V akého Boha verili a za koho považovali Ježiša Krista nasledovníci apoštolov?

Títo veriaci, ktorí nasledovali apoštolov sú obvykle nazývaní v　literatúre ako apoštolskí otcovia. Možno sú tak nazvaní práve preto, že viacerí z　nich boli aj súčasníkmi apoštolov.

Prvým, ktorého by som chcel spomenúť je učeník apoštolov Klemens Rímsky. Klemens bol biskupom v　Ríme podľa Eusébia v　rokoch 92 až 101. Origenes ho ztotožňuje s　Klemensom, ktorý bol spolupracovníkom apoštola Pavla (Fil. 4:3). Zachoval sa od neho 1 list, ktorý napísal Korinťanom. Vo tomto liste Klemens spomína Otca, Syna aj Ducha, ale nevyvodzuje z　toho nijaké učenie o　trojici. „Či nemáme jedného Boha, jedného Krista a　jedného ducha milosti, ktorý bol na vás vyliaty? A　jedno povolanie v　Kristu?“(1. Kl. Kor. 46:6pr. Dr. K.Gábriš). Všimnite si, že Klemens tu nazýva Bohom iba Otca a　Krista spomína zvlášť. Tým jedným Duchom nemyslí nejakú ďalšiu (tretiu) osobu, pretože ďalej hovorí o Duchu, že bol vyliaty. Jedno je aj povolanie, ktoré tiež nie je osobou.

Klemens jednoznačne rozlišoval medzi Všemohúcim Bohom a　jeho Synom Ježišom Kristom: „Nech vás naplní milosť a　pokoj všemohúceho Boha skrze Ježiša Krista“(1. Kl. Kor. úvod pr. Thdr.Š.Mordel); „Všimnime si milovaní bratia, ako nám opätovne dosvedčuje všemohúci Boh, že bude vzkriesenie, ktorého prvotinou urobil Pána Ježiša Krista a　to jeho zmŕtvychvstaním“(1. Kl. Kor. 24:1 pr. Š.M.). Z　textov vidíme, že Ježiša Krista nemôžeme vtesnať do bytosti Všemohúceho Boha. Ježiš Kristus je u　neho zjavne niekto iný. Je to bytosť, ktorá má vzťah k　Všemohúcemu Bohu. Potvrdzujú to aj ďalšie verše z　Klemensovho listu: 20:11; 64:1a. Klemens považoval Boha Otca za jediného pravého Boha. Spomenul Mojžiša, ktorý vyriešil spor rodov v　Izraeli ohľadom kňazstva tým, že uložil ich palice do truhly zmluvy: „...urobil tak preto, aby v　Izraeli nevznikli spory a　aby bolo oslávené meno pravého a　jediného Boha“(1. Kl. Kor. 43:6 pr. Š.M.). Ešte jednoznačnejšie to podáva v　závere svojho listu: „nech všetky národy spoznajú, že ty si Boh náš jediný a　Ježiš Kristus, že je tvoj sluha a　my že sme tvoj ľud a　ovce Tvojej pastvy“(1. Kl. Kor. 59:4b pr. K.G.). Ježiš Kristus je sluhom jediného Boha, preto nijako nemôže byť on tým jediným Bohom. Klemens považoval Boha za jedinečnú bytosť, keď o　ňom napísal: „...ty jediný robíš dobre a　si Bohom každej bytosti“(1. Kl. Kor. 59:3 pr. Š.M.). Je to v　súlade so slovami Pána Ježiša, keď povedal bohatému mládencovi: „Prečo ma nazývaš dobrým? Nik nie je dobrý, iba jediný – Boh“(Mar. 10:18 ekum. pr.). Boh je teda dobrý spôsobom, že sa mu nikto nevyrovná. Ak je Bohom každej bytosti, ako píše Klemens, tak je Bohom aj Ježišovi Kristovi. O　Bohu ďalej píše: „Presvätý stvoriteľ a　Otec vekov jediný dokonale pozná množstvo a　nádheru týchto darov“(1. Kl. Kor. 35:3 pr. Š.M.). Iba Boh Otec má dokonalé poznanie všetkých vecí. Klemens ho tiež nazýva: večným a　všemocným Bohom (1. Kl. Kor. 32:4b pr. Š.M. ). Krista považuje za vyššieho od anjelov (1. Kl. Kor. 36:2), čím ukazuje, že nemôže byť rovný Bohu, lebo ak by bol, tak jeho porovnávanie s　anjelmi by nemalo zmysel. V　závere svojho listu dáva Klemens jednoznačne najavo rozdiel medzi jediným pravým Bohom a　inými bytosťami: „že by sme svojím otvoreným duchovným zrakom spoznali teba, jediného Najvyššieho medzi najvyššími, najsvätejšieho medzi svätými“(1. Kl. Kor. 59:3 pr. Š.M.). Boh Otec má u　Klemensa ako jediný najvyššie postavenie a je svätý spôsobom, že sa mu nikto nevyrovná (Zj. 15:4).

Čo sa týka modlitby Klemens považuje za jediného adresáta Boha Otca: „...chudobný nech ďakuje (v modlitbe) Bohu...“(1. Kl. Kor. 38:2 pr. K.G.); „S veľkou a　svätou horlivosťou ste svoje ruky zbožne dvíhali ku všemohúcemu Bohu a　prosili ho,“(1. Kl. Kor. 2.3a pr. Š.M.). O　modlitbách ku Kristovi sa Klemens ani slovkom nezmieňuje.

Ďalším, ktorý bol učeníkom apoštolov, konkrétne Jána, bol biskup z　Antiochie Ignátius. Ireneus, Origenes a　Eusébius potvrdzujú, že Ignátius bol asi druhým biskupom v　Antiochii. Podľa Eusébia podstúpil mučenícku smrť v　Ríme za cisára Trajána. Zachovalo sa od neho 7 listov, ktoré napísal počas toho, keď ho viedli rímsky vojaci cez Malú Áziu do Ríma. Písanie listov môžeme datovať do rokov 110 až 117. Ignátius bol zatknutý, pretože sa odmietol pokloniť cisárovi. Bol to muž veľkej odvahy a　silnej viery. Z　jeho listov je však už badať mierny odklon od učenia apoštolov. V　náuke o　Bohu však nevyznáva učenie o　trojici, hoci spomína Otca, Syna i　Ducha na jednom mieste: „Snažte sa zdokonaľovať v　učení Pána i　apoštolov , aby všetko, čo učiníte prospelo od začiatku až do konca telu i　duši, viere i　láske v　Synovi i　Otcovi i　Duchu,“(Ign. Magn. 13:1). Kresťania ak sa budú zdokonaľovať v　Kristovom učení, nebudú len v　ňom, pretože Kristus povedal, že je to učenie Otcove (Ján 7:16), tiež budú aj v　Duchu, pretože Duch je pôsobením Otcovým (Ján 14:10). Ignátius síce nazýva Ježiša Krista bohom na viacerých miestach, no to vôbec neznamená, že by vyznával trojjediného Boha. Bohom nazval Krista aj Ján (Ján 1:1,18), ale pritom vedel, že jediný pravý Boh je niekto iný, ako Ježiš Kristus (Ján 17:3). Ignátius si prial, „aby boli neveriaci naskrze presvedčení, že je jeden Boh, ktorý sa zjavil skrze Ježiša Krista,“(Ign. Magn. 8:2b pr. Š.M.). V　tom je aj vysvetlenie Ignátiovho výroku: „Odstránená bola nevedomosť, staré kráľovstvo zahynulo, keď sa Boh ukázal ako človek, k　novote večného života“(Ign. Ef. 19:3 pr. K.G.). Boh sa ukázal skrze Ježiša Krista, človeka v ktorom prebýval svojím Duchom. Tak ukázal svoju povahu a　charakter. Ignátius jednoznačne napísal v　úvode listu Rimanom: „cirkvi, ktorej sa veľkodušnosťou najvyššieho Otca a　Ježiša Krista, jeho jediného Syna dostalo zľutovania,“(pr. K. Gábriš). Boha Otca nazval Najvyšším a　Ježiša Krista jeho jediným Synom, čo úplne vylučuje, že by veril v　Krista, ako Najvyššieho, alebo Všemohúceho Boha. V　liste do Magnézie píše: „všetci sa zbiehajte k　Ježišovi Kristovi, ktorý vznikol z　jedného Otca, je pri jednom a　vrátil sa (k nemu)“(Ign. Magn. 7:2b pr. K.G.). Z　tohto verša môžeme dokonca vidieť, že Ignátius veril, že Syn mal počiatok, alebo vznik. Hoci aj viac ráz nazval Krista bohom, neznamená to, že bol pre neho Bohom Všemohúcim.

Podobne ako predošlí dvaja aj tretí, ktorého chcem uviesť bol učeníkom apoštolov. Polykarp bol biskupom v　Smyrne a　jeho žiak Ireneus v　liste Florinovi nazýva Jána Polykarpovým učiteľom. Polykarp bol upálený potom, čo ho rímsky prefekt požiadal, aby zlorečil Kristovi a　on to odmietol. Zachoval sa od neho iba 1 list, ktorý napísal Filipanom. Ani Polykarp nevyznával učenie o　trojici a　ani náznakom neukázal, že by bol Kristus rovný Všemohúcemu Bohu. Hneď v　úvode napísal: „Nech sa rozmnoží pri vás milosrdenstvo a　pokoj od všemohúceho Boha a　od Ježiša Krista, nášho Spasiteľa“(Pol. Fil. Úvod pr. K.Gábriš). Polykarp nebol nijaký trinitár a　jasne rozlišoval medzi Všemohúcim Bohom a　jeho Synom. Bohom nazýva na 1 mieste aj Ježiša Krista, no v　tej istej vete nazýva Otca Kristovým Bohom: „Boh a　Otec nášho Pána Ježiša Krista a　sám večný veľkňaz Boh (boh) Ježiš Kristus, nech vás posilňuje vo viere,“(Pol. Fil.12:2 pr. Š.M.). V　niektorých rukopisoch tohto listu však namiesto slova Boh (boh) je tam Boží Syn. Aj keby bola správna 1. verzia a　Polykarp by označil Ježiša Krista titulom theos - boh, predsa vidíme, že považoval Boha Otca za Kristovho Boha. Čo sa týka modlitieb napísal: „...prosme všemohúceho Boha, aby nás neuviedol do pokušenia“ “(Pol. Fil.7:2 pr. Š.M.). Takže rovnako ako Klemens, alebo Ignátius, ani Polykarp nevyznával trojosobného Boha.

Ďalším o　ktorom by som sa chcel zmieniť je Hermas, od ktorého sa nám zachovalo rozsiahle dielo „Pastier“. Vo fragmente Murartoryho z　2. stor. je zmienka: „Pastiera najnovšie v　Ríme napísal Hermas, keď na katedre mesta Ríma sedel biskup Pius, jeho brat.“ Pius bol biskupom v　Ríme od r. 140 do r. 155. Mnohé údaje v　diele „Pastier“ však poukazujú na skorší vznik spisu, a　to na prvé desaťročie 2. storočia. V　prvých storočiach bol dokonca tento spis zaradený na koniec Svätého Písma a　bolo z　neho čítané na bohoslužbách. Niektorí radia Hermesa medzi ľudí, ktorí boli prorocky obdarovaní.

Ako aj tí pred ním, ani Hermas nebol vyznávač trojjediného Boha. V　1.prikázaní veľmi jednoznačne píše: „Predovšetkým ver, že je jeden Boh, ktorý všetko stvoril a　usporiadal a　učinil z　ničoho,“(Her. 1. pr. 1:1 pr. Š.M.).

V　3. videní spomína 6 anjelov, ktorí vynikajú nad ostatnými: „To sú svätí anjeli, ktorí boli stvorení prví“(Her. 3. viď. 4:1b pr. Š.M.). V　5. videní 1:2b spomína anjela, ktorý je nazvaný „najvznešenejší“ a　v　5. prikázaní 1:7b je o　ňom napísané: „Všetci totiž boli ospravedlnení najsvätejším anjelom“. Tu mi to nedá, aby som nespomenul, veľkú podobnosť s　Ježišom Kristom. Kto iný by mohol všetkých ospravedlniť, ako ten, kto má na to prostriedok, pretože vykonal zástupnú obeť na kríži. On prevyšuje 6 najvýznamnejších anjelov (Her. 9. podob. 6:1-2b) nielen výškou postavy. V　12. kapitole je nazvaný Synom Božím a　je postavený pred ostatné tvorstvo: „Syn Boží sa narodil pred všetkým jeho stvorením, takže sa stal Otcovi radcom pri jeho stvorení“(Her. 9. podob. 12:2 pr. K.Gábriš). Syn Boží teda mal svoj počiatok. V　8. podobenstve potom anjel Hermasovi odhaľuje, aké má meno ten najsvätejší anjel: „Ten veľký a　vznešený anjel je Michael, ktorý má moc nad týmto ľudom a　riadi ho. Je totiž ustanovený, aby Boží zákon vložil do sŕc veriacich“(Her. 8. podob. 3:3 pr. Š.M.). Kto iný by mal vkladať do sŕdc Božie ustanovenia, ako ten, ktorý sa stal človekom, aby ich naplnil. A　tiež komu inému by Boh zveril ľudí, aby ich riadil, ako tej jemu najbližšej bytosti v　nebi. Všetky indície nás vedú len k　jednej bytosti, jedinečnému Božiemu Synovi – Ježišovi Kristovi. V úvode som spomenul, že tento Hermasov spis sa čítaval v　zhromaždení prvých kresťanov. Takže predstava, že by bol archanjel Michael totožný s　predľudským Ježišom Kristom nie je ničím novým. Túto možnosť však budem rozoberať podrobnejšie neskôr. V　každom prípade môžeme aj pri Hermasovi konštatovať, že nebol vyznávač trojice, ani rovnosti Syna Božieho s　Bohom.

Posledným, ktorého ešte musím spomenúť menom je Papias o　ktorom Eusébius a　Ireneus vydávajú svedectvo, že bol učeníkom Jánovým. Z　jeho diel sa síce zachovali len zlomky, no náuka o　trojici sa v　nich nenachádza. Papias podľa Eusébia počul od apoštolov, že „po tisícoch rokoch po zmŕtvychvstaní bude na tejto zemi zriadené skutočné Kristove kráľovstvo“(Š. Mordel: Diela apoštolských otcov str. 216). Z　ostatných častí sa môžeme tiež domnievať, že veril podobne ako apoštoli.

Medzi diela apoštolských otcov sa radí aj spis zvaný „Didaché“(Učenie 12 apoštolov) napísaný v　rokoch 70 – 90, ktorého autor je neznámi. Z　textu je však zjavné, že autor neveril v　trojicu, ani v　rovnaké Božstvo Otca a　Syna. Modlitby doporučuje iba k　Otcovi: „Ďakujeme ti náš Otče za život a　poznanie, ktoré si nám zjavil skrze Ježiša, svojho služobníka“(Did. 9:3 pr. Š. M.). Toho, ktorého nazýva všemohúcim, jasne oddeľuje od Ježiša Krista: „Ty všemohúci vládca, stvoril si celý vesmír kvôli svojmu menu ...a daroval si večný život skrze Ježiša svojho služobníka“( Did. 10:3 pr. Š. M.). je teda zjavne niekým iným, ako jeho Syn, ktorý je služobníkom Všemohúceho.

Všemohúci vládca

Takže v　dielach tých, ktorí boli po apoštoloch najbližšie nie je ani náznak učenia o　trojici. Čo sa týka učenia o　Bohu Otcovi, Božom Synovi a　Duchu svätom, učili najbližší nasledovníci apoštolov (apoštolskí otcovia) v　podstate to isté čo aj apoštoli.