boh. Ten, kto je Synom Najvyššieho nemôže byť zároveň tým, koho je Synom, teda Najvyšším Bohom. K pochopeniu tohto netreba ani obzvlášť veľkú múdrosť, stačí úplne jednoduchá logika, ktorú majú už aj malé deti. Ak by si boli Otec a Syn navzájom rovní, ako učia zástancovia trojice, museli by mať obaja prívlastok Najvyšší. Takéto niečo však v Biblii nenachádzame, slovom Najvyšší je označený vždy iba Otec.

        Taktiež výraz všemohúci sa vzťahuje výhradne na Boha Otca. V Zjavení Jána je spomenutý Syn ako ten, ktorý ,,sám bude šliapať vínny lis rozhorčeného hnevu Všemohúceho Boha“(Zj. 19:15 NT). Je to text, ktorý rozlišuje medzi Synom a Všemohúcim Bohom, ako dvomi odlišnými bytosťami. Taktiež Zj. 21:22 spomína Všemohúceho Boha, ako inú bytosť než je Pán Ježiš, ktorý tu vystupuje ako baránok: ,,Pán Boh Všemohúci je jeho chrámom a Baránok“. Nie je možné vtesnať Pána Ježiša do Všemohúceho Boha, pretože je inou bytosťou. Keď hovorí: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi“(Mat. 28:18 kat. Nv), ukazuje tým aj to, že ju predtým nemal. Mohol ju len dostať od Boha, ktorý mal vždy všetku moc. Apoštol Ján videl ľudí, „ktorí stáli na sklenom mori mali Božie harfy a spievali pieseň Mojžiša a Baránka, pričom hovorili: „Veľké a predivné sú tvoje skutky, Pane Bože Všemohúci!“(Zj. 15:2b-3 NT). Keď to bola pieseň Baránka, znamená to, že ju spieval aj Baránok. Ak by bol Baránok Všemohúcim Bohom musel by si tú pieseň spievať sám sebe, no my si tu čítame, že ju spieval niekomu inému, koho skutky obdivoval. Samozrejme že tú pieseň spieval svojmu Otcovi, ktorý bol sám Všemohúci a „jediný svätý“(Zj. 15:4b NT).

          Boh použil výrazy  otec a syn, lebo ľuďom je jasné, čo tie výrazy znamenajú. Ako syn nemôže byť rovnako starý ako otec, tak ani Syn Boží nemôže byť rovnako večný ako Boh Otec.

         Aj prorok Daniel opisuje v 7. kapitole videnie v ktorom Pán Ježiš vystupuje „na pohľad ako syn človeka“ a Boh Otec ako „Starodávny dní“ (Dan. 7:13, 22 J. Roh.). Už z toho, ako sú tu opísaní môžeme vidieť, že je dôležité rozlíšiť ich podľa veku. O Synovi tam hovorí, že „prišiel až ku Starodávnemu dní a dali mu priblížiť sa pred neho“(Dan. 7:13 J. Roh.). Neverím, že by človek, ktorý nemá žiadne náboženské nánosy z toho vyrozumel, že Boh Otec a jeho Syn sú rovnako starí. A už vôbec nie to, že by mali byť ten, čo sedel na tróne s tým, čo sa dostal pred neho jednou bytosťou a jedným Bohom. Toto Danielove videnie nám veľmi jasne ukazuje aký je rozdiel medzi Bohom Otcom a jeho Synom. Vďaka Bohu za to, veď Biblia je tak napísaná, že jej základným pravdám môžu rozumieť aj jednoduchí ľudia. Mnohí teológovia sa tvária, že náuku o trojici vedia vysvetliť, keď sa však dostanú do úzkych, povedia že je to tajomstvo.

         Skúsme uvažovať, kto rozumie tomu, keď povedia: Boh Otec, Boh Syn a Boh Duch svätý a že to predsa nie sú traja Bohovia, ale jeden Boh v troch osobách. Všimnime si to pozorne, veriaci v trojicu najskôr vymenujú troch Bohov a vzápätí to popierajú tvrdením: a predsa nie sú traja Bohovia. Samozrejme, že nemôžu zostať pri tom čo uviedli ako prvé, pretože Biblia jednoznačne učí, že je len jeden Boh (Mar. 12:29). Snažia sa vlastne spojiť niečo, čo sa spojiť nedá: to že je jeden Boh a zároveň sú tri osoby, z ktorých každá je vlastne rovnako Bohom. Uvažujme, ak by bola každá z osôb samostatnou bytosťou, mala by teda samostatné myslenie a rozhodovanie (vôľu), musela by byť každá z osôb aj samostatne Bohom. Potom by nám pri normálnej logike vychádzali traja Bohovia, ale to veriaci v trojicu nemôžu priznať, pretože by sa ich rozpor s Bibliou hneď prezradil. A tak to vzápätí popierajú. Takéto niečo nemá obdobu nikde a v ničom. Jedna bytosť predsa nemôže byť zároveň tromi bytosťami. To si uvedomujú aj zástancovia trojice, a preto nehovoria o troch bytostiach, ale o Bohu ako jednej bytosti, ktorá je v troch osobách. Aký je vlastne rozdiel medzi bytosťou a osobou? Predsa žiadny, každá osoba je samozrejme aj bytosťou. Rozprávky o trojhlavých drakoch patria do fantázie, ale my skúmame aká je skutočnosť. Z modlitby Pána Ježiša vidíme, že bol jednoznačne samostatnou od Boha oddelenou bytosťou so samostatnou vôľou: „Otče ak chceš, vezmi tento kalich odo mňa! Avšak nie moja vôľa, ale tvoja nech sa stane!“(Luk. 22:42 NT).

         Trojhlavý boh veriacich v trojicu je nezrozumiteľným hlavolamom. Ich predstava je veľmi vzdialená realite a patrí skôr do mytológie, no náš Boh je jedinečnou úžasnou bytosťou, ktorého múdrosť budeme spoznávať po celú večnosť.

         Je pravda, že takmer vo všetkých pohanských náboženstvách nachádzame trojjediné božstvá. Našli sa aj sochy, ktoré mali hlavy s tromi tvárami, takže táto predstava nie je niečím novým. Je to len oprášenie starého babylonského kultu. V Babylone bola uctievaná trojica bohov: Ištar, Sin a Šamaš; triáda vesmíru bola Anu, Enlil a Ea; v hinduizme: Višna, Šiva a Brahma; v Egypte boli uctievaní: Hórus, Izis a Oziris, ktorí boli oslovovaní v jednotnom čísle. V knihe Keltská cirkev prvního tisíciletí spomína Gorazd Vopatrný, že „z podstaty pradávnych kultúr vychádzala tiež druidská úcta triády, všemocnej trojice... Ako je možné, že do veľkej časti kresťanstva sa dostala táto falošná predstava o Bohu? Apoštol Pavol upozornil kresťanov v Thesalonike, že prv, ako si Pán zoberie do nebies tých, ktorí majú s ním vládnuť, „musí prísť odpadnutie...“(2. Tes. 2:3  evan.). Vedel, že to nebude tak dlho trvať, kým to príde a zavolal si starších z Efezu, aby ich varoval: „Ja viem, že po mojom odchode vniknú medzi vás draví vlci a nebudú šetriť stádo. Ba aj z vás samých povstanú muži, čo budú prevrátene hovoriť, aby strhli učeníkov za sebou“(Sk. 20:29-30 kat. Nv). Pavol dobre vedel, že po smrti apoštolov „príde totiž čas, keď neznesú zdravé učenie, ale budú si zháňať učiteľov podľa svojich žiadostí, lebo ich budú svrbieť uši. Odvrátia svoj sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam“(2. Tim. 4:3 NT). A tak učenie o trojici je bájka, nie je to zdravé učenie zrozumiteľné pre jednoduchých ľudí, ale nezrozumiteľná dogma, naštepená do kresťanstva z pohanského zdroja.

          Z podobenstva Pána Ježiša o pleveli (Mat. 13:24-30) môžeme vedieť, že Boh nechal rásť pšenicu s burinou až do času konca, aby bolo zreteľné, kto sú tí, čo sú prirovnaní k pšenici a kto predstavuje plevel. Odborný názov plevelu je Mätonoh Mámivý z čoho môžeme vidieť, že plevel má za úlohu zmiasť a omámiť tých, ktorí hľadajú pravdu o Bohu. Tí, ktorí vyznávajú trojicu môžu byť tiež v správaní na nerozoznanie od pravých kresťanov a v iných otázkach môžu mať učenie podobné, alebo aj zhodné s biblickou pravdou. No predsa je tu zjavný rozdiel a to v samotnej podstate. Bohu predsa záleží na tom, či o ňom hovoríme to, čo zjavil o sebe skrze svoje slovo, alebo formulácie náboženských predákov 3. a 4. storočia. Tá myšlienka traja v jednom však nie je záležitosť 3. a 4. storočia. Je oveľa staršia, čo mnohí nevedia.

        Autorom  učenia o trojici nemôže byť Boh, pretože Písmo jasne hovorí: „JeHoVaH náš Boh je jeden JeHoVaH“(5. Moj. 6:4 Roh. úp. Seb.). Mnohí ľudia si myslia, že učeniu o trojici rozumejú a tvária sa, že sú s tým spokojní. No často si pritom predstavujú troch vzájomne si rovných Bohov, lebo to je jediný spôsob, ako si môžu predstaviť tri osoby, keď každá z nich je Bohom. Schopnosť teológov prehovoriť veriacich, že dve, alebo tri osoby sú v skutočnosti jeden Boh, by mala byť hodnotená, ako jeden z veľkých divov kresťanskej histórie. Môžeme len žasnúť nad tým, ako normálne rozumní ľudia, môžu tak ochotne súhlasiť s niečím, čo je nakoniec aj tak prehlásené za nepochopiteľnú záhadu, alebo tajomstvo. V Biblii o tom, kto je Boh, nie je ani náznak nejakého hlavolamu. Ak by bola trojica pravdivá, musela by byť pravdou vždy a nemohla sa stať pravdou až v 4. a 5. storočí. Niektorí z jej zástancov tvrdia, že trojica je v Biblii iba naznačená. No uvažujme, prečo by Boh tak dôležitú vec, akou je pravda o ňom samom iba naznačoval, keď iné základné náuky majú v jeho slove taký veľký priestor? Učenie o trojici teda nemôže byť pôvodné.

        Je to niečo pohanské, cudzie, čo vytvára zmätok v mysliach ľudí a odporuje Biblii. Niektorí zo zástancov trojice sa snažia vysvetliť uctievanie božských triád u mnohých národov tým, že satan sa snažil napodobniť pravú trojicu. Zvláštne, že na takúto skutočnosť nás neupozornil nikto z prorokov, apoštolov a ani sám Pán Ježiš. Nepopieram, že za triádami božstiev stojí satan, ale ak je trojica pravdou o Bohu, potom je divné, že Izraelský ľud nebol nikdy k uctievaniu trojjediného božstva vedený. Čo potom satan napodobňoval? Odpoveď je jednoduchá. Snažil a odviezť Boží ľud od uctievania jediného pravého Boha, všetkými možnými spôsobmi. Preto Boh zakotvil hneď do 1. prikázania: „Nebudeš mať iných bohov predo mnou“(2. Moj. 20:3 J. Roh.).

         Protestanti sa veľmi silne stavajú proti tomu, aby bola Mária nazývaná „matkou Božou“, pretože to neučí Biblia. No ak je Pán Ježiš ako oni tvrdia časťou trojice, teda je Bohom v takom istom zmysle, ako jeho Otec, Mária by mala byť Bohorodičkou. Nepomôžu ani úskoky, že ona ho porodila iba ako človeka, pretože protestanti sami tvrdia, že Pán Ježiš je v jednej osobe Boh, aj človek (Bohočlovek). Ak je Bohom, musel byť Bohom vždy a nie sa ním stať. Svoje Božstvo by nemohol ani odložiť, alebo sa ho vzdať, čo len na krátku chvíľu (Žid. 13:8). Ak je teda trojica pravdou o Bohu, katolíci nazývajú Máriu Bohorodičkou oprávnene. Pred koncilom v Konstantinopole (r. 381) nikoho ani len nenapadlo, že Mária by mala byť matkou Božou, prišlo to logicky až po ustanovení trojice.

         Vďaka Bohu, že pravda o ňom je tak jednoduchá a môžu jej ľahko porozumieť aj prostí ľudia.