Podporujú niektoré biblické verše trojicu?

Asi najznámejší verš používaný na obhájenie učenia o　trojici je Mat. 28:19-20 „Choďte teda, získavajte učeníkov zo všetkých národov krstiac ich v　mene Otca i　Syna i　Ducha svätého, učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal!“ Najskôr by sme si mali vysvetliť, čo je to vlastne krst. Je to ponorenie do vody, ktoré symbolicky predstavuje poddanie sa pravde v　Duchu svätom. Prečo sa to má diať v　mene Otca (jediného pravého Boha), netreba vysvetľovať. Má to byť však aj v　mene Syna, pretože jeho Otec posvätil a　poslal, čo znamená, že prijímame aj toho, koho Otec ustanovil ako autoritu, aby sme ho poslúchali. Prečo však aj v　mene Ducha, keď Duch nie je samostatnou osobou? Preto, že mohli existovať ľudia, ktorí verili v　Ježiša Krista, ale o　Duchu svätom povedali: „Ani sme nepočuli či je Duch svätý“(Sk. 19:3). Učeníci Jána Krstiteľa verili v　Pána Ježiša, pretože Ján „hovoril ľudu, aby verili v　toho, ktorý príde po ňom to jest v　Ježiša“(Sk. 19:4), ale o　Duchu svätom sa dopočuli až od Pavla. „A keď Pavol na nich položil ruky, prišiel na nich Duch svätý a　hovorili jazykmi a　prorokovali“(Sk. 19:6). Veriaci, ktorý sa dával krstiť mal to, že bol　Duch svätý už poslaný vedieť, preto mal byť krst aj v　mene Ducha.

Treba však pripomenúť ďalšiu skutočnosť, ktorá tu vyplýva z　Písma. Duch svätý ich nekrstil, ani apoštol Pavol. Pavol na nich položil ruky, ale krst Duchom vykonal Pán Ježiš, presne tak ako to o　ňom predpovedal Ján Krstiteľ: „Ten vás bude krstiť Duchom svätým a　ohňom“(Mat. 3:11). Nezaujatý človek, ktorý úprimne hľadá pravdu môže hneď rozpoznať, že Duch je Božia moc, ktorú dostal Pán Ježiš, aby ju používal. Ak by však Duch svätý mal byť osobou, bolo by divné, prečo by to nemohol robiť sám, ale niekto iný by ho používal, ako aj oheň. Boh povedal: „...vylejem zo svojho Ducha na každého človeka,“(Sk. 2:17), takže sa jednalo o　množstvo, pretože nehovoril, že vyleje celého Ducha, ale určité množstvo z　neho. Tiež „Boh vydal svedectvo znameniami a　divmi a　rozličnými prejavmi moci, ako aj udeľovaním (rozdeľovaním, prídelmi, podielmi) Ducha svätého podľa jeho vôle“(Žid. 2:4). Viete si predstaviť, ako by rozdelil osobu a　udeľoval by z　tej osoby každému podľa svojej vôle? Alebo, že by „vzal z　Ducha, ktorý bol na ňom (na Mojžišovi) a　dal na sedemdesiatich mužov starších“(4.Moj. 11:25)? To by predsa nebolo zrozumiteľné pre jednoduchých ľudí. Pri tomto obvykle veriaci v　trojicu namietnu, že sa snažíme pochopiť všetko rozumom. Biblia však nikde nehovorí, že treba rozum vypnúť a　prijať niečo bez premýšľania. To by sa skôr hodilo niekomu inému, aby sme nezapojili rozum. Pavol preto upozorňoval kresťanov v　Korinte: „Tak aj vy, ak jazykom nevydávate zrozumiteľné slová, ako sa bude vedieť, čo hovoríte? Do vetra budete hovoriť!“(1.Kor. 14:9)

Ďalej je potrebné si uvedomiť, že keď sa povie „v mene“ nemusí to byť použité len v　súvislosti s　nejakou osobou. Môžeme povedať napríklad v　mene zákona, v　mene republiky, alebo v　mene pravdy. Preto krst aj v　mene Ducha, je prejavom uznania, že Duch svätý pochádza od Boha a　je to Božie pôsobenie v　ľuďoch. Boh vlastne svojím Duchom pripomenul apoštolom všetko čo im Pán Ježiš rozprával. Duch svätý im mal hovoriť to, čo počul od Pána Ježiša a　tak ho osláviť (Ján 16:13-14). Duch svätý sa nám môže v　niektorých častiach Písma javiť, ako by bol samostatnou osobou, je to však len personifikácia (zosobnenie). V　Biblii sú často personifikované aj iné neosobné veci, vlastnosti, alebo javy. Múdrosť je ospravedlnená od svojich detí (Mat. 11:19), smrť mala vládnuť ako kráľ (Rim. 5:14), hriech ležal pred dverami a　túžil po Kainovi (1.Moj.4:7), Duch, voda a　krv vydávajú svedectvo (1.Jána 5:7-8), zármutok a　vzdychanie mali utiecť (Iz. 35:10), Božia zhovievavosť vyčkávala (1. Pet. 3:20), zákon bol vychovávateľom (Gal. 3:24), Boh hovoril, že jeho slovo vykoná čo sa mu ľúbi a　podarí sa mu to, na čo ho pošle (Iz. 55:11), Ježiš povedal, že jeho slovo bude sudcom (Ján 12:48). Nie je preto dôvod veriť trojičnej dogme aj za cenu zjavných protirečení, ale premýšľaním o　Božích pravdách, s　úprimnou modlitbou prísť k　správnemu porozumeniu.

Ak by trojica bola pravda o　Bohu, bolo by divné, prečo by to malo byť pochopiteľné iba s　takých veršov, ako Matúš 28:19, preto že tento verš, ani iné podobné nič nedokazujú. Iné dôležité veci, ako ospravedlnenie z　viery, o　vzkriesení, o　súde Boh skrze apoštolov jasne vysvetlil. Prečo by to najdôležitejšie, pravdu o　sebe samom nechával na tých, ktorí by mali prísť až storočia po apoštoloch?

Ďalší verš ktorý sa používa na obhajobu učenia o　trojici je 2. Kor. 13:13 „Milosť Pána Ježiša Krista a　láska Božia a　spoločenstvo svätého Ducha nech je so všetkými vami!“ Ani tento verš nehovorí o　rovnakej podstate Otca, Syna a　Ducha svätého. Hovorí o　milosti Pána Ježiša, ktorú nám prejavil keď sa obetoval za nás. Ďalej o　láske Božej, ktorá je nám stále prejavovaná a　tiež o　spoločenstve Ducha, ktorým Boh spája svoj ľud do jedného celku. Všetky tri veci milosť, láska a　spoločenstvo pochádzajú od jedného Boha, ale sú prejavované rôznymi spôsobmi. Milosť Boh Otec prejavil skrze Syna, ktorý je však inou bytosťou a spoločenstvo veriacich s　jednou mysľou Boh vytvára Duchom, ktorý je súčasťou bytosti Boha. Lásku prejavil skrze Syna a　tiež svojím Duchom, keď napĺňa srdcia veriacich, ktorí si lásku navzájom prejavujú. Tento verš teda zapadá do kontextu celej Biblie a　nevytvára nijakú náuku o　jednom Bohu v　troch osobách. Nebol by problém predsa napísať: Milosť Boha Syna, láska Boha Otca a　spoločenstvo Boha Ducha. Takéto niečo však v　Biblii nenájdete. Práve naopak, ak si pozorne všimnete, tak Bohom je v　tomto verši myslený iba Otec. Synovi je priradená milosť, Duchu spoločenstvo, láska však nie je nazvaná ako Otcova, ale Božia. Takže formuláciu jeden Boh v　troch osobách tento verš vôbec nepotvrdzuje, ale skôr vyvracia.

Ďalším textom je 1. Kor. 12:4-6 „Dary milosti sú totiž rozličné, ale Duch je ten istý; rozličné sú aj služby a　Pán je ten istý; rozličné sú aj účinky, ale Boh je ten istý, ktorý všetko vo všetkých pôsobí.“ Prvá časť ukazuje, že rôzne dary v　kresťanskom zbore boli spôsobené jedným a tým istým Duchom a　nie inými. Ďalej, že Pán ktorého Boh nad nami ustanovil je tiež len jeden a　nie viacerí. A　tak samozrejme aj Boh môže byť len jeden a　ten istý. To ale skôr vyvracia učenie o　trojici, preto že ani tu nie je pomenovaný ako Otec, ale Boh. Takže „Theos“ sa tu vzťahuje iba na neho. Boh je teda ten istý a　nemení sa ani pravda o　ňom. Starozákonný Boh bol jeden a　tiež novozákonný je len jeden a　ten istý a　nie trojjediný. Záver to len dokresľuje. On pôsobil aj vo svojom Synovi a　pôsobí aj v　ďalších nasledovníkoch pravdy. To všetko však pôsobí svojím Duchom, ale tento verš hovorí, že je to Boh (Otec) „ktorý všetko vo všetkých pôsobí“. Takže tu vidíme, že Duch svätý musí byť súčasťou jeho bytosti a　nie zvlášť inou osobou, alebo bytosťou.

O　texte, ktorý niektoré staršie Biblie udávajú („traja sú, ktorí vydávajú svedectvo na nebi: „Otec, Slovo a svätý Duch. A　tí traja sú jedno“ 1. Jána 5:7) je už dnes celkom jasné, že do Biblie nikdy nepatril. Bol dopísaný až do niektorých neskorších rukopisov, ale s　tých významných starých rukopisov ho ani jeden neobsahuje. Je skôr dôkazom toho, že veriacim v　trojicu nestačilo, keď po celé storočia držali v　rukách moc, ale potrebovali verš, ktorý by aspoň trochu podporil ich náuku. Môžeme tak vidieť snahu pridať niečo k　Božiemu slovu, aby sa podporilo to, čo už predtým vymysleli. Skutoční kresťania sa však snažili správne porozumieť tomu, čo je napísané. Hľadali pravdu už z　jasne postaveným základom, že Boh je jedna osoba.

V　niektorých knihách o　trojici som sa stretol už aj s　dokazovaním trojjedinosti Boha z　hebrejského slova „ECHAD“, ktoré znamená jediný, alebo jeden. Trojiční veriaci sa snažia vysvetliť, že „ECHAD“ znamená zloženú jednotu. Používajú na to　texty, ako je napríklad správa o　prvej ľudskej dvojici Adamovi a Eve: „a budú jedným („ECHAD“) telom“(1. Moj. 2:24), alebo „...všetok ostatok Izraela boli jedno („ECHAD“) srdce“(1. Par. 12:38 pr. J.R.). Potom nám chcú nahovoriť, že toto slovo použité v　texte „Jahveh náš Boh je jeden („ECHAD“) Jahveh“(5. Moj. 6:4), znamená akúsi zloženú jednotu. Tvrdia, že ak by chcel Boh vyjadriť to, že je iba jeden a　nepozostáva z　viacerých osôb, bol by v　texte použité slovo JACHID, ktoré znamená tiež jediný, ale vo význame osamelý, izolovaný, jediný milovaný, jedinečný a v　Biblii sa vyskytuje iba 8 krát. Výraz JACHID je použitý napríklad pri Abrahámovom synovi Izákovi (1. Moj. 22:2), ktorý síce nebol jediným synom Abraháma, ale s　ohľadom na Božie zasľúbenie bol skutočne jedinečný. Takže tento argument je neopodstatnený. Čo sa týka slova ECHAD treba si uvedomiť, že plurálny zmysel je odvodený z　hromadnosti podstatného mena a　nie zo slova jeden. Slovo „ECHAD“ sa nachádza v　hebrejskej Biblii asi 960 krát, ale vždy má ten istý zmysel a neskrýva v　sebe ani náznak plurality (množného čísla). Znamená vždy jeden a　nikdy nie dva, alebo viac. Teda jedno telo, jeden strapec hrozna, jedno srdce. To, že strapec sa skladá z　viacerých bobúľ nič nemení na tom, že strapec je len jeden. Taktiež to, že Adam a　Eva mali byť jedným telom a　mali pri tom každý svoje telo neznamená, že by boli jednou bytosťou. Zmysel je v　tom, že mali vytvoriť tak harmonický vzťah, akoby boli jedným telom. Podobne jedným srdcom Izraela je vystihnutá jednota ich zmýšľania. Tak isto je to aj so slovom jeden, keď je použité na označenie Boha (5. Moj. 6:4) a　nie je v　tom ani náznak nejakej zloženej jednoty. Tento verš cituje aj Pán Ježiš, keď hovorí: „Čuj Izraelu, Pán, (Jahveh) náš Boh, je Pán (Jahveh) jeden! („eis“)“(Mar. 12:29b pr. J.R.). Ani grécke slovo „eis“, ktoré tu evanjelista Marek použil neskrýva v　sebe nejakú utajenú pluralitu, ale znamená jednoducho jeden. Pán Ježiš keď povedal Židom, že Boh je jeden, nemyslel tým, že jeden v　troch osobách, ale prosto a　jednoducho jeden. Ak by to bolo inak, Pán Ježiš by to určite vysvetlil, alebo aspoň naznačil, že to treba inak chápať.

Niektorí zo zástancov trojice sa snažia dokázať učenie o　trojici aj zo situácie ktorá nastala pri krste Pána Ježiša. Poukazujú na to, že sú pri jednej udalosti všetci traja. Pozrime sa preto bližšie na správu z　Lukášovho evanjelia: „Keď sa všetok ľud dával krstiť a　aj Ježiš bol pokrstený a　modlil sa (gr. „proseuchomenon“), otvorilo sa nebo a　Duch svätý v　telesnej podobe ako holubica zostúpil na neho a　z　neba zaznel hlas: „Ty si môj milovaný Syn, v　tebe som našiel zaľúbenie“(Luk. 3:21-22 pr. NT). Z　tejto udalosti však môžeme vidieť niekoľko bodov, ktoré nasvedčujú skôr opačnému názoru, ako trojičnému vysvetleniu. Ako prvé si môžeme všimnúť, že Otec Syna schválil svojím hlasom z　neba. To je úplne v　súlade s　tým, že Otec, ako najvyššia autorita poslal z　nebies svojho Syna (Ján 13:16), ktorý má byť mocnou autoritou, ale stále je závislý od svojho Boha - najvyššej autority (1. Kor. 15:27-28). Otec toto schválenie potvrdil tak, že dal, aby jeho Duch zostúpil na Pána Ježiša spôsobom, aby to Ján Krstiteľ mohol vidieť a　vydať o　tom svedectvo (Ján 1:33-34). Nie je tu však nijaký záznam o　tom, že by Duch svätý prehovoril nezávisle od Boha Otca. Boží Duch bol Otcovým Duchom súčasťou jeho bytosti a　po krste zostúpil na Božieho Syna a　sídlil v ňom, ako „...všetka plnosť Božstva, o　ktorej písal apoštol Pavol v　Kolosanom 2:9. Všimnite si však, že predtým ako sa „v　ňom zaľúbilo prebývať všetkej plnosti“(Kol. 1:19), sa Syn Boží za tieto veci modlil, čo je akt uctievania. Keď sa však pokúsime dať uvedené do súladu s　náukou o　trojici uvidíme, že jedna z　osôb trojice vlastne uctievala druhú, pričom by obe mali tvoriť jedno bytie, čo jasný rozpor. To však ešte nie je všetko, podľa zástancov trojice aj svätý Duch, ktorý ani nikoho neuctieva a　ani nikdy nie je uctievaný, je vraj tou tretou osobou. Tak by bola vlastne v　tej chvíli v　nebi jedna osoba Božej trojice (Otec) a　na zemi by boli dve (Syn a　Duch). V　Biblii však nie je jasný dôkaz, že by mal byť Duch svätý ďalšou osobou. Nie je nikde zaznamenaná modlitba k　Duchu svätému, a tiež ani rozhovor medzi Duchom a　Bohom Otcom. Iba o　Bohu Otcovi je napísané: „Veľké a　predivné sú tvoje skutky, Pane Bože Všemohúci! Spravodlivé a　pravdivé sú tvoje cesty, Kráľu národov! Kto by sa ťa nebál, Pane a　neoslavoval tvoje meno? Veď (ty) jediný (si) svätý! A　prídu všetky národy a　budú sa klaňať pred tebou, že sa zjavili tvoje spravodlivé súdy!“(Zj. 15:3b-4 pr. NT). Je ešte niekto iný svätý okrem Boha Otca? Samozrejme svätý Duch, ale ak by bol svätý Duch samostatnou osobou boli by s　týmto označením dvaja a　tento text zo Zjavenia by s　tým bol v　jasnom rozpore. Biblia si však neodporuje, a　preto Boží Duch ako Božia moc je svätý presne　tak, ako aj Otec, pretože je súčasťou jeho bytosti.

Synova svätosť je odvodená od Otcovej, veď sám hovoril, že ho „Otec posvätil a　poslal na svet,“(Ján 10:36). On sám spieval túto pieseň ako Baránok (Zj. 15:3a), čím vyznával jedinečnú svätosť svojho Otca. Podobne je to s　tým, keď povedal Pán Ježiš bohatému mládencovi: „Prečo ma voláš dobrým? Nikto nie je dobrý, iba sám Boh“(Mar. 10:18). To však neznamená, že by Pán Ježiš dobrým nebol, učil sa však od Otca v　nebi: „...ja svetu hovorím to, čo som od neho počul,“(Ján 8:26); „...nič nerobím sám od seba, ale hovorím, ako ma naučil Otec.“(Ján 8:28); „Moje učenie nie je moje, ale toho, ktorý ma poslal.“(Ján 7:16) a　tiež počas svojho pozemského života: „Hoci bol Syn, z　toho, čo trpel, naučil sa poslušnosti, a　keď dosiahol dokonalosť, stal sa pôvodcom večnej spásy všetkým, čo ho poslúchajú, pričom ho Boh vyhlásil za Veľkňaza podľa poriadku Melchisedekovho“(Žid. 5:9-10 pr. NT). Všemohúci Boh je teda dobrý a　rovnako aj svätý jedinečným spôsobom, on sa nemusel nikdy ničomu učiť a　nikdy ničomu podriaďovať.